Stalinov kult osobnosti

Stalinov kult osobnosti je kult osobnosti vzťahujúci sa na osobu Josifa Vissarionoviča Stalina. Stal sa významnou súčasťou sovietskej kultúry v decembri 1929, po oslave Stalinových 50. narodenín. Počas zvyšku Stalinovej vlády sovietska tlač prezentovala Stalina ako všemocného, vševedúceho vodcu a Stalinovo meno a jeho obraz sa stali všadeprítomným.

Stalinov obraz v propagande a masových médiách

Sovietska tlač pracovala na vykreslení Stalina ako starostlivého otca, ktorého deti tvorí sovietsky ľud. Interakcia medzi Stalinom a deťmi sa stala kľúčovým prvkom kultu osobnosti. Stalin bol často zobrazovaný so sovietskymi deťmi z celého radu rôznych etnických skupín. Začiatkom roka 1935 sa objavili vety „Ďakujem ti drahý súdruh Stalin za šťastné detstvo!“ nad dverami na materských škôlok, detských domovov a škôl; okrem toho deti spievali tento slogan na festivaloch.

Obraz Stalina ako otca bol jeden zo spôsobov, ktorým sovietski propagandisti začlenili tradičné náboženské symboly a jazyk do kultu osobnosti: titul „otec“ teraz v prvom rade patril k Stalinovi ako protiklad k predošlému označeniu otca patriaceho ruskému pravoslávnemu kňazovi.

Spočiatku tlač poukazovala na priamu súvislosť medzi Stalinom a obyčajnými ľuďmi, noviny často publikovali hromadné listy roľníkov alebo továrenských robotníkov, ktoré chválili vodcu. Takisto publikovali básne o stretnutí so Stalinom. Množstvo týchto správ však klesalo po druhej svetovej vojne; Stalin sa stiahol z verejného života a tlač namiesto toho začala zobrazovať diaľkový styk (občan dostane telegram od Stalina alebo vidí vodcu z diaľky).

Ďalšou významnou súčasťou obrazu Stalina v masmédiách bol jeho blízky vzťah s Leninom. Sovietska tlač tvrdila, že Stalin bol Leninovým stálym spoločníkom, keď bol Lenin nažive, a že ako taký Stalin tesne nasleduje Leninove učenia, a teda môže pokračovať v boľševickom dedičstve po Leninovej smrti. Stalin verejne bránil Leninovu neomylnosť.

Ďalšie ukážky oddanosti

Stalin sa stal ohniskom literatúry, poézie, hudby, výtvarného umenia a filmu. Príkladom je A.V. Avidenko a jeho „Chválospev na Stalina“: „Ďakujem, Stalin. Ďakujem, pretože som plný radosti. Ďakujem, pretože sa mám dobre. Bez ohľadu na to, ako dlho budem žiť, nikdy nezabudnem, ako sme stretli Stalina pred dvoma dňami. Storočia prejdú, ale každá generácia bude považovať nás za najšťastnejší smrteľníkov, za najšťastnejších mužov, pretože sme žili v storočí stáročia, pretože sme mali česť vidieť Stalina, nášho inšpirujúceho vodcu...Všetko patrí tebe, vodca našej veľkej krajiny. A keď žena, ktorú milujem, porodí dieťa, prvé slovo ktoré musí toto dieťa povedať bude: Stalin...“

Početné obrazy a sochy Stalina zdobili verejné priestranstvá. Nástup kultu viedol aj k premenovaciemu šialenstvu: množstvo miest a dedín bolo premenovaných po sovietskom vodcovi. Stalin prijal niekoľko vznešených titulov (napr. "Otec národov ", "brilantný génius ľudstva", "veľký architekt komunizmu", "záhradník ľudského šťastia" a ďalšie).

Koniec kultu a destalinizácia

V roku 1956 v tajnom prejave na dvadsiatom zjazde strany Nikita Chruščov odsúdil Stalinov kult osobnosti a povedal: Je neprípustné a cudzie duchu marxizmu-leninizmu povýšiť, premeniť jednu osobu na nadčloveka s nadprirodzenými vlastnosťami podobnými vlastnostiam Boha.

Zdroj

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Stalin's cult of personality na anglickej Wikipédii.