Napuka

	Napuka
	atol
	Snímka atolu Napuka od NASA
Štát	Francúzsko
Zámorská korporácia	Francúzska Polynézia
Región	Tuamotu
Súradnice	14°10′12″J 141°13′52″Z / 14,17011°J 141,23106°Z
miestna osada	Tepukamaruia (Te Puka Maru Ia).
Najvyšší bod
- výška	7 m n. m.
Dĺžka	10,5 km, Severozápad
Šírka	4 km
Hĺbka	6 m
Rozloha	18 km² (1 800 ha)
- súše	8 km² (800 ha)
Obyvateľstvo	299 (2012)
Hustota	37,38 obyv./km²
Prístup	lietadlom alebo loďou
Lagúna	polouzatvorená
	Poloha atolu v rámci Francúzskej Polynézie
	Wikimedia Commons: Napuka
	OpenStreetMap: mapa
	Geografický portál

Súradnice: 14°10′12″J 141°13′52″Z / 14,17011°J 141,23106°Z

Napuka je malý koralový atol v severovýchodnej časti oblasti Tuamotu, označovanej aj ako oblasť "Ostrovy sklamania". Je iba 15 km juhovýchodne od severného Tepoto Nord. Tento pár atolov je od ďalšej najbližšej pevniny (atol Fangatau) vzdialený 170 km smerom na juh.

Nízky atol je trvale osídlený a s krátkou pristávacou dráhou pre lietadlá, nemá však žiaden chránený prístav. Pri sčítaní v roku 2012 bola celková populácia 299 osôb.^[1] Hlavnou osadou, ktorá je zároveň administratívnym centrom obce Napuka (zahŕňa aj severný Tepoto), je Tepukamaruia (Te Puka Maru Ia).

Geografia

Atol má rozmery 10,5 x 4 km a do plytkej lagúny nevedie žiaden splavný prieplav. Voda sa do lagúny a z nej dostáva len počas vrcholiaceho prílivu ponad niektoré nižšie položené úseky pomerne širokej koralovej útesovej bariéry. Severozápadná zaplavovaná bariéra je prehradená 650 metrov dlhým mólom, ktoré spája západný husto obývaný ostrovček so severným, ktorý slúži primárne ako kokosová plantáž a na pestovanie ďalších plodín.

Má typickú tropickú horúcu morskú klímu a je bez riek alebo jazier so sladkou vodou.

Atol je domovským hniezdiskom endemickej populácie vzácneho druhu spevavého vtáka trsteniarika dýkozobého z čeľade trsteniarikovitých (lat. Acrocephalus caffer, angl. Tahiti Reed Warbler). Taktiež je dôležitým hniezdiskom pre morské korytnačky.^[2]

História

Prvým zaznamenaným moreplavcom z Európy, ktorý atol navštívil, bol 7. júna 1765 anglický bádateľ John Byron. Atoly Napuka a Tepoto pomenoval Beznádejné ostrovy, pretože domorodci sa k nemu nesprávali veľmi priateľsky.

Napuku navštívila v rokoch 1838 – 1842 aj historická expedícia United States Exploring Expedition. Bol to pravdepodobne tento atol, ktorý na svojich mapách pomenoval 23. augusta 1839 Charles Wilkes ako "Wytoohee" alebo "Wutoohee".

V polovici 19. storočia sa kvôli bojom medzi kmeňmi Anainoapa d'Hanavave a Tiu d'Omoana na atol prisťahovalo množstvo utečencov z markézskych Fatu Iva.^[3]

Vďaka svojej izolácii (spolu s atolom Tepuka) si obyvatelia tejto oblasti ako jedny z posledných zachovávali tradičné polynézske zvyky a jazykové zvláštnosti. Paumotu je jedným zo siedmich variantov polynézskeho jazyka. Z tohto dôvodu boli cieľom záujmu etnografických a archeologických štúdií v prvej polovici dvadsiateho storočia počas dvoch misií, uskutočnených v roku 1929 (Napuka) a 1934 (Tepoto).^[4]

Letisko s 900 m dráhou na atole slúži od roku 1977.

Referencie

↑ ^a ^b Population des communes de Polynésie française en 2012 Archivované 2014-06-24 na Wayback Machine sur le site de l'Institut de la statistique de la Polynésie française (ISPF).
↑ Review of the protected areas system in Oceania Arthur L. Dahl, IUCN Commission on National Parks and Protected Areas, United Nations Environment Programme, éd. IUCN, 1986, ISBN 9782880325091, p.206.
↑ SIVADJIAN, Ève. Les Iles Marquises, archipel de mémoire. Paris : [s.n.], 1999. ISBN 978-2-86260-898-3. S. 67 – 68.
↑ Mémoire de pierre, mémoire d'homme : Tradition et archéologie en Océanie par Michel Julien, Catherine Orliac, Michel Orliac, Presses de la Sorbonne, vol. 23, 1996, ISBN 9782859442989, strany.75 – 79.

Pozri aj

Zoznam letísk vo Francúzskej Polynézii

Iné projekty

Commons ponúka multimediálne súbory na tému Napuka

Externé odkazy

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Napuka na anglickej Wikipédii.

[pop2012-1] Population des communes de Polynésie française en 2012 Archivované 2014-06-24 na Wayback Machine sur le site de l'Institut de la statistique de la Polynésie française (ISPF).

[2] Review of the protected areas system in Oceania Arthur L. Dahl, IUCN Commission on National Parks and Protected Areas, United Nations Environment Programme, éd. IUCN, 1986, ISBN 9782880325091, p.206.

[sivadjian-3] SIVADJIAN, Ève. Les Iles Marquises, archipel de mémoire. Paris : [s.n.], 1999. ISBN 978-2-86260-898-3. S. 67 – 68.

[4] Mémoire de pierre, mémoire d'homme : Tradition et archéologie en Océanie par Michel Julien, Catherine Orliac, Michel Orliac, Presses de la Sorbonne, vol. 23, 1996, ISBN 9782859442989, strany.75 – 79.

[1]

[2]

[3]

[4]