Peter Mihálik (filmový teoretik)

Doc. PhDr. Peter Mihálik, CSc (* 15. máj 1945 – † 24. január 1987) bol slovenský filmový teoretik, historik, kritik, estetik, publicista, vedecký a pedagogický pracovník, dramaturg, scenárista a režisér.

Peter Mihálik
slovenský filmový teoretik, historik, kritik, estetik, publicista, pedagóg, dramaturg, scenárista a režisér
Narodenie	15. máj 1945 Martin, Česko-Slovensko
Úmrtie	24. január 1987 (41 rokov) Bratislava, Slovensko
Alma mater	Univerzita Komenského v Bratislave
Filmový portál  Biografický portál

Štúdium

Peter Mihálik vyštudoval žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Vyšší stupeň štúdia si doplnil na Universite Jana Evangelistu Purkyně v Brne. V roku 1972 napísal rigoróznu prácu s názvom Vznik slovenskej národnej kinematografie, ktorá dodnes patrí medzi popredné tituly napísané výsostne o slovenskej kinematografii a v dobe vzniku patrila medzi prvé knihy o slovenskej národnej kinematografii.

Počas štúdií aj po nich pôsobil v Štúdiu krátkych filmov, najmä ako dramaturg, ale aj ako scenárista a režisér. Ďalej pracoval aj v Slovenskom filmovom ústave. Taktiež pôsobil v redakcii časopisu Príroda a spoločnosť a Film a divadlo. Od roku 1974 bol interným pedagógom na Katedre divadelnej a filmovej vedy na Vysokej škole múzických umení a externe prednášal aj na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Okrem toho bol lektorom Ústredia Slovenského filmu. Objektom jeho záujmu bola predovšetkým krátkometrážna tvorba.

Filmová tvorba a dramaturgia

Peter Mihálik ponímal film v celej jeho komplexnosti. Aj vďaka svojmu pôsobeniu v Štúdiu krátkych filmov bol v kontakte s mladými a úspešnými slovenskými tvorcami. Mnoho z nich zaraďujeme do Slovenskej novej vlny. V roku 1968 patril medzi skupinu tvorcov (medzi nimi napríklad Lubor Dohnal, Juraj Jakubisko, Dušan Hanák, Elo Havetta, Igor Luther, Karel Slach, Ján Šuda, Rudolf Hassmann), ktorí formulovali svoj program a hodnoty odlišné od predchádzajúcej generácie. Prvá generácia oslavovala Slnko v sieti od Štefana Uhera, druhá, aj samotný Peter Mihálik, sa hlásila k Jakubiskovým Kristovým rokom a Jakubiskovej generácii, v ktorej videl posun k modernému filmovému výrazu.

Peter Mihálik bol výrazná osobnosť slovenskej kinematografie aj kvôli jeho všestrannému zameraniu. Ako dramaturg, scenárista a spoluautor sa podieľal na viacerých významných slovenských hraných aj dokumentárnych filmoch. Bol dramaturgom pätnástich filmov, spoluautorom dvoch filmov vyrobených v Štúdiu krátkych filmov a samostatne režíroval dokument pre televíziu Pomaly miznúci svet (1968) a krátky experimentálny film Lilli Marlen (1970). Bola to práve snímka Tryzna (1969) o pohrebe Jana Palacha v spolupráci s Vladom Kubenkom a Dušanom Trančíkom, ktorou si vyslúžil nevôľu politickej moci. Nebola to však jediná snímka vykazujúca istú známku formálneho vzdoru, špecifického vzťahu k realite a hľadania nových prostreidkov filmovej reči. Jeho rukami prešli formálne progresívne aj kontroverzné filmy buď čerstvých absolventov alebo ešte študentov pražskej FAMU Dušana Trančíka Fotografovanie obyvateľov domu (1968) a Šibenica (1969), tituly Júliusa Matulu Moja teta Vincencia (1969) a Som prekliaty fotograf (1969), snímka Ivana Húšťavu Rom (1969), či film Karela Slacha Interview v metelici (1969). Tento fakt ho, paradoxne, posunul k výchove mladých filmárov na Vysokej škole múzických umení v Bratislave, kde začal pôsobiť.

Na pol roka, od júla dodecembra 1969 Mihálik získal funkciu vedúceho dramaturga krátkych a stredometrážnych filmov a filmov pre Televíznu filmovú tvorbu v Slovenskej televízii. Neskôr ho preradili späť do funkcie,,iba" dramaturga a v roku 1970 bol preradený na ešte nižšiu pozíciu, s čím súviselo zníženie platu a zákaz režírovania filmov na jeden rok, a navyše, zbavili ho členstva v dramaturgickej komisii. V tom istom roku bol preradený z funkcie dramaturga v Štúdiu krátkych filmov do Slovenského filmového ústavu ako samostatný propagačný a reklamný referent. Nedôvera zo strany štúdia voči jeho osobe, neochota spolupráce, podceňovanie mladého autora aj neľahképostavenie Mihálika na vynútenom pracovisku vyústili do mimoriadne napätých vzťahov s vedením štúdia.

Filmografia

• Dukát z rozprávky (dramaturgia, r. Eugen Šinko, 1968)
• Fotografovanie obyvateľov domu (dramaturgia, r. Dušan Trančík, 1968)
• Spoveď (dramaturgia, r. Pavol Sýkora, 1968)
• Žehra (dramaturgia, r. Vlado Kubenko, 1968)
• ABCD (dramaturgia, r. Pavol Sýkora, 1969)
• Cannes 68-69 (dramaturgia, r. Jovan Kubíček, 1969)
• Malý gazda (dramaturgia, r. Pavl Sýkora, 1969)
• Moja teta Vincencia (dramaturgia, r. Július Matula, 1969)
• Nevera (dramaturgia, r. Pavol Sýkora, 1969)
• Rom (dramaturgia, r. Ivan Húšťava, 1969)
• Som prekliaty fotograf (dramaturgia, r. Július Matula, 1969)
• Šibenica (dramaturgia, r. Dušan Trančík, 1969)
• Interview V metelici (dramaturgia, r. Karel Slach, 1969)
• Návraty za šťastím (dramaturgia, r. Vlado Kubenko, 1969)
• Robotník X (dramaturgia, r. Dušan Trančík, 1970)

• Pomaly miznúci svet (námet, scenár, réžia: Peter Mihálik, 1968) – dokument o posledných pamiatkach oravskej drevenej architektúry
• Prerušené ticho (námet, scenár: Peter Mihálik + Andrej Kristín, r. Andrej Kristín, 1969) – dokument o živote ľudí v okolí Oravskej priehrady
• Tryzna (námet, scenár, réžia: Peter Mihálik + Vlado Kubenko, Dušan Trančík, 1969) – dokument o pohrebe Jána Palacha
• Lilli Marlen (námet: Peter Mihálik + Dušan Hanák, scenár a réžia: Peter Mihálik, 1970) – strihový experimentálny film

Publicistika

Začiatky

V roku 1963, teda hneď po ukončení štúdia, sa mladý autor prvýkrát pokúsil o kritickú úvahu v časopise Film a divadlo. Redakcia časopisu jeho článok odmietla s oddôvodnením, že si vybral tému, ktorá je zložitá a ťažká aj pre skúsených publicistov. V ten istý aj nasledujúci rok sa Mihálik usiloval dostať na Stavebnú školu v Žiline, Elektrotechnickú fakultu SVŠT v Bratislave aj na štúdia Filmovej a televíznej vedy na Akadémií múzických umení v Prahe. Ani na jednu z vybraných škôl, žiaľ, nebol prijatý. V roku 1964 bol prijatý na Katedru žurnalistiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Stal sa členom a dramaturgom bratislavského filmového klubu. Od roku 1964 začal pravidelne prispievať do slovenských aj českých periodík Ľud, Smena, Kultúrny život, Film a divadlo, Mladá tvorba.

Ďalším neúspešným pokusom bola aj Mihálikova snaha publikovať v pripravovanom dvojtýždenníku Zväzu československých filmových a televíznych umelcov Filmové a televizní noviny. Odpoveď redakcie bola taká, že jeho článok preradia do nasledujúceho čísla. Neskôr Mihálikovi oznámili, že nedostali vydavateľské povolenie, ale jeho dva články, ktoré im už poslal, honorované budú. V júli 1967 vydávanie novín pokračovalo a Mihálik v nich začal pracovať na polovičný úväzok.

O rok neskôr Mihálik získal od Slovenského literárneho fondu štipendium a absolvoval mesačný študijný pobyt v redakcii Filmových a televíznych novín. Jeho spolupráca s redakciou sa však zdramatizovala, a tak na jar roku 1968 šéfredaktor s Mihálikom rozviazal polovičný pracovný úväzok s oddôvodnením, že sa ich spolupráca nevyvíjala tak, ako si predstavovali a Mihálikova iniciatíva nebola dostatočná. O niekoľko mesiacov na to mu šéfredaktor poslal ospravedlňujúcu správu o zbrklom konaní a navrhovala mu ďalšiu možnú spoluprácu. V rokoch 1968 – 1969 jeho publicistická činnosť utlmuje a zameriava sa na filmovú dramaturgiu.

70. roky

V priebehu 70. rokov bolo v SFÚ zrušené oddelenie výskumu dejín kinematografie. Preto Mihálik podáva výpoveď a nastupuje do redakcie časopisu Príroda a spoločnosť. O rok neskôr odišiel na miesto interného ašpiranta pre odbor Teória a dejiny filmu na Filozofickej fakulte v Brne. Zo zachovaných materiálov usudzujeme, že Mihálik ako nestranník, spoluautor ideologicky neschvaľovaných filmov a pochádzajúci z rodiny súkromníka, ktorý Benéšovými dekrétmi prišiel o celý majetok, každé dva roky prechádzal komplexnými hodnoteniami. Z toho vyplýva, že podliehal štátno-bezpečnostnej ostražitosti(zamietnutie žiadostí o prijatie na štúdium vysokej školy). V priebehu 70.rokov sa z externého pracovníka vypracoval až na vedúceho Katedry divadelnej a filmovej vedy VŠMU.

Peter Mihálik sa podpísal pod niekoľko významných filmografických diel. O slovenskej kinematografii začal písať najskôr historicky. V roku 1975 vydal SFÚ jeho úvahy o metodológii a výskume filmového diela s názvom Filmové dielo ako systém. Ďalším významným medzníkom v jeho publicistickej činnosti bolo vydanie prekladu diela Jurija Lotmana Semiotika filmu a problémy filmovej estetiky (1975). Kniha vyšla aj v druhom vydaní na VŠMU v Bratislave. Pre Dom ČSSP v Bratislave napísal profil Prehliadka tvorby režiséra M. Romma (1976). Spoluautorsky sa podieľal aj na časti FILM encyklopedického diela Slovensko IV. diel – Kultúra I.časť. Vo svojej kandidátskej práci Vznik slovenskej národnej kinematografie (1972), ktorú napísal na Univerzite J.E. Purkyně v Brne, v súčasnosti Masarykovej Univerzite, spísal všetky svoje výskumy z oblasti dejín slovenskej kinematografie. Aktívny filmový vedec taktiež publikoval aj v katalógu SFÚ – Film na Slovensku do roku 1945 (1974).

Václav Macek porovnáva knihy Krása tmy (1971) od Ivana Stadtruckera s prácou Kapitoly z filmovej teórie: „Prvú knihu filmovej teórie na Slovensku od Ivana Stadtruckera charakterizuje aplikácia teórie informácie na filmové dielo, dôsledná analýza všetkých jeho zložiek z hľadiska znakovej podstaty umeleckého diela... V Kráse tmy sa jednotlivé príklady tvorby významu pri jednotlivých filmových prvkoch dokladali praktickými príkladmi, v Kapitolách z filmovej teórie sa už vedie diskusia len s rôznymi teoretickými koncepciami, prax filmu je v úzadí... Mihálik zhŕňa diskusie sedemdesiatych rokov, poučenie z vlastného prekladu knihy Jurija Lotmana Semiotika filmu a problémy filmovej estetiky (1975), aby dospel k teórii, ktorá je systémovo semiotická a netají sa lingvistickými inšpiráciami.“

80. roky

Kvôli nátlaku zo strany vedenia VŠMU od roku 1983 začal navštevovať Večernú univerzitu marxizmu-leninizmu (VUML). Jedným z dôvodov mohlo byť aj schválenie plánovaného päťmesačného pracovného pobytu v Centro Sperimentale di Cinematografia V Taliansku a následného dvojmesačného pobytu v Londýne.

V roku 1980 zostavil prvú, neskôr aj druhú (vyšla pod názvom Sovietska filmová teória dvadsiatych rokov) Antalógiu filmovej teórie. 1985 vyšla jeho kniha Kapitoly z filmovej teórie, ktoré patrí medzi prvé knihy od slovenského autora zamerané na teóriu. Ďalej napísal úvahy do kníh Film, réžia, herec Vsevoloda Pudovkina, Berte len môj život (Marlene Dietrich), Do posledného dychu (Luis Buñuel). Stihol napísať okolo 900 strán rukopisu do nevého vydania Malej encyklopédie filmu, ktorej prvé vydanie vyšlo v roku 1974. Taktiež bol jej spoluautorom. Napísal desiatky hesiel do pripravovanej Encyklopédie dramatických umení.

Pre Osvetový ústav Bratislava napísal niekoľko brožúr s názvom Kapitoly z dejín dokumentárneho filmu (1982) a taktiež Réžia a dramaturgia v amatérskom filme (1984). Ako člen komisie pre teóriu a kritiku ZSDU pripravoval úvodné vstupy do tvorivých diskusií o novej slovenskej tvorbe. Bol členom poroty na MFF Karlove Vary. Aktívne sa podieľal na seminároch SFÚ (naposledny Kino a Slovensko). Bol lektorom Ústredia Slovenského filmu. Zaujímal sa predovšetkým o kraátkometrážnu tvorbu a dva dni pred smrťou vystúpil na hodnotiacom aktíve, kde podrobil analýze slovenský dokumentárny film roku 1986. Takisto bol predsedom federálneho Klubu filmových novinárov ČSZN a predsedom slovenského KFN SZN.

Všetky tieto pracovné a mimopracovné tlaky pravdepodobne prispeli k tomu, že Peter Mihálik vo veku 41 rokov umiera. Nekončiace reštriktívne opatrenia a vynútené ústupky ale nedokázali poprieť Mihálikov potenciál v každej tvorivej činnosti, ktorej sa venoval. Publicistickej, dramaturgickej, režijnej, ani historicko-teoretickej.

Publikácie

• Vznik slovenskej národnej kinematografie (1972)
• Filmové dielo ako systém (1974)
• Úvahy o metodológii výskumu filmového diela (1974)
• Film na Slovensku do roku 1945 (1974)
• Semiotika filmu a problémy filmovej estetiky (1975)
• Prehliadka tvorby režiséra M. Romma (1976)
• FILM encyklopedického diela Slovensko IV.. diel – Kultúra I. časť
• Antológie filmovej teórie (1980)
• Kapitoly z filmovej teórie (1983)
• Film, scenár, réžia, herec (Vsevolod Pudovkin); Berte len môj život (Marlene Dietrich); Do posledného dychu (Luis Buñuel); a iné.
• Kapitoly z dejín dokumentárneho filmu (1982)
• Réžia a dramaturgia (1984)

Prínos

70. roky predstavujú pre Petra Mihálika nový začiatok v jeho publicistickej kariére. Jediným časopisom, v ktorom za uplynulé roky publikoval pod pseudonymom Ján Dubeň bola Pravda. V Slovenskom filmovom ústave vo funkcii samostatný kultúrno-politický a propagačný referent Mihálik pracoval do roku 1972. Zoznam jeho činností v rámci jeho pozície je mimoriadne rozsiahly. Dramaturgicky a lektorsky sa podieľal na programe filmových klubov a klubových seminárov. Zúčastňoval sa na zasadaní dramaturgickej komisie filmových klubov, poskytoval redakčné rady klubovému bulletinu, skompletizoval kompletnú produkciu Školfilmu, pracoval na identifikácii a zoradení materiálov archívu SFÚ, v oblasti slovenského filmu nadviazal spoluprácu s Maticou slovenskou, vytvoril Katalóg slovenských a na Slovensku nakrútených filmov do roku 1945, rozšíril tézy histórie slovenskej kinematografie do toho istého roku, viedol výskum materiálov o slovenskej kinematografii v pražskom a budapeštianskom filmovom archíve, organizoval výskumné sondy po slovenských mestách a v odbore filmu pracoval aj ako externý pedagóg na VŠMU.

Napriek niekoľkým zamietnutým textom, redakčným odporúčaniam a korekciám Mihálikových rukopisov vyšlo niekoľko stovák jeho článkov a recenzií, ktoré len dokazujú frekventovanosť i úspešnosť publikovania tohto mimoriadne plodného autora na poli slovenskej filmovej publicistiky. Profesionálna dráha Petra Mihálika sa vyvíjala od profesie publicistu, dramaturga, neskôr vedúceho dramaturga, krátkych a stredometrážnych hraných filmov v Slovenskej televízii, cez pedagogicko-lektorskú činnosť, prekladateľstvo, teóriu, až po historiografiu. Medzi jeho publikáciami môžeme nájsť aj životopisy, vyhlásenia, žiadosti, zamietnutia, odvolania, odborné posudky, pracovné a nakladateľské zmluvy, cestovné dotazníky a správy.

Peter Mihálik sa zaoberal filmovými teóriami, a súčasne sa snažil sformulovať ich terminologické základy, ktoré v slovenčine doposiaľ neboli rozpracované. O jeho výskumy sa opiera niekoľko generácii filmárov. Popri týchto činnostiach a pedagogickom pôsobení na VŠMU taktiež publikoval desiatky člínkov, recenzií, kritík, úvah a poznámok s filmovou problematikou v novinách a časopisoch ako Pravda, Nové slovo, Film a divadlo, Televízia. Peter Mihálik bol teoretik vychádzajúci z tradície prvých filmovo-teoretických prác ruskej formálnej školy aj zo súdobých filmových teórií. Zaujímal sa najmä o semiológiu. Nadväzoval na teoretické reflexie svetovo uznávaných filmových vedcov, napr. Christiana Metza, Jurija Lotmana či Alicje Helmanovej. Snažil sa skúmať film nielen umenovednými nástrojmi, ale aj špecifickými filmovovednými nástrojmi a zaviesť teoretickú terminológiu do filmovej problematiky.

Použitá literatúra

• Václav Macek – Jelena Paštéková, Dejiny slovenskej kinematografie (Martin: Vydavateľstvo Osveta, 1997), 600 s.
• Eva Križková, „Profil: Peter Mihálik“. In: Film SK, č. 5, 2010.
• Doc. PhDr. Peter Mihálik, Csc., Prodekan divadelnej fakulty VŠMU Bratislava. Kinema 1-2, 1987, st. 152 – 153, (autor neznámy), zdroj: Filmový ústav.
• Peter Mihálik. Vydal SFÚ-NKC k semináru Peter Mihálik 1945 – 1986, 5. – 6. Júna 1995 na VŠMU Bratislava, 3 st., zdroj: Filmový ústav.