Club Atlético Independiente

Independiente
Celý názov	Club Atlético Independiente
Prezývka	El Rojo (Červení) Los Diablos Rojos (Červení diabli)
Založený	1. januára 1905
Štadión	Estadio Libertadores de América, Avellaneda, Argentína
Kapacita	48 069
Predseda	Hugo Moyano
Tréner	Fernando Beron
Liga	Primera División
2016/17	Primera División, 6. miesto
Domáce farby Hosťovské farby
Tretie farby
Futbalový portál

Club Atletico Independiente, skrátene Independiente, je argentínsky športový klub so sídlom v meste Avellaneda, ktoré sa nachádza v provincií Buenos Aires. Klub je známy predovšetkým pre svoj futbalový tím. Independiente patrí medzi najúspešnejšie futbalové kluby v Argentíne, keď vyhral spolu 16 titulov v argentínskej najvyššej súťaži Primera División. Na medzinárodnej úrovni vyhralo Independiente spolu 18 trofejí, z toho sedemkrát Copa Libertadores či dvakrát Interkontinentálny pohár. Domáce zápasy hráva klub na štadióne Estadio Libertadores de América. V súčasnosti hráva najvyššiu argentínsku futbalovú súťaž Primera División.

História

Tím z roku 1909.

V roku 1904 zamestnanci obchodu, ktorý sa nachádzal v Monserrate založili futbalový klub menom Maipú FC. Väčšina z nich však za tento klub nemohla hrať, rozhodli sa preto založiť nový klub. Za meno vybrali Independiente FC, čo v preklade znamená nezávislosť. Tento názov mal reprezentovať ich nezávislosť od klubu Maipú FC. Prvé stretnutie členov nového klubu sa uskutočnilo 1. januára 1905, čo je zároveň dátum založenia klubu. Na tomto stretnutí sa rozhodlo, že dresy klubu budú mať bielu farbu a klubový znak bol inšpirovaný znakom miestnej súkromnej školy Saint Andrew's Scots School, ktorej futbalový tím bol prvým majstrom Argentíny. Svoje prvé zápasy hrával klub na rôznych miestach v Boyacá Avenue. V roku 1907 sa klub konečne presunul do mesta Avellaneda. Svoj prvý zápas odohral klub 15. januára 1905. Tento zápas však skončil prehrou. Krátko na to bol klub pripustený argentínskou futbalovou federáciou, aby hral druhú a tretiu divíziu. V roku 1907 odohralo Independiente prvý derby zápas tzv. Clásico de Avellaneda proti svojmu najväčšiemu súperovi klubu Racing Club, ktorý prekvapivo vyhralo práve Independiente. V rovnakom roku sa klub presunul na nové ihrisko v Avellanede. V roku 1908 hralo Independiente prvýkrát v červených dresoch a zároveň zmenilo svoj názov z Independiente FC na Club Atlético Independiente. V roku 1909 vyhralo Independiente svoju prvú trofej, keď zvíťazilo v Copa Bullrich. V ročníku 1914 vyhralo prvýkrát národný pohár. V roku 1912 postúpil klub do prvej ligy, pričom až do roku 2013 z nej nezostúpil.

Prvé roky

Majstrovský tím z roku 1922.

Prvý skutočný štadión klubu bol postavený v roku 1910 a dostal meno La Crucecita. Tento bol však v roku 1923 zničený pri požiari. V tomto období bol najpopulárnejším zápasom v Argentíne práve Clásico de Avellaneda, dokonca viac, než Superclásico. V tejto dobe bol však futbal v Argentíne na amatérskej úrovni. V roku 1917 vyhral klub národný pohár. V tomto období vyhralo Independiente svoj prvý majstrovský titul, keď zvíťazilo v najvyššej súťaži v sezóne 1922. Druhý titul pridal klub v sezóne 1926, keď ho celú sezónu nedokázal poraziť žiadny tím. V tej dobe hrával za klub aj Manuel Seoane, ktorý je historicky najlepší strelec amatérskej éry argentínskeho futbalu. V rokoch 1924, 1925 a 1926 vyhral klub trikrát po sebe národný pohár. V roku 1928 sa Independiente presunulo na nový štadión, kde zostalo do súčasnosti. V roku 1931 sa futbal v Argentíne profesionalizoval. Prvé Clásico de Avellaneda v profesionálnej ére Independiente prehralo. V roku 1937 sa ku klubu pripojil Vicente de la Mata, jeden z najslávnejších hráčov klubu. Aj s jeho pomocou vyhralo Independiente v sezónach 1938 a 1939 prvé profesionálne ligové tituly. V týchto ročníkoch zároveň klub vyhral aj národný pohár. V tomto období sa hráč klubu Arsenio Erico stal trikrát najlepším strelcom súťaže. V sezónach 1938 a 1939 vyhralo Independiente Copa Ricardo Aldao, v ktorom sa stretával majster Argentíny a Uruguaja, keď zvíťazilo nad oboma najslávnejšími uruguajskými klubmi Peñarol a Nacional. V nasledujúcom období sa klubu veľmi nedarilo, vyhralo síce niekoľko zápasov so silnými súpermi veľmi vysoko, no titul nedokázalo vyhrať. Na ďalší domáci titul tak Independiente čakalo až do sezóny 1948. Na konci tejto sezóny sa do tímu dostala neskoršia legenda Ernesto Grillo.

Čakanie na úspech a prvé medzinárodné triumfy

Tím po víťazstve v Copa Libertadores 1965.

50. roky 20. storočia boli v znamení čakania na titul. Klub vyhral posledný titul v sezóne 1948. V roku 1953 odišlo Independiente na európske turné, kde vyhralo 6:0 nad Realom Madrid, v ktorého zostave bol už legendárny Alfredo Di Stéfano. Napriek dobrým výsledkom na tomto turné bolo najlepšie umiestnenie v domácej lige iba jedno druhé miesto v sezóne 1954. 60. roky začali pre Independiente najlepšie, ako sa dalo, keď klub vyhral v tomto ročníku najvyššiu domácu súťaž. Na ďalší titul už klub nečakal tak dlho a vyhral už sezónu 1963. Veľký úspech prišiel v sezóne 1964. Ako úradujúci majster krajiny hralo Independiente juhoamerickú obdobu európskej Ligy Majstrov Copa Libertadores. Tento pohár vyhral klub hneď v sezóne 1964 a stal sa tak prvým argentínskym klubom, ktorému sa to podarilo. Vo finále tesne porazilo uruguajský klub Nacional. Ako obhajca titulu hralo Independiente Copa Libertadores aj v sezóne 1965, kedy sa znova prebojovalo až do finále, kde v troch zápasoch porazilo uruguajský Peñarol a získalo druhý titul. V sezóne 1967 vyhral klub znova argentínsku ligu. V tejto dekáde tak klub získal tri domáce tituly (vrátane toho v sezóne 1960) a dva triumfy v Copa Libertadores.

Zlaté obdobie

Ricardo Pavoni v drese klubu.

70. roky začalo Independiente opäť výborne, keď vyhralo časť Metropolitano daného ročníka najvyššej argentínskej súťaže. Majstrovský titul obhájilo v nasledujúcej sezóne. Ako majster Argentíny mohol klub hrať znova Copa Libertadores, ktorú v sezóne 1972 vyhral, keď vo finále vyhral nad peruánskym klubom Universitario. Ako úradujúci víťaz hral Copa Libertadores aj roku 1973, keď vo finále porazil čilský klub Colo-Colo. V roku 1973 vyhral klub aj Interkontinentálny pohár, keď vyhral nad talianskym Juventusom Turín. V sezóne 1974 sa Independiente znova dostalo až do finále Copa Libertadores, kde tento raz vyhralo nad brazílskym klubom São Paulo. V ročníku 1975 sa klub zas dostal do finále Copa Libertadores, kde teraz vyhral nad čilským klubom Unión Española. Independiente tak získalo štyri tituly v rade za sebou. Výborné obdobie pokračovalo v domácej súťaži, ktorú Independiente vyhralo v sezónach 1977 a 1978, kedy znova zvíťazilo vo svojej časti Nacional. V sezóne 1977 najvyššej argentínskej súťaže dokonca rozhodujúci zápas o titul vyhral klub potom, čo jeho hráči inkasovali tri červené karty. Úspešnú dekádu potvrdil klub troma výhrami (1973, 1974, 1975) v Copa Interamericana, čo bol pohár, v ktorom sa stretávali najlepšie dva kluby federácií CONCACAF a CONMEBOL. V danej dobe hralo za klub útočné duo Ricardo Bochini a Daniel Bertoni. Ďalšie úspechy prišli v 80. rokoch, kedy najprv v sezóne 1983 vyhral klub znova časť Metropolitano prvej ligy a následne v sezóne 1984 vyhralo Independiente rekordný siedmy titul v Copa Libertadores. Následne v rovnakom roku vyhral klub druhýkrát Interkontinentálny pohár, keď vyhral nad anglickým Liverpoolom. V sezóne 1988/89 vyhral klub ďalší domáci majstrovský titul. 70. a 80. roky sú tým pádom považované za najlepšie obdobie v histórií klubu.

Ústup z pozícií

Ricardo Bochini vyhral s klubom celkom 14 trofejí.

Klubová legenda Ricardo Bochini skončil kariéru v roku 1991, no 90. roky 20. storočia nezačali napriek tomu pre Independiente úplne zle, keď sa mu poradilo vyhrať najvyššiu argentínsku súťaž v sezóne 1993/94 časť Clausura. V sezóne 1994 vyhral klub ďalší kontinentálny pohár Supercopa Sudamericana. Svoju výhru v tomto pohári obhájil v nasledujúcej sezóne 1995, kedy zároveň vyhral aj Recopa Sudamericana, keď vo finále porazil iný argentínsky klub Vélez Sarsfield. Nasledovalo dlhé obdobie priemerných výsledkov bez zisku titulu. Klub sa umiestňoval zväčšia v strede ligovej tabuľky, v sezóne 1996/97 bol v časti ligy Apertura na druhom mieste, v sezóne 1999/00 bol druhý v časti Clausura. V sezóne 2001/02 skončilo Independiente v časti Clausura dokonca posledné a tesne sa vyhlo zostupu. Napriek tomu hneď v nasledujúcej sezóne vyhral klub časť Apertura najvyššej argentínskej ligy a získal tak svoj 16. majstrovský titul. V roku 2002 sa však naplno prejavili finančné problémy klubu, ktoré sa začali už v 90. rokoch. Prvé odhady výšky dlhu hovorili o 50 miliónoch amerických dolárov, no dlh bol neskôr súdne ustálený na sumu 26 miliónov dolárov. Z tohto dôvodu musel klub predať svojho odchovanca a zároveň vychádzajúcu hviezdu argentínskeho futbalu Sergia Agüera za 23 miliónov euro. Nádej na lepšie časy prišli s návratom klubovej legendy a majstra sveta Jorge Burruchaga. Spolu s ním sa vrátili viacerí bývalí hráči klubu a tím začal ašpirovať na návrat do boja o majstrovský titul. V sezóne 2006/07, časť Apertura skončil klub na štvrtom mieste. Nádej však skončila v nasledujúcej sezóne, kedy sa klubu vôbec nedarilo, tréner Burruchaga rezignoval a Independiente skončilo znova v strede tabuľky. Ďalšie dve sezóny skončil klub striedavo v spodnej a hornej časti tabuľky. No v sezóne 2010/11 sa v časti Apertura Independiente umiestnilo úplne posledné, no zostupu sa znova tesne vyhlo, čím začalo najslabšie obdobie v histórií klubu.

Zostup do druhej ligy a návrat medzi elitu

Prvé problémy naznačila už sezóna 2010/11, no napriek tomu sa Independiente prebojovalo až do finále Copa Sudamericana, kde vyhralo nad brazílskym klubom Goiás. Aj v nasledujúcej sezóne sa klubu veľmi nedarilo, keď skončilo v strede tabuľky. Znova sa prejavili ekonomické problémy, ktoré takmer priviedli klub k bankrotu. V ročníku 2012/13, časť Torneo Inicial, skončilo Independiente až na 18. mieste. V časti Torneo Final daného ročníka síce skončilo na 12. mieste, no celkovo skončilo predposledné a zostúpilo do druhej najvyššej argentínskej súťaže. V druhej lige strávil klub iba jednu sezónu, keď skončil na štvrtom mieste a v následnej baráži vyhral a postúpil tak späť do najvyššej súťaže. Sezóna 2014 prvej ligy už nebola rozdelená na dve polovice. Independiente v tejto sezóne obsadilo prekvapivo výborné štvrté miesto a kvalifikovalo sa tak do Copa Sudamericana, kde skončilo v nasledujúcom ročníku vo štvrťfinále. V sezóne 2015 podával klub znova výborné výkony a v prvej lige obsadil piate miesto a mohol tak zasa hrať Copa Sudamericana. V sezóne 2016 skončil klub na treťom mieste zóny 1 najvyššej argentínskej súťaže. V sezóne 2016/17 prvej ligy, ktorá sa hrala systémom jeseň-jar skončilo Independiente na šiestom mieste.

Farby a znak klubu

Prvé dresy mali bielu farbu, až v roku 1908 sa farby dresov zmenili na červené. V roku 1907 totiž prezident klubu Arístides Langone videl červené dresy anglického klubu Nottingham Forest a rozhodol, že Independiente by malo zvoliť novú farbu. Prechod na červenú farbu sa tiež pozdával časti zakladateľov, ktorí sa prihlásili k myšlienkam socializmu. Prezident klubu Langone premýšľal, že v červenej farbe budú hráči vyzerať ako červení diabli. Aj z toho zároveň vznikla v roku 1926 prvá prezývka klubu Los Diablos Rojos, teda červení diabli.

Prvý klubový znak mal modrú farbu, bol inšpirovaný školou St. Andrew's Scots School, ktorej tím vyhral prvý argentínsky titul. Znak školy bol zas inšpirovaný vlajkou Škótska. Na znaku boli písmená IFC, teda Independiente FC. Už v roku 1907 použil klub prvýkrát znak v červenej farbe. V roku 1914 sa už klubový znak zmenil viac, jeho farba bola červeno-biela a bol na ňom nápis CAI, teda Club Atlético Independiente. Tento znak používa klub do súčasnosti.

• 
  1905–14
• 
  1907
• 
  1914–súčasnosť

Fanúšikovia klubu počas zápasu.

Štadión

Svoje prvé zápasy hrával klub na rôznych miestach v Boyacá Avenue. Následne sa presunul na Villa General Mitre. Tretie ihrisko bolo v Mariano Moreno. Od roku 1907 sa klub presunul do mesta Avellaneda. V roku 1911 sa klub presunul už na svoje šieste ihrisko, ktoré sa nachádzalo v štvrti La Crucecita. V roku 1910 sa klub presunul na svoj prvý štadión La Crucecita. V roku 1923 tento štadión zhorel. V roku 1928 postavil klub svoj súčasný štadión Estadio Libertadores de América, bol to prvý štadión postavený z cementu v celej Latinskej Amerike a druhý na svete. Estadio Libertadores de América mal pôvodnú kapacitu 52 823 miest, po renovácií v roku 2009 sa jeho kapacita upravila na 48 069 miest. Na tomto štadióne hráva iba klub Independiente.

Rivalita a fanúšikovia

Najväčším rivalom Independiente je klub Racing Club, ktorý je z rovnakého mesta. Tieto dva kluby hrávajú spolu derby Clásico de Avellaneda. Oba kluby sa začali stretávať už krátko po svojom vzniku. Spolu proti sebe tieto kluby odohrali viac ako 200 zápasov, pričom Independiente je úspešnejšie. Ďalšími rivalmi sú kluby Boca Juniors, River Plate, San Lorenzo, Huracán a Vélez Sarsfield.

Úspechy

Národné

Liga

• Primera División (16): 1922, 1926, 1938, 1939, 1948, 1960, 1963, 1967 Nacional, 1970 Metropolitano, 1971 Metropolitano, 1977 Nacional, 1978 Nacional, 1983 Metropolitano, 1988/89, 1994 Clausura, 2002 Apertura

Národný pohár

• Copa Ibarguren (2): 1938, 1939
• Copa Adrián C. Escobar (1): 1939
• Copa de Competencia La Nación (1): 1914
• Copa de Competencia Jockey Club (1): 1917
• Copa de Honor Municipalidad de Buenos Aires (1): 1918
• Copa de Competencia (3): 1924, 1925, 1926
• Copa Bullrich (1): 1909

Medzinárodné

• Interkontinentálny pohár (2): 1973, 1984
• Copa Libertadores (7): 1964, 1965, 1972, 1973, 1974, 1975, 1984
• Copa Sudamericana (1): 2010
• Recopa Sudamericana (1): 1995
• Copa Interamericana (3): 1973, 1974, 1975
• Supercopa Sudamericana (2): 1994, 1995
• Copa Dr. Ricardo Aldao (2): 1938, 1939

Zostava

Aktuálne k dátumu: 17. október 2016

# Pozícia Hráč 1 B Damián Albil 2 O Alan Franco 3 O Nicolás Tagliafico 5 Z Julián Vitale 6 Z Juan Sánchez Miño 7 Ú Martín Benítez 8 Ú Maximiliano Meza 10 O Walter Erviti 11 Ú Leandro Fernández 12 B Franco Vélez 13 B Gonzalo Rehak 14 O Adriel Breitenbruch 15 Z Diego Rodríguez 16 O Fabricio Bustos

# Pozícia Hráč 17 Z Jorge Figal 18 Ú Lucas Albertengo 19 Ú Gastón Togni 20 O Damián Martínez 21 Z Domingo Blanco 23 Z Nery Domínguez 24 Z Emiliano Rigoni 25 B Martín Campaña 27 Z Ezequiel Barco 28 Z Leonel Alvarez 29 Ú Nicolas Messiniti 30 Ú Ezequiel Denis 32 Ú Emanuel Gigliotti - Z Jonás Gutiérrez - O Fernando Amorebieta

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Club Atlético Independiente

Externé odkazy

• Oficiálna stránka klubu

Zdroj

• história klubu Archivované 2017-08-04 na Wayback Machine
• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Club Atlético Independiente na anglickej Wikipédii.