Galsko-rímska kultúra
Galsko-rímska kultúra či tiež Galo-rímska kultúra bola kultúra, ktorá vznikla romanizáciou keltských národov, hlavne Galov, po ich integrácii do Rímskej ríše. Vyznačovala sa prijatím alebo adaptáciou rímskej kultúry, jazyka (latinčiny), morálky a spôsobu života a ich zasadením do jedinečného keltského kontextu. Dobre preštudovaná zmes kultúr v Galii poskytuje historikom vzor, s ktorým sa dajú porovnávať paralelné procesy romanizácie v iných, menej preskúmaných rímskych provincií. Kultúrny tok romanizácie nebol jednosmerný, napriek tomu prevažoval smer z rímskeho jadra na periférii - tak napríklad všetky galské božstvá boli porímčené (napr. boh kováč Gobannus), naopak z keltských božstiev iba patrónka koní Epona prenikla za hranice Galie. Barbarské (hlavne germánske) invázie začínajúce koncom tretieho storočia si vynútili v galsko-rímskej kultúre zásadné zmeny v politike, v ekonomickom zázemí, vo vojenskej organizácii. Gótske osídlenie galsko-rímskych oblastí (vznik Vizigótskeho kráľovstva v roku 418) prinieslo mnoho rozporov a hlavne utrpenie vysoko romanizovanej vládnucej triedy. Galsko-rímska kultúra napriek germánskej nadvláde pretrvávala až do 7. storočia, hlavne v oblastiach Gallia Narbonensis (dnešné južné Francúzsko), v Predalpskej Galii (sever dnešného Talianska), okolo mesta Orléans (stredné Francúzsko) a v menšej miere v Gallia Aquitania (juhozápadné Francúzsko). Sever Galie (dnešné severné Francúzsko a Nizozemsko), akonáhle ho obsadili Frankovia, sa naopak veľmi rýchlo kultúrne transformoval, v kultúru nazvanou obvykle merovejská. Rímsky vplyv avšak prežil aj zrútenie galsko-rímskej kultúry, hlavne v jazykovej oblasti, kde odolávanie germanizácie bolo najpozoruhodnejšie a najtrvalejšie, čoho bolo výsledkom hlavne francúzština, ktorá zostala románskym jazykom, aj keď etnika, ktoré ju prevzali, sú v podstate germánske (keltský etnický základ je podľa genetických výskumov zanedbateľný). Ďalším podobným pozostatkom je rétorománčina (prežívajúca vo Švajčiarsku a na severe Talianska), do istej miery okcitánčina, ešte v 19. storočí široko používaná na juhu Francúzska. Špecifickým rysom galsko-rímskej kultúry, hlavne v "úpadkovom" období 400 - 750, bola rola charizmatických kresťanských biskupov, ktorí sa často stávali ranými západoeurópskymi svätcami. Zohrávali nielen rolu pri christianizácii, ale boli aj ústrednými politickými postavami, lebo od 5. storočia prešla loajalita pohanov aj kresťanov od inštitúcií k jednotlivcom. To bol významný všeobecný rys neskorej starovekej a ranne stredovekej západoeurópskej kultúry. Typickým rysom v oblasti umenia bolo antropomorfné sochárstvo syntetizované s keltskými tradíciami vynikajúceho spracovania kovov, hlavne striebra. Najviac pozostatkov tejto kultúry je dnes sústredených v Lyone, ktorý bol pod menom Lugdunum hlavným mestom rímskej Galie. Nachádza sa tu napríklad Galsko-rímske múzeum (na Rue Céberg), spojené so zbytkami amfiteátru a odeónu.
Zdroj
[upraviť | upraviť zdroj]
Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Galsko-římská kultura na českej Wikipédii.