Karol Boromejský

Karol Boromejský
kardinál Svätej rímskej cirkvi milánsky arcibiskup
Humilitas Pokora
Štát pôsobenia	Pápežský štát Milánske vojvodstvo
Funkcie a tituly
Milánsky arcibiskup
12. máj 1564 – 3. november 1584
Giovanni Angelo de Medici Gaspare Visconti
Hlavný penitenciár Apoštolskej penitenciárie
7. november 1565 – 12. december 1572
Ranuccio Farnese Giovanni Aldobrandini
Biografické údaje
Varianty mena	tal. Carlo Borromeo
Narodenie	2. október 1538 Arona, Milánske vojvodstvo (dnes Taliansko)
Úmrtie	3. november 1584 (46 rokov) Miláno, Milánske vojvodstvo (dnes Taliansko)
Pochovaný	7. november 1584 Milánsky dóm
Svätenia
Cirkev	rímskokatolícka
Rítus	ambroziánsky/rímsky
Diakon
Svätenie	21. december 1560 (22 rokov) Rím
Kňaz
Kňazská vysviacka	4. september 1563 (24 rokov) Bazilika Panny Márie Väčšej Federico Cesi kardinál-biskup frascatský
Biskup
Konsekrácia	7. december 1563 (25 rokov) Sixtínska kaplnka
Svätiteľ	Giovanni Antonio Serbelloni biskup novarský
Spolusvätitelia	Tolomeo Gallio biskup manfredonijský Felice Tiranni biskup urbinský
Kardinál
Menovanie	31. január 1560 (21 rokov) Pius IV.
Stupeň	kardinál-diakon (1560 – 1563) kardinál-kňaz (1563 – 1584)
Titulárny kostol	Ss. Vito e Modesto (1560) S. Martino ai Monti (1560 – 1564) S. Prassede (1564 – 1584)
Svätec
Kanonizácia	1. november 1610 Rím Pavol V.
Sviatok	4. november
V cirkvách	katolícka
Patrón	biskupov, katechétov, seminaristov
Atribúty	bosé nohy, povraz okolo krku, arcibiskupský kríž, kardinálsky odev
Odkazy
Karol Boromejský na catholic-hierarchy.org angl. Karol Boromejský
Vatikánsky portál  Biografický portál

Svätý Karol Boromejský (tal. Carlo Borromeo; * 2. október 1538, Arona, Milánske vojvodstvo – † 3. november 1584, Miláno) bol taliansky kardinál, milánsky arcibiskup, štátny sekretár Pápežského štátu za pontifikátu svojho ujca Pia IV. a jedna z dôležitých osobností protireformácie.

Život

Mladosť

Karol Boromejský sa narodil 2. októbra 1538 na hrade Arona ako tretie zo šiestich detí grófa Giberta Borromea a jeho manželky Margherity z rodu Mediciovcov. Margheritiným mladším bratom bol kardinál Giovanni Angelo de Medici. Margherita umrela okolo roku 1547 a Giberto sa znovu oženil.

Detstvo prežil striedavo v Arone a v milánskom Palazzo Borromeo. 13. októbra 1547, ako jedenásťročný, prijal tonzúru od biskupa Giovanniho Simonettu a stal sa titulárnym opátom benediktínskeho Opátstva sv. Gratiniána a Felina v Arone. Zisk zo svojich postov venoval chudobným. Otec ho potom poslal do Milána, kde študoval latinčinu. V októbri 1552 odišiel študovať na univerzitu v Pavii.

V auguste 1558 zomrel Karolov otec Giberto Borromeo a Karol sa zúčastnil na jeho pohrebe v Miláne. I keď nebol jeho najstarším synom, na žiadosť rodiny prevzal správu rodinných záležitostí. Hneď musel riešiť záležitosť vlastníctva svojho rodného hradu Arona, na ktorý si robili nároky Francúzsko i Španielsko – hrad nakoniec získal pod španielskou správou gróf Francesco Borromeo ako regent svojho synovca Federiga. Napriek mnohým prerušeniam štúdia 6. decembra 1559 získal Karol doktorát obojakého práva.

Rím

V decembri 1559 bol za pápeža zvolený Karolov ujec, Giovanni Angelo de Medici, a prijal meno Pius IV. 3. januára 1560 nový pápež pozval Karola do Ríma, 13. januára ho vymenoval za apoštolského protonotára a 22. januára mu zveril správu Pápežského štátu a priznal mu ročný príjem vo výške tisíc zlatých korún. 31. januára bol kreovaný za kardinála-diakona s titulárnym kostolom Ss. Vito e Modesto a od septembra kostolom S. Martino ai Monti. 8. februára pápež Karola vymenoval za apoštolského administrátora sede vacante milánskej arcidiecézy a legáta v Bologni, Romagni a Ancone; stal sa protektorom Portugalska, severného Nemecka a katolíckeho Švajčiarska, dostal tiež na starosti dozor nad františkánskym rádom, karmelitánmi, humiliátmi, regulárnymi kanonikmi sv. Kríža v Coimbre, maltézskym rádom a portugalským rádom svätého Kristovho Kríža.

21. decembra 1560 bol vysvätený za subdiakona a diakona.

Karol vo Vatikáne popri svojich štátnických a rodinných povinnostiach v roku 1562 založil učenú akadémiu, ktorej členovia sa stretávali každý večer a vydávali svoje dielo pod názvom Noctes Vaticanae.

Tridentský koncil

Karol sa snažil využiť svoj vplyv, aby obnovil zasadnutia Tridentského koncilu, ktorý nezasadol už od roku 1552, ale stále bolo veľa problémov, ktoré bolo potrebné vyriešiť. Napriek ťažkostiam zo strany Francúzska a Španielska koncil hlavne vďaka Karolovej vytrvalosti konečne zasadol 18. januára 1562 v Tridente a bol ukončený 4. decembra 1563 za účasti 255 koncilových otcov. Pius IV. na konzistóriu konanom 26. januára 1564 potvrdil dekréty koncilu a založil Posvätnú koncilovú kongregáciu pozostávajúcu z ôsmych kardinálov, ktorá mala dohliadať na uskutočňovanie koncilových dekrétov, ktorej prefektom sa stal Karol Boromejský.

Medzi zasadnutiami koncilu spoznal Karol na jeseň 1563 bl. Bartolomeja od Mučeníkov, arcibiskupom Bragy, ktorý sa stal jeho blízkym priateľom. On odhovoril Karola od vzdania sa svojich funkcií a vstupu do kláštora a neskôr aj od odchodu do Milána, ktorého duchovnú správu mal už niekoľko rokov na starosti, a prehovoril ho, aby zostal v Ríme a pokračoval v práci, ktorú začal. V rámci uplatňovania koncilových dekrétov mal Karol Boromejský významnú zásluhu na zostavení Rímskeho katechizmu, revízii Rímskeho misála a breviára a reforme cirkevnej hudby. Okrem iného práve on vybral Palestrinu, aby skomponoval niekoľko omší, medzi nimi aj známu Missa Papae Marcelli.

Počas zasadaní koncilu umrel Karolov starší brat Federigo, čo Karola zasiahlo a primälo k väčšej duchovnej striktnosti. Keď na neho jeho rodina vrátane pápeža niekoľko mesiacov tlačila, aby sa vzdal služby v Pápežskom štáte a oženil sa, rozhodol sa tajne stať sa kňazom. Vysvätil ho Federico kardinál Cesi 4. septembra 1563 v Bazilike Panny Márie Väčšej, prvú omšu celebroval na hlavnom oltári Baziliky svätého Petra. 7. decembra 1563 bol vysvätený za biskupa v Sixtínskej kaplnke rukami svojho bratranca, kardinála Giovanniho Antonia Serbelloniho, 23. marca 1564 prijal pálium a 12. mája bol povýšený do úradu milánskeho arcibiskupa.

Milánsky arcibiskup

Karol Boromejský bol administrátorom Milánskej arcidiecézy už od roku 1560, ale vzhľadom na svoje rímske povinnosti ju nemohol navštíviť ešte niekoľko rokov. Za svojho vikára ustanovil v máji 1560 Antonia Robertiho a do diecézy poslal ako pomocného biskupa Sebastiana Donata, biskupa v Bobbiu, aby sa zatiaľ starali o riadny chod arcibiskupstva, Donato však v nasledujúcom roku umrel a na jeho miesto poslal Karol Girolama Ferragata O.S.A., ktorý do Milána dorazil 23. apríla 1562. V tomže roku poslal do diecézy dvoch jezuitov, aby sa postarali o vykonanie reforiem Tridentského koncilu.

V roku 1564 pozval do svojej diecézy aj Nicola Ormanetta, o ktorom bol počul veľa dobrého a ktorý dovtedy slúžil vo Veronskej diecéze; do Milána dorazil 1. júla 1564 a zvolal diecéznu synodu na uplatnenie koncilových dekrétov, na ktorej sa zúčastnilo 1200 kňazov. Po synode nasledovala Ormanettova vizitácia arcidiecézy. V septembri Karol poslal do Milána ďalších 30 jezuitov, z ktorých niektorí založili 11. novembra kňazský seminár.

Jednou z Karolových reforiem, ohľadom ktorej naliehal na Ormanetta, bol návrat k striktnej observancii reguly v konventoch mníšok vrátane osadenia mreží v sieňach pre návštevníkov. Dve Karolove tety, dominikánky, však tomuto verejne odporovali a po tom, čo nepomohlo ani Karolovo presviedčanie, musel 26. mája 1565 zasiahnuť sám pápež, brat týchto mníšok. Ormanetta tieto a ďalšie problémy odradili a žiadal návrat do svojej diecézy.

Karol naliehavo žiadal Ormanetta, aby zostal, a zároveň pápeža, aby ho nechal ísť do svojej diecézy predsedať miestnemu koncilu. Pápež neochotne privolil a ustanovil ho za svojho legáta a latere pre celé Taliansko. 1. septembra 1565 vyrazil z Ríma a do Milána slávnostne vstúpil 23. septembra. Bolo to po prvýkrát po 80 rokoch, keď milánsky arcibiskup vstúpil do svojho biskupského sídla. 15. októbra Karol otvoril prvé zasadnutie koncilu, na ktorom sa zúčastnilo desať biskupov zo sufragánnych diecéz a reprezentanti ďalších piatich. Karol zdôraznil, že biskupi musia ísť kléru príkladom pri zavádzaní reforiem. Koncil bol ukončený 3. novembra.

7. novembra 1565 bol Karol Boromejský vymenovaný za hlavného penitenciár Apoštolskej penitenciárie. Deň predtým vyrazil do Tridentu ako legát, aby odprevadil arcivojvodkyne Janu a Barboru Habsburskú do Florencie a Ferrary, kde sa mali vydať za miestnych panovníkov. Po splnení tejto úlohy, ale stále na ceste, sa Karol dozvedel o pápežovom vážnom zdravotnom stave a ihneď odcestoval do Ríma, kde pápež následne 10. decembra umrel po boku jeho a sv. Filipa Neriho. Karol Boromejský sa zúčastnil na konkláve, ktoré do pápežského úradu zvolilo 7. januára 1566 kardinála a dominikána Michela Ghislieriho, ktorý si zvolil meno Pius V. Nový pápež si želal mať Karla po boku, ale nakoniec na jeho žiadosť povolil jeho návrat do Milána, kam sa vrátil 5. apríla toho roku.

V Miláne pokračoval v reformách, a miestnu cirkev zreformoval zvnútra aj zvonka. Osobne viedol asketický život, sám sa dopodrobna riadil všetkými predpismi, ktoré vydal, a rozdal mnoho majetku núdznym. Z jeho okolia vzišlo mnoho významných biskupov a prelátov, medzi nimi napr. aj generálny vikár Owen Lewis, neskorší biskup v Cassane. Karol zreorganizoval svoju biskupskú kúriu a vykonával pastoračné vizitácie, zreformoval aj kapitulu a založil Konfraternitu kresťanského učenia, ktorá sa mala starať o katechézu detí. Pápež Pius V. mu blahoželal za jeho úspešnú prácu.

Ťažkosti v úrade

Sv. Karol Boromejský vstupuje do Milána

V roku 1567 sa zdvihol odpor španielskych úradníkov voči arcibiskupovej svetskej moci, zvlášť tomu, že jeho úradníci mali zbrane a mohli väzniť ľudí. Napriek pápežovej podpore spor neustal a arcibiskupov veliteľ bol zatknutý, na čo Karol zareagoval exkomunikáciou španielskych úradníkov.

V októbri 1567 Karol začal vizitáciu Švajčiarska, kde bola morálka kléru v tom čase na veľmi nízkej úrovni, obtiažnosť vizitácie tiež umocňovala náročnosť terénu, ktorý musel zdolávať na mulici alebo peši. Nakoniec však bola cesta úspešná a Karolovi sa podarilo zdvihnúť morálku duchovenstva i laikov.

V auguste 1568 bola zorganizovaná druhá diecézna synoda v Miláne a v apríli 1569 druhý provinčný koncil.

V auguste 1569 vyvrcholil spor s kapitulou kolegiátneho kostola Santa Maria della Scala, ktorá sa na základe neplatného vyčlenenia z arcibiskupovej jurisdikcie z roku 1531 spoliehala na ochranu miestneho panovníka, vojvodu z Albuquerque vydavšieho edikt, podľa ktorého každý, kto naruší španielsku jurisdikciu, bude prísne potrestaný. Karol poslal svojho vizitátora, ktorý na mieste čelil odporu a urážkam, až nakoniec v septembri šiel na miesto sám a exkomunikoval zúčastnených. Kanonici pred Karolom zamkli dvere kostola, vojsko spustilo paľbu a nastali nepokoje. Kapitula neskôr ľutovala svoj čin a šokovaný Pius V. len s nevôľou dovolil Karolovi zdvihnúť kliatbu, čo sa udialo 5. februára 1570.

26. októbra 1569 niektorí členovia rádu humiliátov, ktorí boli nespokojní s Karolovými reformami, zorganizovali atentát na Karola Boromejského. Počas vešpier Girolamo Donato Farina, člen rádu oblečený v civilnom odeve, vystrelil na arcibiskupa. Počas paniky sa atentátnikovi podarilo ujsť, ale Karolovi sa nič nestalo, ako sa neskôr zistilo, guľka mu neprerazila ani odev. Po tomto dianí si aj vojvoda uvedomil, ako ďaleko veci zašli, a ponúkol Karolovi, že nájde vraha, čo ale arcibiskup odmietol. Napriek arcibiskupovmu nesúhlasu boli štyria organizátori atentátu popravení svetskou mocou. 7. februára 1571 pápež rád humiliátov rozpustil.

V roku 1570 šiel Karol po druhý raz do Švajčiarska, kde tentoraz navštívil všetky katolícke kantóny snažiac sa o odstránenie nerestí a návrat ku katolíckej viere.

V roku 1571 zasiahol celú oblasť strašný hladomor, počas ktorého sa Karol niekoľko mesiacov na vlastné náklady staral o stravu pre hladujúcich a jeho príklad nasledovali aj ďalší vrátane vojvodu, ktorý v tomže roku umrel. Karol sa zapojil aj do motlitbovej výzvy pápeža Pia V. počas bitky pre Lepante, v ktorej pápežským lodiam velil jeho švagor Marco Antonio Colonna a ktorá sa skončila víťazstvom európskych mocností.

Z prvej vážnej choroby v lete 1571 sa Karol nezotavil úplne a už sa pustil do prípravy tretej diecéznej synody, ktorá sa nakoniec konala v jeho neprítomnosti v apríli 1572. 1. mája toho roku umrel Pius V. a Karol sa 13. mája zúčastnil na jednodňovom konkláve, počas ktorého bol zvolený Gregor XIII. Karol Boromejský podstúpil liečbu, ktorá ale neúčinkovala, a 12. novembra dorazil naspäť do Milána. V decembri sa vzdal postov hlavného penitenciára a titulu arcikňaza Baziliky Panny Márie Väčšej. V apríli 1573 sa konal tretí provinčný koncil.

Neprajníci Karola Boromejského v roku 1573 poštvali nového guvernéra Milána, Luisa de Requesens, proti Karolovi a ten vydal mnoho proticirkevných listov, ktoré mali arcibiskupa inkriminovať. Karol ho s nevôľou exkomunikoval, na čo guvernér zareagoval vydávaním nenávistných spisov proti Karolovi, obmedzením činnosti konfraternít, odobratím hradu Arona rodu Borromeo a umiestnením ozbrojenej stráže na sledovanie biskupského paláca. Guvernér si neskôr uvedomil, že arcibiskupa nezlomí a žiadal o odpustenie od trestov a cenzúr, ktoré obdržal 26. novembra.

V novembri 1574 sa konala štvrtá diecézna synoda. V jubilejnom roku 1575 navštívil Karol Rím, z Milána vyrazil 8. decembra 1574 a do svojej diecézy sa vrátil vo februári, kde vyhlásil jubileum na nasledujúci rok počnúc od 2. februára 1576.

Mor

Sv. Karol Boromejský prinášajúci Eucharistiu chorým počas moru

Počas slávenia jubilea v roku 1576 prišli správy o vypuknutí moru v Benátkach a Mantove. V máji sa konal štvrtý provinčný koncil. V auguste mor vypukol aj v Miláne, na čo sa Karol hneď vrátil z Lodi, kde bol na pohrebe miestneho biskupa. 9. septembra spísal svoju poslednú vôľu a úplne sa odovzdal službe núdznym, navštevoval chorých a umierajúcich v domoch i nemocniciach, k tejto službe sa mu nakoniec podarilo pohnúť i svoj klérus. Veľkú časť svojho majetku dal na starostlivosť o hladujúcich a chorých. Karol veril, že mor bol Božím trestom za hriechy, preto zorganizoval procesiu, ktorú prešiel bosý s povrazom okolo krku a relikviou svätého klinca v ruke.

Začiatkom roku 1577 mor ustával a napriek dočasnému zvýšeniu prípadov ochorenia nakoniec úplne ustal. V Miláne bol neskôr postavený kostol zasvätený sv. Šebastiánovi ako splnenie sľubu Milánčanov Bohu za odvrátenie moru. Počas tohto času napísal arcibiskup niekoľko diel vrátane malej knižky Memoriale, v ktorej sa zamýšľa nad ukončením moru. Začiatkom roku 1578 mor zmizol úplne.

Posledné roky a smrť

16. augusta 1578 založil Karol Boromejský kongregáciu svetského kléru s názvom Obláti sv. Ambróza, ktorí mali nasledovať a podporovať jeho prácu, na čo dostal 26. apríla povolenie od pápeža. V nasledujúcom roku im zveril starostlivosť o kňazský seminár, ktorý predtým spravovali jezuiti. Koncom roku 1578 sa konala piata diecézna synoda a v nasledujúcich rokoch sa konali ďalšie synody, z ktorých posledná, jedenásta, sa konala v roku 1584.

Nový guvernér Milána, Antonio de Zúñiga y Sotomaior, markíz z Ayamonte, koncom svojho úradu sa opäť dostal do sporu s arcibiskupom, nariadil totiž sláviť karneval na prvú pôstnu nedeľu. V septembri 1579 Karol záležitosť riešil v Ríme a tam pápež Gregor XIII. rozhodol v jeho prospech. Počas pobytu v Ríme sa opätovne stretol so sv. Filipom Nerim a sv. Félixom z Cantalicia, ktorí mu poradili s regulou Oblátov sv. Ambróza. V marci 1580 sa Karol Boromejský vrátil do Milána, kde začal s vizitáciou Brescie, onedlho na to zomrel markíz z Ayamonte. V júli sa spoznal s dvanásťročným sv. Alojzom Gonzágom, na ktorého mal Karol veľký vplyv a tiež mu 22. júla 1580 vyslúžil prvé sväté prijímanie.

Hrob sv. Karola Boromejského v Milánskom dóme

Karol Boromejský v roku 1581 vyslal za španielskym kráľom osobitného vyslanca, aby vyriešil otázku biskupskej jurisdikcie v Miláne, aby sa predišlo ďalším sporom s guvernérom. Vyslanec bol úspešný a do Milána vyslali ako nového guvernéra vojvodu z Terranovy, ktorý už žiadne spory s biskupom nemal.

V roku 1582 sa Karol vydal na poslednú cestu do Ríma, aby dal schváliť závery šiesteho provinčného koncilu. Rím opustil v januári 1583 a zvyšok roka strávil vizitáciami svojej arcidiecézy. V novembri roho roku odišiel Karol znova do Švajčiarska ako apoštolský vizitátor. Tam strávil celý rok, keďže sa tu rozšírili rôzne herézy a čarodejníctvo. Vizitátor svoju úlohu úspešne zvládol napriek klebetám, ktoré o ňom šírili odpadlíci od katolíckej viery.

Koncom roka 1584 ochorel na erysipel v jednej nohe, bol teda pripútaný na lôžko, naďalej však riadil svoju diecézu v spolupráci so zborom dekanov. Koncom septembra sa začal pripravovať na smrť cestami do Novary, Vercelli, Turína a na svätú horu Monte Varallo. 15. októbra vykonal generálnu spoveď, ale už 18. októbra bol zavolaný do Arony, aby vyriešil isté urgentné záležitosti. 20. októbra sa vrátil do Varalla a 24. októbra ho znovu premohla horúčka, ktorá trvala päť dní, ale napriek tomu každodenne slúžil svätú omšu. 31. októbra dorazil do Arony, kde býval u jezuitov, a tu odslúžil na sviatok všetkých svätých svoju poslednú svätú omšu. 2. novembra ho jeho bratranec odprevadil na lodi do Milána, kam dorazili večer.

V Miláne sa odovzdal do starostlivosti lekárov, ktorí však spoznali, že jeho stav je vážny, arcibiskup teda prijal posledné pomazanie. Umrel 3. novembra 1584 okolo pol deviatej večer, jeho posledné slová boli „Ecce venio“ („Hľa, prichádzam“).

7. novembra kardinál Nicolò Sfondrati, biskup Cremony, celebroval za Karolovu dušu slávnostnú omšu Requiem a následne bol v noci pochovaný v Milánskom dóme na mieste, ktoré si bol vybral.

Úcta

Relikvia sv. Karola Boromejského

Úcta ku Karolovi Boromejskému sa začala hneď po jeho smrti a v Miláne sa každý rok oslavovalo výročie jeho smrti. Kardinál Caesar Baronius v roku 1601 napísal, že už nie je potrebné za Karola slúžiť zádušné omše, ale že by sa mala slúžiť slávnostná omša zo dňa. Kanonizačný proces sa čoskoro začal v Miláne, Pavii, Bologni a ďalších miestach, v roku 1604 bolo všetko postúpené Posvätnej kongregácii obradov a 1. novembra 1610 Pavol V. slávnostne vyhlásil Karola Boromejského za svätého. Jeho sviatok bol určený na 4. novembra.

Svätý Karol Boromejský bol svojho času obľúbenou a vyhľadávanou osobnosťou, ktorého radu si žiadali pápeži a vládcovia, napr. Henrich III., Filip II. a Mária I. Mal aj veľký vplyv na ostatných kardinálov a podľa kardinála Agostina Valiera, súčasníka sv. Karola, bol pre šľachtu príkladom cnosti a pre svojich bratov kardinálov príkladom skutočnej ušľachtilosti.

Svätý Karol Boromejský sa stal patrónom biskupov, katechétov a seminaristov.

Pri príležitosti 300. výročia svätorečenia Karola Boromejského vydal pápež sv. Pius X. 26. mája 1910 encykliku Editae saepe, v ktorej pápež dáva tohto svätca ako vzor pravého reformátora.

Patrocínium

Rektorátny kostol sv. Karola Boromejského vo Viedni

Kostol sv. Karola Boromejského v Gbelciach

Svätému Karolovi Boromejskému je po celom svete zasvätených mnoho kostolov a seminárov. Okrem iného sú to tieto:

• Slovensko
  • Kňazský seminár sv. Karola Boromejského v Košiciach,
  • Kostol sv. Karola Boromejského v Gbelciach,
  • Kostol sv. Karola Boromejského v Žikave,
  • Kostol sv. Karola Boromejského v Tuhári,
  • Kostol sv. Karola Boromejského v Novom Tekove;
• Česko
  • Kostol sv. Karola Boromejského vo Varnsdorfe
  • Pravoslávny chrám svätých Cyrila a Metoda (do roku 1935 Kostol sv. Karola Boromejského) v Prahe;
• Rakúsko
  • Kostol sv. Karola Boromejského vo Viedni (nem. Karlskirche),
  • Cintorínsky kostol sv. Karola Boromejského vo Viedni (nem. Friedhofskirche zum heiligen Karl Borromäus);
• Taliansko
  • bazilika San Carlo al Corso v Miláne
  • bazilika Santi Ambrogio e Carlo v Ríme
  • bazilika San Carlo ai Catinari v Ríme
  • bazilika San Carlo alle Quattro Fontane v Ríme
• Peru
  • Katedrála sv. Karola Boromejského v Pune
• Spojené štáty
  • Katedrála sv. Karola Boromejského v Monterey
  • bazilika Mission San Carlos Borromeo de Carmelo v Carmel-by-the-Sea
  • Seminár sv. Karola Boromejského vo Wynnewood
• Filipíny
  • Kráľovský a konciliárny seminár San Carlos v Makati

Pozri aj

• Nepotizmus
• Tridentský koncil
• Katechizmus tridentského koncilu
• Pius IV.

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Karol Boromejský