ZBORENIE KULTU. „Moskovská jar“ a proces destalinizácie

ZBORENIE KULTU „Moskovská jar“ a proces destalinizácie autor | JURAJ MARUŠIAK Za symbolický začiatok destalinizácie v ZSSR zvykne byť považovaný XX. Zjazd KSSZ vo februári 1956. Na ňom prvý tajomník ÚV KSSZ Nikita S. Chruščov predniesol počas jeho neverejného zasadnutia tajný referát. Odsúdil v ňom kult Stalinovej osobnosti a jeho represie voči komunistickým funkcionárom, a to najmä v 30. rokoch 20. storočia. Objekt verejnéhO Obdivu i skrytej nenávisti – sOvietsky vOdca jOsif stalin smútOčný sprievOd bratislave pO stalinOvej smrti v rOku 1953 v ktoré rozhodujúcim spôsobom ovplyvnili celkový charakter režimov sovietskeho typu. Teda nielen režim panujúci v ZSSR, ale aj v ostatných štátoch sovietskeho bloku v priebehu nasledujúcich desaťročí. Proces chruščovovskej destalinizácie je teda potrebné vnímať vo viacerých rovinách. Č o sa týka obsahu samotného procesu, hodnotenia historikov sa rozchádzajú. Napríklad českí historici Jiří Vykoukal, Bohuslav Litera a Miroslav Tejchman ho označujú v prvom rade za „obrazoborecký“ akt. Americký historik Martin Malia o celom chruščovovskom období píše ako o „moskovskej jari“, čím evokuje jeho podobnosť s neskoršími udalosťami pražskej jari, t. j. československým pokusom o reformu socializmu v roku 1968. Naznačuje teda, že nešlo iba o likvidáciu symbolu, ale o špecifickú politickú reformu sovietskeho systému. Destalinizácia neprebiehala jednorazovo, mala charakter procesu. Jeho faktickým začiatkom bola samotná Stalinova smrť a mocenské presuny v najužšom vedení sovietskych komunistov, 20 HISTORICKÁ REVUE 2 2016 ?????? Prvou je rovina symbolická. Symbolické zhodenie Stalina z piedestálu však prinieslo významné mocenské a politické zmeny v režimoch sovietskeho typu. Destalinizácia bola sprievodným javom a zároveň symbolickým vyjadrením personálnych zmien na najvyšších špičkách sovietskeho establishmentu. Takisto však signalizovala zmeny v spôsobe vykonávania komunistickej moci. Viedla k novej „spoločenskej zmluve“ jednak vo vnútri sovietskeho establishmentu, jednak vo vzťahu medzi komunistickou mocou a širokými vrstvami sovietskeho obyvateľstva. Proces destalinizácie však ovplyvnil aj vzťahy vo vnútri sovietskeho bloku, medzi centrom v Kremli a sovietskymi satelitmi a napokon aj vzťahy vo vnútri svetového komunistického hnutia. V konečnom dôsledku sa zmenilo aj medzinárodné vnímanie Sovietskeho zväzu a charakter globálnej konfrontácie s USA. Zmeny v ZSSR po Stalinovej SmRti Po Stalinovej smrti v roku 1953 sa už v ZSSR neobjavil líder Stalinovho formátu, ktorý by bol schopný uchvátiť v krajine všetku moc takým spôsobom, ako to dokázal zosnulý diktátor. Bezprostredne po jeho smrti sa mocensky etablovala trojica niekdajších najbližších Stalinových spolupracovníkov: minister vnútra Lavrentij Berija, šéf diplomacie Vjačeslav Molotov a premiér Georgij Malenkov. Práve Malenkov bol vnímaný ako faktická hlava sovietskeho štátu. Malenkov a Berija si uvedomovali nutnosť reforiem. Známy prejav nikitu chruščOva na XX. ZjaZde kOmunistickej strany, kde pO prvý raZ ZaZnelO Odsúdenie kultu OsObnOsti Bola ohlásená politika „nového kurzu“ s cieľom zlepšiť zásobovanie obyvateľstva spotrebnými tovarmi a potravinami. Roľníci získali občianske preukazy, čím sa zmenilo ich takmer nevoľnícke postavenie, v ktorom sa ocitli počas Stalinovej vlády. Niekdajší Stalinovi spolupracovníci si však navzájom nedôverovali. Prvou obeťou ich mocenského súperenia sa stal Berija, obávaný pre svoj vplyv na bezpečnostné zložky. Napriek svojej minulosti sa Berija v snahe o koncentráciu moci snažil získať si lídrov neruských zväzových republík, keď bol zástancom posilnenia ich právomocí a vplyvu neruských národností. Takisto presadzoval uvoľnenie vo vzťahoch so sovietskymi satelitmi. Po robotníckych povstaniach v NDR a čiastočne aj v Československu v júni 1953 bol za pomoci armádnych zložiek zatknutý a v decembri toho istého roku aj popravený. Na čelo Komunistickej strany Sovietskeho zväzu, teda straníckeho aparátu, sa od septembra 1953 dostal predstaviteľ mladšej garnitúry Stalinových spolupracovníkov Nikita S. Chruščov. Napriek tomu, že likvidácia Beriju prebehla v stalinskom štýle, bez riadneho procesu, politika liberalizácie v podobe tzv. nového kurzu pokračovala do roku 1955. V Maďarsku a Československu sa oslabila kolektivizácia a posilňovali sa investície do spotrebného priemyslu. Mierne zmeny nastali aj v oblasti kultúry, kde ustúpila do úzadia ideologická indoktrinácia, hoci tzv. socialistický realizmus zostal pre autorov záväzný. Zmiernili sa aj represívne zákony voči robotníkom. Z pracovných táborov GULAG boli prepustení mnohí politickí väzni. Tieto zmeny pokračovali s menšou inpOstupná destaliniZácia vyústila v niektOrých krajinách dO OtvOrenéhO vystúpenia prOti kOmunistickej mOci. pOvstanie v maďarsku v rOku 1956 museli pOtlačiť až sOvietske tanky. ročník XXVII HISTORICKÁ REVUE 21 Zborenie kultu ešte v rOku 1955 bOl v prahe na letenskej pláni vybudOvaný 15 metrOv vysOký pOmník venOvaný stalinOvi Za 140 miliónOv vtedajších kOrún tenzitou aj po tom, ako bol v roku 1955 Malenkov odstránený z funkcie premiéra. S výnimkou Beriju však už po personálnych zmenách nenasledovala fyzická likvidácia politických protivníkov, tí boli spravidla preradení na menej významné pozície. To predstavovalo v prostredí sovietskych elít upokojenie atmosféry. Už si nepriali opakovanie masových represálií 30. rokov, ani ich miernejšieho variantu po 2. svetovej vojne. Chruščov, víťaz mocenského zápasu v rokoch 1953 – 1955, navyše nezískal moc porovnateľnú so Stalinovou. Napriek tomu, že dostal pod svoju kontrolu armádu a bezpečnosť, musel naďalej počítať so svojimi rivalmi. Sovietsky systém stratil svoj monolitný charakter. V jeho prípade nebolo možné hovoriť o politickom pluralizme, ale nebol už založený na režime osobnej moci. Naopak, stranícke vedenie sa stalo priestorom pre súperenie rozličných mocenských a záujmových skupín, neraz obhajujúcich vyslovene partikulárne záujmy. Takouto skupinou bol napríklad vojensko-priemyselný komplex obávajúci sa oslabenia svojho vplyvu v dôsledku Malenkovovej politiky tzv. nového kurzu. linovej osobnosti a „neopodstatnené“ represie voči komunistickým funkcionárom. Bol to na jednej strane signál, že podobné represie sa nebudú opakovať vo vnútri komunistickej strany, zároveň však naznačil spoluzodpovednosť ľudí ako V. Molotov a G. Malenkov za stalinské represie. Keď teror koncom 30. rokov vrcholil, Chruščov patril medzi funkcionárov druhého sledu, hoci niesol spoluzodpovednosť za represie na Ukrajine v rokoch 1938 – 1949, keď tam pôsobil ako prvý tajomník republikovej organizácie KSSZ. Chruščovov tajný referát, ktorý čoskoro prenikol na verejnosť prostredníctvom západných rozhlasových staníc Slobodná Európa a Hlas Ameriky a začal sa šíriť v odpisoch, však nespochybnil model, nastolený Stalinom, založený na dominantnom postavení vojensko-priemyselného komplexu, kolektivizácii poľnohospodárstva, ideologickom a mocenskom monopole komunistickej strany. Stalinovi ideologickí a mocenskí protivníci ako Lev D. Trockij alebo Nikolaj Bucharin neboli rehabilitovaní ani politicky, ani súdne. Neboli spochybnené ani represie proti nekomunistom. Chruščov síce odsúdil deportácie Kalmykov, Čečencov, Ingušov a ďalších národností severného Kaukazu, ktoré sa mohli vrátiť zo Strednej Ázie do svojej pôvodnej vlasti a získali aj svoje „národné“ republiky v rámci Ruskej federácie, takúto možnosť však nezískali povolžskí Nemci ani Krymskí Tatári. XX. zjazd sa tak stal symbolickým vyjadrením posunu moci v ZSSR, kde sa vládnucou a do značnej miery nedotknuteľnou vrstvou stala komunistická nomenklatúra, t. j. pracovníci straníckeho aparátu a funkcionári, ktorých mocenské postavenie a privilégiá záviseli od politického rozhodnutia už v rOku 1962 sa pracOvalO na stalinOvhO pOmníka, Odstránení detOnácie bOlO pOdľa pamätníkOv na nemalú radOsť dOmácich pOčuť pO celej prahe pRelomový XX. ZjaZd Súčasťou mocenského zápasu sa stal XX. zjazd KSSZ zasadajúci 14. – 26. februára 1956. Chruščovov tajný referát, prednesený v posledný deň zjazdu na jeho neverejnej časti, odsúdil kult Sta- 22 HISTORICKÁ REVUE 2 2016 ?????? straníckych orgánov. Výmenou za takéto privilegované postavenie bola jej lojalita voči vedeniu strany. Chruščovov referát vyvolal rozporuplné reakcie. Veľká časť komunistov nielen v ZSSR, ale na celom svete, bola v šoku. Pád nespochybniteľnej autority, akou bol Stalin, znamenal naštrbenie viery v správnosť dovtedajšieho budovania socializmu. Na druhej strane v Gruzínsku jeho odsúdenie vyvolalo hnev, pretože veľká časť Gruzíncov to vnímala ako útok na ich vlastnú národnú hrdosť. V marci 1956 prebiehali v Tbilisi protivládne demonštrácie, ktoré potlačilo až vojsko. Časť demonštrantov bránila pamiatku Stalina, časť však vystupovala s protisovietskymi a nacionalistickými heslami. Podobný šok zavládol aj v sovietskych satelitoch. Udalosti v Poľsku a v Maďarsku z jesene 1956, ktoré hrozili prerásť do rozpadu sovietskeho bloku, ako aj samotný tajný referát, sa stali predmetom tlaku starej stalinskej garnitúry na Chruščova. Ten musel počas novoročnej recepcie v roku 1957 vyhlásiť Stalina znova za „veľkého marxistu“, ani to však v júni 1957 nezabránilo pokusu o jeho zosadenie. V. Molotov, G. Malenkov, Klim Vorošilov, Lazar Kaganovič a ďalší členovia Predsedníctva ÚV KSSZ mu vyslovili nedôveru. Chruščovovi sa však za pomoci maršala Georgija Žukova a bezpečnostných zložiek podarilo zvoliť Ústredný výbor KSSZ. Ten ako širší a nadradený orgán Chruščovovu pozíciu potvrdil, pričom jeho členov na podporu generálneho tajomníka zvážalo do Moskvy vojenské letectvo. Neskôr však aj samotný Žukov stratil mocenské pozície. Chruščov ho obvinil z „bonapartizmu“ po tom, ako žiadal oslabiť ideologickú a stranícku kontrolu nad armádou. Hoci Chruščov doplnil vedenie KSSZ mladšími funkcionármi, najmä z Ukrajiny, kde v minulosti pôsobil, neúspech jeho reforiem, najmä sna- ha o likvidáciu rezortných ministerstiev a presun riadenia výroby do regiónov, spôsobili v roku 1964 jeho pád. „dobehnúť a pRedbehnúť“ Spomínaný XX. zjazd KSSZ nebol iba symbolom politického „odmäku“, ale naznačil aj Chruščovovu snahu sformulovať novú víziu sovietskej budúcnosti. Tej sa predpokladal ďalšie oslabovanie úlohy represií vo verejnom živote. Súčasťou ideologickej transformácie bola snaha o budovanie sovietskeho nacionalizmu, založeného na dominancii ruského jazyka a sovietizovanej ruskej kultúry s prvkami symbolizujúcimi kultúru neruských etník. Urbanizáciu sprevádzala školská reforma z roku 1958 založená na rusifikácii školstva, pričom niektoré národnosti stratili možnosti vzdelávať sa v rodnom jazyku a vydávať v ňom svoje tlačoviny. Kým Stalin, osobitne počas 2. svetovej vojny, dokázal doceniť úlohu pravoslávnej cirkvi pri budovaní sovietskeho patriotizmu, Chruščov vyhlásil cirkvi ideologický boj s cieľom urýchliť ateizáciu sovietskej spoločnosti. Cirkev, podobne ako národnostné rozdiely, považoval za prekážku dosiahnutia komunistického ideálu, preto v ZSSR nasledovala nová vlna zatvárania kostolov. Veľkým projektom Chruščovovej éry sa stalo zúrodňovanie tzv. celín, t. j. neobrábaných stepí tiahnucich sa od Povolžia cez južnú Sibír, severný Kazachstan až po Ďaleký Východ, čo si vyžiadalo rozsiahle migrácie obyvateľstva. Jedným z cieľov Chruščova bolo zvýšenie individuálnej spotreby. V krajine sa rozbehla rozsiahla bytová výstavba. Domy z tejto éry, lacné bytovky, neskôr ľudia prezývali „chruščoby“, čo pripomína ruské slovo „truščoba“, t. j. chatrč. Rast očakávaní ľudí však narážal na reálne možnosti sovietskej, centrálne riadenej ekonomiky. Aj politika ideologickej Pád nespochybniteľnej autority, akou bol Stalin, znamenal naštrbenie viery v správnosť dovtedajšieho budovania socializmu. Stalin ako mocenský pragmatik vyhýbal. Sovietsky systém mal získať globálnu prevahu nie prostredníctvom vojny, ale vďaka ambicióznemu cieľu „dobehnúť a predbehnúť v historicky čo najkratšej dobe najvyspelejšie kapitalistické krajiny vo výrobe na jedného obyvateľa“. Samozrejme, pri zachovaní základných charakteristík sovietskeho systému. Americký sociológ Daniel Bell uvádza, že práve v roku 1956 v USA počet tzv. bielych golierov, t. j. ľudí zamestnaných v službách, prvý raz prevýšil počet modrých golierov, teda priemyselných robotníkov. Hybnou silou rastu sa tak stával rozvoj služieb a slobodný pohyb informácií. To boli výzvy, s čím si komunizmus stalinského a poststalinského typu nedokázal poradiť. Program budovania komunizmu, načrtnutý na XXI. a XXII. zjazde KSSZ, tvrdil, že už generácia 70. rokov by mala žiť v komunizme. Teda v beztriednej spoločnosti, schopnej uspokojiť každého jednotlivca podľa jeho potrieb. Program jedným Z najbližších stalinOvých ľudí, pOdľa mnOhých i jehO Obávaný nástupca bOl šéf nkvd lavrentij berija. neprežil však vnútrOstranícky bOj, v decembri rOku 1953 bOl Obvinený ZO špiOnáže, Odsúdený a Zastrelený. ročník XXVII HISTORICKÁ REVUE 23 Zborenie kultu destalinizácie mala svoje prílivy a odlivy. V rokoch 1957 – 1958 postihli represie básnika a spisovateľa Borisa Pasternaka za román Doktor Živago, opisujúci krvavé násilie počas boľševickej revolúcie 1917 a následnej občianskej vojny. Po tom, ako román vyšiel v zahraničí, bol Pasternak donútený odmietnuť Nobelovu cenu za literatúru. V roku 1961 však novú vlnu destalinizácie sprevádzalo vydanie novely Aleksandra Solženicyna Jeden deň Ivana Denisoviča. Po XXII. zjazde KSSZ museli Stalinove pozostatky opustiť Leninovo mauzóleum na Červenom námestí v Moskve a boli pochované pri kremeľskej stene. Viaceré sovietske mestá, ktoré v minulosti získali meno podľa Stalina alebo jeho blízkych spolupracovníkov, boli opäť premenované. V tom čase sa napríklad Stalingrad (niekdajší Caricyn) stal Volgogradom. ZačiatOk 60. rOkOv pOZnačilO viacerO pOlitických kríZ, v rOZdelenOm berlíne sa ju kOmunistický režim rOZhOdOl „vyriešiť“ pOstavením múru. jedna alebo viaceRo cieSt k SocialiZmu? Jedným z prvých krokov Chruščova v roku 1955 bolo zlepšenie vzťahov s Čínou a Juhosláviou, ktoré odmietali sovietsku snahu o nadradené postavenie. Dovtedajší systém kontroly satelitov, budovaný na osobných vzťahoch medzi Stalinom a lokálnymi komunistickými lídrami, bol nahradený formálnymi mechanizmami – vytvorením Varšavskej zmluvy v roku 1955 ako multilaterálneho vojenského paktu s dominantným postavením ZSSR. V satelitných štátoch zmizli najkrikľavejšie formy sovietskej dominancie, ako napríklad zmiešané spoločnosti s dominanciou sovietskeho štátu kontrolujúce strategické výrobné odvetvia. Z poľskej politickej scény zmizol Konstantin Rokossovskij, minister obrany a zároveň sovietsky generál poľského pôvodu. Na záver rozhlasového vysielania sa už nehrala sovietska hymna. Politika rešpektovania viacerých ciest k socializmu sa však fakticky skončila po maďarskej revolúcii z jesene 1956, keď sa vláda Imreho Nagya pokúšala zaviesť politický pluralizmus a vymaniť Maďarsko zo sovietskeho bloku. V roku 1957 boli nanovo definované pravidlá fungovania sovietskeho bloku, spočívajúce v uznaní sovietskej dominancie, knihy aleXandra sOlženicina a predOvšetkým jehO súOstrOvie GulaG OtvOrene rOmán ZObraZOvali živOt v 24 HISTORICKÁ REVUE sOvietskOm ZväZe zachovaní moci komunistickej strany a centrálne plánovanej ekonomiky. Juhosláviu, ktorá trvala na národnej ceste k socializmu, t. j. bez sovietskej dominancie a pripustila prvky samosprávneho riadenia ekonomiky a decentralizovaného federatívneho usporiadania, podrobili sovietski predstavitelia kritike. Juhoslovanský líder Josip Broz Tito bol označený za revizionistu, aj keď konflikt medzi ZSSR a Juhosláviou už nedosiahol intenzitu z čias stalinskej éry. V Poľsku, Maďarsku a v NDR sa tolerovali ústupky v podobe povolenia súkromného podnikania v obchode, remeslách a službách. Poľsko dokonca po roku 1956 opustilo politiku kolektivizácie poľnohospodárstva. Komunistické elity dostali väčší priestor pri politike nacionalizácie svojich štátov, mohli sa aktívnejšie hlásiť k národným tradíciám, ale aj otvorenejšie oslabovať práva národnostných menšín. Smeli realizovať opatrné ekonomické reformy s cieľom posilniť komerčné aktivity štátnych podnikov. Moskva však netolerovala pokusy o vymanenie sa zo sovietskeho bloku, čo ukázala pri intervencii v Maďarsku a pokuse o intervenciu v Poľsku v októbri 1956. Na záver 50. a začiatok 60. rokov pripadá však aj definitívna roztržka ZSSR s Čínou a Albánskom. Čína si zvolila cestu radikalizácie režimu a obvinila ZSSR z „revizionizmu“ a zrady revolučných ideálov. Albánsky komunistický líder Enver Hodža sa zas obával 2 2016 ??????? opätovného sovietskeho zblíženia s Juhosláviou, čo vnímal ako hrozbu pre nezávislosť svojej krajiny. Destalinizácia vyvolala ideologický rozkol aj v západných komunistických stranách, ktoré sa cítili čoraz menej viazané politikou ZSSR. Hnutie eurokomunizmu, vrstiev sovietskej spoločnosti. Stranícku nomenklatúru zneistili neustále reformy, ktoré však pre svoju nekoncepčnosť nezískali ani podporu širších vrstiev. Koniec jeho éry poznačili robotnícke štrajky proti zhoršovaniu životných podmienok na Ukrajine a v Novočerkasku, ktoré opísal Chruščov bol posledný sovietsky komunistický líder, ktorý sa pokúsil o načrtnutie vízie budúceho ideálneho zriadenia. Jeho zlyhanie teda bolo predzvesťou krachu komunistického experimentu v budúcnosti. t. j. kurzu na dosiahnutie socializmu demokratickou cestou a pri zachovaní demokratického režimu aj po získaní moci, sa však v západnej Európe etablovalo až po potlačení pražskej jari v roku 1968 a neskôr v 70. rokoch. Rozkol však nastal v Komunistickej strane Dánska, kde jej bývalý vodca Aksel Larsen, mimochodom agent CIA, založil radikálne ľavicovú, ale pritom demokratickú Socialistickú ľudovú stranu. dedičStvo chRuščovovej éRy Alexander Solženicyn v rozsiahlej práci Súostrovie GULAG. Kubánska kríza v roku 1962, po ktorej musel ZSSR stiahnuť svoje jadrové rakety z Kuby, ako aj roztržka s Čínou, boli vnímané ako porážka ZSSR na medzinárodnom poli. Dedičstvom chruščovovskej politiky opatrnej a miestami chaotickej liberalizácie však bol aj československý reformný pokus a presvedčenie celej generácie komunistov, že je možné usilovať sa aj o demokratický variant sociálne spravodlivej spoločnosti. Chruščovove re- formy však boli neraz protichodné. Napríklad jeho politika rusifikácie sa stala jadrom neskorších etnických konfliktov v postsovietskom priestore. Základné znaky sovietskeho systému, t. j. centrálne riadená ekonomika a mocenský monopol jednej strany, zostali nenarušené. Málo sa však hovorí o tom, že Chruščov bol v skutočnosti posledný sovietsky komunistický líder, ktorý sa pokúsil o načrtnutie vízie budúceho ideálneho zriadenia. Výzvu na porážku Západu v hospodárskej súťaži však sovietske vedenie prehralo azda už v tom istom momente, keď bola vyhlásená. Žiaden Chruščovov nástupca sa už nepokúsil o sformulovanie novej komunistickej civilizačnej vízie. Chruščovovské zlyhanie teda bolo predzvesťou krachu komunistického experimentu v budúcnosti. Ekonomické reformy v ZSSR pokračovali ešte v 60. rokoch, až kým sa sovietske vedenie počas energetickej krízy v 70. rokoch nezačalo orientovať na zisky z vývozu ropy a zemného plynu. Na druhej strane už v 60. rokoch ustali demokratizačné procesy a aj preto sa následná Brežnevova éra označuje ako čiastočná reštaurácia stalinizmu, respektíve ako obdobie neostalinizmu. Prvé roky po Stalinovej smrti priniesli uvoľnenie v medzinárodných vzťahoch. Sovietske vedenie opustilo Stalinovu tézu o nevyhnutnosti tretej svetovej vojny, ktorá mala priniesť zánik kapitalizmu. Zmiernenie napätia signalizovalo stretnutie predstaviteľov tzv. veľkej štvorky (ZSSR, USA, Veľkej Británie a Francúzska) v roku 1955 v Ženeve. Udalosť mala značný symbolický význam, keďže to bolo prvé stretnutie protihitlerovskej koalície od roku 1945. Zároveň však Chruščov dokázal svoju nekompromisnosť pri obrane celistvosti sovietskeho impéria v Maďarsku v roku 1956, ale aj v roku 1961, keď v záujme obmedzenia migrácie východonemeckého obyvateľstva do západných častí Nemecka nechal vybudovať múr oddeľujúci sovietsky sektor Berlína od jeho západných častí. Keď Chruščova v roku 1964 odstavil od moci vnútrostranícky prevrat, v ktorom podstatnú rolu zohrával jeho niekdajší chránenec a nástupca Leonid Iľjič Brežnev, čelil už nespokojnosti všetkých stalinOv kult nevymiZOl v rusku dOdnes, navyše, čOraZ častejšie sa Objavujú Obdivné hlasy, ktOré pripOmínajú stalinOvu veľmOcenskú pOlitiku ročník XXVII HISTORICKÁ REVUE 25