Baníctvo

Baníctvo (iné názvy: banský priemysel, ťažobný priemysel) je ťažba nerastných surovín (minerálov, rúd, nerúd a fosílnych palív) prípadne ďalších surovín zo Zeme, povrchovou ťažbou alebo podzemným spôsobom. Predstavuje komplexný súhrn prác potrebných na vyhľadávanie, dobývanie a čiastočne aj na úpravu úžitkových nerastov. Týmto spôsobom sa dobýva väčšina surovín, ktoré nemôžu byť dopestované poľnohospodárstvom, vytvorené umelo v laboratóriách alebo priemyselne. V širšom zmysle baníctvo zahŕňa dobývanie akýchkoľvek neobnoviteľných zdrojov ako sú rudy, uhlie, ropa, zemný plyn ale aj kameň a piesok, soľ a voda a ďalšie.

Šachty v Banskej Štiavnici, 1726

Povrchová ťažba železnej rudy na Labradore v Kanade

Spôsob ťažby

• hlbinná ťažba - vykopaním štôlní (horizontálnych tunelov), ťaží sa ruda obsahujúca jalovinu (vyťažený materiál bez rudy) v tzv. hlbinných baniach
• povrchová ťažba - ťaží sa v lomoch, tento spôsob je ekonomicky menej náročný a lacnejší
• ťažba lúhovaním - (al. chemické lúhovanie) ideálne sa ťaží nerast rozpustný vo vode (soľanka), alebo sa do vody pridávajú rozpúšťadlá (kyseliny, kyanidy a pod.), ktoré však zaťažujú životné prostredie. Na Slovensku je kyanidová ťažba zlata zakázaná zákonom.

Vplyv banského priemyslu na životné prostredie

Ťažba a úprava nerastných surovín má negatívne vedľajšie vplyvy na životné prostredie. Pri ťažbe a spracovaní prírodných surovín (uhlie, ropa, rudy) vzniká značné množstvo tuhých, kvapalných aj plynných odpadov. Produkcia týchto odpadov sa viaže na miesto ťažby, resp. výroby. Mnohé z týchto negatívnych javov možno minimalizovať alebo celkom odstrániť použitím vhodných technológií a pracovných postupov.

Intenzita a spôsob ovplyvnenia životného prostredia pri ťažbe závisia na:

• druhu dobývanej suroviny
• spôsobu dobývania a jeho intenzite
• množstve a koncentrácii ťažobných zariadení na určitom územnom celku
• geologických podmienkach uloženia ložiska
• geomorfológii postihnutého územia

Verejnosti sprístupnené bane na Slovensku

• Štôlňa Bartolomej (Banská Štiavnica) - štôlňa v areáli Banského múzea v prírode

• Štôlňa Glanzenberg, Banská Štiavnica
• Baňa Starovšechsvätých, Hodruša - Hámre
• Medvedia štôlňa, Žiar, Liptovský Mikuláš
• Baňa Cigeľ, Sebedražie, Prievidza
• Štôlňa Dionýz, Drnava, Rožňava
• Trebostovská štôlňa, Trebostovo, Martin
• Slovenské opálové bane - Dubnícke bane - sprístupnené od 1. júla 2015 cez štôlňu Jozef asi 1,2 km starých banských chodieb.

Slovenské baníctvo

Budova Kammerhofu na Kammerhofskej ulici v B. Štiavnici. Bola sídlom banskej komory a hlavného komorsko-grófskeho úradu. Vznikla v polovici 16. storočia, prestavbou viacerých meštianskych domov. Dnes sídlo Slovenského banského múzea.

História

Štátna banská správa je najstarším historicky štátnym orgánom, pôsobiacim na území súčasného Slovenska. Začiatok banského práva siaha do roku 1035. Podľa Štátneho ústredného banského archívu v Banskej Štiavnici banský úrad pôsobil v Banskej Štiavnici už od 14. storočia (1365). Vtedy to však neboli kráľovskí úradníci (obhajcovia jeho záujmov), ale súkromní nájomcovia niektorej banskej, no najmä kremnickej mincovnej komory. Jednotná banská správu na čele s panovníkom menovaným a panovníkovi zodpovedným hlavným komorským grófom, ktorý stál na čele Hlavného komorskogrófskeho úradu, bola zavedená po prijatí banského poriadku vydanom kráľom Maximiliánom II Habsburským v roku 1573. Účelom banského (ale aj lesného 1565) poriadku bolo oživiť hospodárstvo Uhorska, ktorého časť bola vo vazalstve Osmanskej ríše. Maximilián bol donútený platiť Turkom ročnú rentu 30 000 dukátov. Baníctvo bolo vtedy zamerané na ťažbu najmä rúd tzv. drahých kovov ako sú zlato, striebro, meď a pod).

Hofkammer (dvorská komora Habsburskej monarchie) ako Kráľovská komora v tom čase mala význam kráľovskej pokladnice - úradu povereným správou kráľovských majetkov, príjmov a výdajov. Sídlom hlavného komorského grófa pre baníctvo sa stala Banská Štiavnica, ktorá v tomto období už značne prevyšovala svojim významom a ťažbou všetky ostatné banské mestá. Maximiliána II. vydal v roku 1568 nariadenie, ktorého účelom bolo zefektívniť činnosť Komory, v ktorej vládol "zlý prehľad o príjmoch a výdavkoch.“ Začal vyžadovať ročné, mesačné alebo štvrťročné výpisy a spracovávať ich do systematických prehľadov

Funkcia hlavného komorského grófa bola prvýkrát obsadená až v r. 1598. Prvým hlavným komorským grófom po vydaní Maximiliánovho banského poriadku sa stal David Hág (45. komorský gróf od vedenia záznamov banského spolku od roku 1365.) Stál na čele celého baníctva, hutníctva a mincovníctva v 7 stredoslovenských (slobodných kráľovských) banských mestách mu podliehali aj lesy a uhliarstva. Boli mu podriadení komorskí grófi v Banskej Štiavnici a v Kremnici a správca baní v Banskej Bystrici. Bola mu tiež zverená správa panstiev, zámkov a iných majetkov patriacich komore, t.j. eráru, t.j. štátu.

V roku 1854 v Uhorsku bol zavedený nový banský zákon, ktorý menil pôsobnosť banských úradov, keď boli zriadené banské kapitanáty a banské komisariáty, ktoré vznikli z bývalých dištriktuálnych a substitučných banských súdov. Po Rakúsko- maďarskom vyrovnaní bol v roku 1873 zrušený komorsko-grófsky úrad a nahradený Maďarským kráľovským banským riaditeľstvom, tiež v Štiavnici. Hlavného komorského grófa nahradil banský riaditeľ Anton Péch. Aj v Baníckej akadémii zaviedli ako vyučovací jazyk maďarčinu. Péch ako poslanec budapeštianskeho parlamentu dosiahol podporu štátu nielen pre Štiavnicko-hodrušskom rudnom rajóne (SHRR), ale aj pre všetky podriadené závody. Na podnet Pécha bolo pri štátnom banskom riaditeľstve v Banskej Štiavnici zriadené samostatné geologické oddelenie a predajňa minerálov, ktoré až do odchodu do výslužby viedol banský jediný geológ Ľudovít Cseh. Ešte aj v tomto období pretrvávala preferencia gravitačnej úpravy rúd. V roku 1906 bola postavená prvá flotačná úpravňa v Pezinku, ako prvá v Rakúsko-Uhorsku. Flotačné úpravne v SHRR sa začali stavať až v 30. rokoch 20. storočia pri šachte František (1930) a pri Dolnohodrušskom banskom závode (1929).

Po 1918

Zameranie na rudné baníctvo

Po vzniku Česko-Slovenska bol koncom roka 1918 bol zriadený Vládny komisariát pre banské a hutnícke podniky a zariadenia. 3. januára 1919 sa stal kremnický rodák Ing. Bohuslav Križko komisárom pre štátne bane a huty z poverenie Vavra Šrobára, ktorý bol ministrom pre vlády pre správu Slovenska. Pri preberaní baní z maďarskej etapy do česko-slovenskej však nezvolil postup Pécha ale začal budovať komisariát v Bratislave a s celkom novými ľuďmi. Zo Štiavnice si do Bratislave zobral len časť kancelárskeho nábytku. V roku 1926 došlo k zrušeniu bratislavského úradu. Za riaditeľa Štátneho banského riaditeľstva (ŠBR) bol potom vymenovaný Ing. Arpád Bergfest, ktorý pracoval ešte z obdobia maďarskej etapy vedenia baní. Napriek jeho iniciatívam mesto Banská Štiavnica a jeho okolie upadalo. Od 1. januára 1923 Štiavnica stratila postavenie municipálneho mesta v Hontianskej župe. ŠBR v súčinnosti s Ministerstvom verejných prác a školstva otvorilo v Banskej Štiavnici v roku 1927 Banské múzeum Dionýza Štúra, ktoré sa stalo vedeckým ústavom pod vedením správcu Františka Fialu.

Na území Slovenska pôsobili do roku 1934 dva banské kapitanáty v Banskej Bystrici, v Spišskej Novej Vsi a potom ešte dva nové revírne banské úrady v Rožňave a v Berehove a ústredný banský inšpektorát pri ministerstve verejných prác v Prahe.

Po prechode frontu v marci 1945 riaditeľom SHRR sa sal Ing. Petr Polák, ktorý dovtedy vykonával funkciu prevádzkového inžiniera. Po znárodnení priemyslu vzniklo riaditeľstvo národného podniku Rudné bane a huty na farebné kovy v Banskej Bystrici. V Banskej Štiavnici zostali dva závody – Baňa a Huta, v Hodruši dva banské závody – Hornohodrušský a Dolnohodrušský. V roku 1947 bola zastavená ťažba zlatých a strieborných rúd pre nízku predajú cenu týchto kovov.

Výrazná úprava organizácie štátnej banskej správy bola vykonaná nariadením z roku 1954, o organizácii štátnej banskej správy. Ústredný banský úrad bol zriadený pri vláde Československej republiky.

Rudné bane v roku 1952 podporili založenie Centrálneho banského archívu, ktorý dodnes pôsobí v Banskej Štiavnici pod názvom Štátny ústredný banský archív. Z Banského múzea sa podarilo vytvoriť organizáciu s celoslovenskou pôsobnosťou a v tomto období pribudol banský skanzen.

Po roku 1968 v súvislosti s federalizáciou Česko-Slovenska došlo k rozdeleniu štátnej banskej správy. Bol vytvorený Český banský úrad (ČBÚ) so sídlom v Prahe s pôsobnosťou pre Česko a Slovenský banský úrad v Bratislave (SBÚ) s pôsobnosťou pre Slovensko.

V zmysle zákona SNR č. 42/1972 Zb. o organizácii a rozšírení dozoru štátnej banskej správy štátnu banskú správu vykonával SBÚ so sídlom v Bratislave ako ústredný orgán štátnej správy a päť obvodných úradov (OBÚ) so sídlom v Bratislave, Banskej Bystrici, Prievidzi, Spišskej Novej Vsi a v Košiciach.

V roku 1988 bol prijatý Zákon o ochrane a využití nerastného bohatstva (banský zákon 44/1988 Zb.) a zákon SNR č. 51/1988 Zb. o banskej činnosti, výbušninách a o štátnej banskej správe. Prijatím zákona SNR č. 453/1992 Zb., ktorým bol novelizovaný zákon SNR č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy, bol zrušený SBÚ a jeho kompetencie prešli na Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky (MH SR).

V roku 1996 došlo rozhodnutím MH SR k zriadeniu slovenského Hlavného banského úradu (HBÚ) so sídlom v Bratislave, ako rozpočtovej organizácie MH SR. Prijatím zákona č. 58/1998 Z. z., ktorým bol novelizovaný zákon č. 51/1988 Zb., došlo, okrem iného k vytvoreniu HBÚ v Banskej Štiavnici a sústava piatich Obvodné banské úrady (OBÚ) zostala zachovaná (pozri ďalej).

Útlm baníctva po nežnej revolúcii postihol celý Štiavnicko-hodrušský rudnom rajón. V Hodruši však vznikla spoločnosť Slovenská banská, s. r. o., ktorá ešte dnes dobýva Au rudy na plochých žilách. (Napísal Ladislav Sombathy, riaditeľ Závodu Rudné bane v rokoch 1962 až 1970, iniciátor vzniku Banského múzea, skanzemu, zapojený do obnovenie tradičného Šachtágu a pochodu Salamandra, oslavujúceho Deň baníkov a hutníkov.)

Priemyselná ťažba uhlia na Hornej Nitre

S cieľavedomou priemyselnou ťažbou sa začalo začiatkom v Handlovej po vybudovaní železnice medzi Handlovou a Prievidzou. Handlovská baňa (Baňa Handlová) otvorená 1909 bola najstaršou hnedouhoľnou baňou na Slovensku. V čase druhej svetovej vojny boli Handlovské uhoľné bane jediným priemyselným ťažobným závodom na Slovensku. Aj tamojšia tepelná elektráreň bola v tej dobe najväčšia na Slovensku. Počas vojny sa začali aj prvé kutacie práce v Novákoch, kde došlo postupne k vybudovaniu banského závodu a prvé uhlie z Novák sa dostalo na trh v roku 1940. Uhoľné bane (neskôr Hornonitrianske bane Prievidza) ťažili hnedé uhle v troch ťažobných úsekoch: Bane Cígeľ a Bane Nováky. Rozhodujúcim odberateľom tohto "energetického uhlia" boli Slovenské elektrárne, závod tepelná elektráreň v Elektráreň Nováky v katastri obce Zemianske Kostoľany.

Neskôr po vybudovaní nových závodov aj na ložiskách mimo Hornej Nitry vznikol v roku 1965 trust Uhoľné a lignitové bane so sídlom v Prievidzi. (1. júla 1965 vznikli Uhoľné a lignitové bane ako odborová výrobno-hospodárska jednotka trustového typu, ku ktorej boli pričlenené aj Juhomoravské lignitové bane v Hodoníne.) V 70-tych rokov 20- storočia sa odborový podnik pretransformoval na koncern Uhoľné a lignitové bane. Okrem ťažby zastrešoval aj organizácie zamerané na projektovanie, automatizáciu riadenia, banský výskum a aj strojársku stavebnú činnosť. Podobné členenie zostalo aj po roku 1989 v rámci štátneho podniku Slovenské uhoľné bane. Rozhodnutím vlády sa Slovenské uhoľné bane začiatkom roku 1993 rozčlenili na sedem samostatných subjektov, pričom štátny podnik Hornonitrianske bane Prievidza bol určený ako nástupnícka organizácia Slovenských uhoľných baní. Tvorili ho odštepné závody Baňa Cigeľ, Baňa Handlová, Baňa Nováky, Banská mechanizácia a elektrifikácia Nováky a Hlavná banská záchranná stanica Prievidza. Spoločnosť bola postupne privatizovaná, najskôr zamestnancami. V roku 2010 boli Hornonitrianske bane Prievidza transformované na akciovú spoločnosť, aby v októbri 2017 bola ukončená ťažba uhlia v Bani Cigeľ a v septembri 2021 aj v Handlovej.

Suroviny ťažené na Slovensku

• Rudy
• Uhlie a lignit
• Ropa, gazolín a zemný plyn
• Nerudné suroviny - magnezit
• Soľ
• Stavebný kameň
• Štrkopiesky a piesky
• Tehliarske suroviny
• Vápence a cementárske suroviny
• Vápence na špeciálne účely
• Vápence vysokopercentné
• Ostatné suroviny

Banské úrady na Slovensku

Hlavný banský úrad (HBÚ) v Banskej Štiavnici riadi Obvodné banské úrady (od roku 1972 v rovnakých mestách):

• Obvodný banský úrad v Bratislave
• Obvodný banský úrad v Banskej Bystrici
• Obvodný banský úrad v Košiciach
• Obvodný banský úrad v Prievidzi
• Obvodný banský úrad v Spišskej Novej Vsi

Pozri aj

• Slovenská banská cesta

Literatúra

• MARSINA, Richard (ed.): Banské mestá na Slovensku (Zborník príspevkov zo sympózia o banských mestách na Slovesnku, ktoré usporiadala Sekcia pre dejiny miest Slovenskej historickej spoločnosti pri SAV v spolupráci so Štátnym ústredným banským archívom v Banskej Štiavnici a so Štátnym okresným archívom v Žiari nad Hronom 26.-28. mája 1987 na Počúvadle). Martin : Osveta (vydané pre Okresný národný výbor v Žiari nad Hronom), 1990. 272 s. ISBN 80-217-0191-9 [Zborník obsahuje 26 vedeckých štúdií k dejinám baníctva na území Slovenska od popredných slovenských archeológov a historikov.]
• SOMBATHY, Ladislav. Prehľadná mapa najznámejších štôlní, šácht a priebeh najvýznamnejších žíl v Štiavnicko-hodrušskom rudnom revíre In K otázke metalogenetickej terminológie v štiavnicko-hodrušskej oblasti. Bratislava: Štátny geologický ústav Dionýza Štúra, 1981, (Mineralogika Slovaka, 13, 6,.) S. 555 – 559

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému banská činnosť.

Externé odkazy

• kniha o československom baníctve z roku 1949 : 700 let československého hornictví. Praha: Orbis, [1949]. 68 s. - dostupné v Digitálnej knižnici UKB

Portál vied o Zemi