Dionýzos

Dionýzos (iné názvy: Dionysos, Dionýsos, Dionýz, Bakchos, Bakchus; po grécky Dionysos/iný prepis Dionýsos alebo Bakchos, po lat. Dionysus alebo Bacchus) bol starogrécky a starorímsky boh vína, vinohradníctva, úrody, plodnosti, zábavy, náboženskej extázy a divadla. Gréci ho nazývali aj Bakchus (/ˈbækəs/ alebo /ˈbɑːkəs/; starogrécky: Βάκχος Bacchos). Toto meno neskôr prevzali aj Rimania pre bláznovstvo, ktoré údajne vyvoláva a ktoré sa nazýva baccheia. Ako Dionýzos Eleutherios („osloboditeľ") svojím vínom, hudbou a extatickým tancom oslobodzuje svojich stúpencov od seba-vedomého strachu a starostlivosti a zvrháva utláčajúce obmedzenia mocných. Jeho tyrsus, žezlo z feniklových stoniek, niekedy omotané brečtanom a pokvapkané medom, je zároveň blahodarným prútikom a zbraňou používanou na zničenie tých, ktorí sa stavajú proti jeho kultu a slobodám, ktoré predstavuje.

Rímska socha Dionýza z 2. storočia podľa helenistického modelu (bývalá zbierka kardinála Richelieu, Louvre)

Jeho pôvod nie je jednoznačne určený a jeho kulty mali mnoho podôb. Niektoré staroveké pramene ich opisujú ako trácke, iné ako grécke. V orfickom náboženstve bol rôzne synom Dia a Persefony, chtonickým alebo podsvetným aspektom Dia, alebo dvakrát narodeným synom Dia a smrteľnej Semelé. Eleusínske mystériá ho stotožňujú s Iakchom, synom alebo manželom Demeter. Väčšina správ hovorí, že sa narodil v Trácii, cestoval do iných krajín a do Grécka prišiel ako cudzinec. Jeho atribút „cudzosti" ako prichádzajúceho cudzinca a boha môže byť vlastný a podstatný pre jeho kulty, keďže je bohom zjavenia, niekedy sa nazýva „boh, ktorý prichádza".

Bakchus, Caravaggio, 1593 – 1594

Každý rok sa na jeho počesť konali v Aténach slávnosti Dionýzie (bakchanálie) a Lénaje. Rimania stotožňovali Bakcha s vlastným Liber Pater, „slobodným otcom" festivalu Liberalia, patrónom vinohradníctva, vína a mužskej plodnosti a strážcom tradícií, rituálov a slobôd spojených s dosiahnutím plnoletosti a občianstva. Báje mu pripisujú objavenie viniča. Preto bol pre Grékov bohom vína a neviazanosti a predstavoval intuitívnu, spontánnu stránku bytia. Tí, ktorí ho uctievali, sa oddávali divokým výstrelkom, pri ktorých odhadzovali zábrany i svoju obvyklú totožnosť. Tancovali s takmer nadľudským nasadením a pocitom posadnutosti, ako vyznávači, či dokonca dočasne vtelení bohovia. Nakoniec sa úplným vyčerpaním zrútili a zaspali tam, kde im nohy vypovedali poslušnosť. Oslavy Bakcha a vína – bakchanálie – sa v cisárskom Ríme zmenili na divoké orgie, takže boli zakázané, čiastočne aj preto, že ich voľné miešanie tried a pohlaví prekračovalo tradičné spoločenské a morálne obmedzenia. Slávenie Bakchanálií sa považovalo za trestný čin, s výnimkou zmiernených foriem a značne obmedzených zhromaždení, ktoré schválil a na ktoré dohliadal štát. Bakchove slávnosti sa zlúčili so slávnosťami Libera a Dionýza.

Keďže sa Dionýzos nazýval boh plodnosti, tak mal ako aj iní bohovia milenky a milencov. Jedna z jeho mileniek, smrteľníčka Amedis, mu porodila dcéru Ruan. Ďalší potomkovia Dionýza sú Amachon (bohyňa ľudského šťastia a ochrankyňa detí) a jej sestra Salome (bohyňa plodných).

Jeho symboly sú leopard, brečtan, vinič, palica ovenčená viničom a brečtanom a roh hojnosti. Dionýzos neskôr našiel na opustenom ostrove princeznú Ariadnu, ako si šla oči vyplakať z toho, ako ju Théseus nemilo odkopol. Dionýzos sa o ňu postaral, pomohol jej a zaľúbili sa do seba. Dokonca ju zobral na Olymp.

V jeho mene sa zrejme spájajú výrazy „boh“ (Dio, čiže Zeus) a Nysa, Dionýzovo rodisko (severné pobrežie Afriky).

Pôvod

Dionýzov triumf, mozaika z Poseidónovho domu, Zeugma Mosaic Museum

Akademici v 19. storočí na základe štúdia filológie a porovnávacej mytológie často považovali Dionýza za cudzie božstvo, ktoré bolo len neochotne a pomerne neskoro prijaté do štandardného gréckeho panteónu, a to na základe jeho mýtov, ktoré často obsahujú túto tému – boha, ktorý trávi väčšinu času na zemi v iných krajinách a po návrate do Grécka bojuje o prijatie. Novšie dôkazy však ukázali, že Dionýzos bol v skutočnosti jedným z prvých bohov doložených v pevninskej gréckej kultúre. Najstaršie písomné záznamy o uctievaní Dionýza pochádzajú z mykénskeho Grécka, konkrétne z Nestorovho paláca v Pylose a jeho okolia, datované približne do roku 1300 pred Kr. Podrobnosti o akomkoľvek náboženstve okolo Dionýza v tomto období sú skromné a väčšina dôkazov pochádza len v podobe jeho mena, zapísaného ako di-wo-nu-su-jo („Dionysoio" = „z Dionýza") v lineárnom písme B, zachovanom na fragmentoch hlinených tabuliek, ktoré naznačujú súvislosť s obetami alebo platbami vína, ktoré bolo opísané ako „z Dionýza". Objavili sa aj odkazy na „ženy z Oinoa", „miesta vína", ktoré môžu zodpovedať dionýzovským ženám z neskorších období.

Iné mykénske záznamy z Pylosu zaznamenávajú uctievanie boha menom Eleuther, ktorý bol synom Dia a ktorému sa obetovali voly. Spojenie s Diom aj volmi, ako aj etymologické súvislosti medzi menom Eleuther alebo Eleutheros s latinským názvom Liber Pater naznačujú, že mohlo ísť o iné meno pre Dionýza. Podľa Károlyho Kerényiho tieto indície naznačujú, že už v 13. storočí pred Kr. existovalo jadro náboženstva Dionýza, ako aj jeho dôležité mýty. V Knósse na minojskej Kréte muži často dostávali meno „Pentheus", ktoré je postavou neskoršieho dionýzovského mýtu a ktoré zároveň znamená „trpiaci". Kerényi tvrdil, že dať takéto meno svojmu dieťaťu znamená silnú náboženskú väzbu, potenciálne nie samostatnú postavu Penthea, ktorý v neskorších mýtoch trpí v rukách Dionýzových stúpencov, ale ako epiteton samotného Dionýza, ktorého mytológia opisuje boha, ktorý musí znášať utrpenie, kým nad ním zvíťazí. Podľa Kerényiho sa titul „muž, ktorý trpí", pravdepodobne pôvodne vzťahoval na samotného boha a až s vývojom mýtu sa začal používať na odlišné postavy. Najstaršie známe zobrazenie Dionýza sprevádzané jeho menom sa nachádza na dine attického hrnčiara Sofila okolo roku 570 pred Kr. a nachádza sa v Britskom múzeu. V siedmom storočí ikonografia nájdená na keramike ukazuje, že Dionýza už uctievali nielen ako boha spojeného s vínom. Spájal sa so svadbami, smrťou, obetovaním a sexualitou a jeho družina satyrov a tanečníkov bola už zaužívaná. Spoločným motívom týchto raných zobrazení bola metamorfóza jeho stúpencov z ruky boha na hybridné bytosti, ktoré zvyčajne predstavovali krotkých aj divokých satyrov, predstavujúce prechod z civilizovaného života späť do prírody ako prostriedok úniku.

Hoci vedecké zmienky sú zriedkavé, existuje pozoruhodné prekrývanie medzi grécko-rímskym Dionýzom a hinduistickým bohom Šivom. Spoločná ikonografia a pozadie zahŕňajú polmesiac alebo rohy na hlave, kožu pantera alebo tigra, hady, falickú symboliku (šiva lingham), spojenie ako tulák a vyvrheľ a spojenie s rituálnou extázou. Šiva je považovaný za jedného z trojice bohov, ku ktorým patria Višnu a Brahma. Dionýzos sa vo viacerých odkazoch uvádza v súvislosti s východom a Indiou.

Uctievanie a festivaly v Grécku

Dionýzov kult sa pevne zakotvil v siedmom storočí pred Kr. Mykénski Gréci ho mohli uctievať už okolo rokov 1500 – 1100 pred Kr. a stopy dionýzovského kultu sa našli aj na starovekej minojskej Kréte.

Mramorová hlava Dionýza, 2. storočie n. l., Kapitolské múzeá, Rím

Dionýzie

Dionýzovi boli zasvätené slávnosti Dionýzie, Haloa, Askolia a Lénaia. Vidiecke Dionýzie (alebo Malé Dionýzie) boli jednou z najstarších slávností zasvätených Dionýzovi, začali sa v Atike a pravdepodobne oslavovali pestovanie viniča. Konali sa počas zimného mesiaca Poseideon (čas okolo zimného slnovratu, dnešný december alebo január). Vidiecke Dionýzie sa sústreďovali na procesiu, počas ktorej účastníci niesli falošný chlieb, dlhé bochníky chleba, nádoby s vodou a vínom, ako aj iné obety, a mladé dievčatá niesli koše. Po sprievode nasledovala séria dramatických predstavení a divadelných súťaží.

Mestské Dionýzie (alebo Veľké Dionýzie) sa konali v mestských centrách, ako boli Atény a Elefsina, a boli neskorším vývojom, ktorý sa začal pravdepodobne v priebehu šiesteho storočia pred Kr. Konali sa tri mesiace po vidieckych Dionýziach a Veľké slávnosti pripadali na jarnú rovnodennosť v mesiaci Elaphebolion (dnešný marec alebo apríl). Sprievod mestských Dionýzií bol podobný sprievodu vidieckych osláv, ale bol prepracovanejší a viedli ho účastníci nesúci drevenú sochu Dionýza, pričom súčasťou sprievodu boli obetné býky a bohato oblečené chóry. Na dramatických súťažiach Veľkých Dionýzií sa zúčastňovalo aj viacero pozoruhodných básnikov a dramatikov a udeľovali sa ceny pre dramatikov aj hercov vo viacerých kategóriách.

Anthestéria

Dionýzova mozaika z Antiochie, 2. storočie

Anthestéria (Ἀνθεστήρια) bol aténsky festival, ktorý oslavoval začiatok jari. Trval tri dni: Pithoigia (Πιθοίγια, otváranie krčahov), Choes (Χοαί, nalievanie) and Chythroi (Χύτροι, hrnce). Počas trvania festivalu vraj mŕtvi vystupovali z podsvetia. Spolu s dušami mŕtvych sa po meste potulovali aj Kéry, ktoré museli byť po skončení festivalu vyhnané.

V prvý deň sa otvárali nádoby s vínom, ktoré sa miešalo na počesť boha. Miestnosti a nádoby na pitie sa zdobili kvetmi spolu s deťmi staršími ako tri roky.

Na druhý deň sa konal slávnostný rituál na počesť Dionýza a zároveň sa pilo. Ľudia sa obliekali, niekedy ako členovia Dionýzovej družiny, a navštevovali ostatných. Choes bol tiež príležitosťou na slávnostný a tajný obrad v jednej z Dionýzových svätýň v Leneu, ktorá bola po zvyšok roka zatvorená. Basilissa (alebo basilinna), manželka basilea, prešla symbolickým obradným sobášom s bohom, ktorý pravdepodobne predstavoval Hieros gamos. Basilisse asistovalo štrnásť aténskych matrón (nazývaných gerarai), ktoré vybral basileus a ktoré prisahali mlčanlivosť.

Posledný deň bol venovaný mŕtvym. Obetovalo sa aj Hermovi, pretože bol spojený s podsvetím. Tento deň sa považoval za deň veselosti. Niektorí vylievali libácie na hroby zosnulých príbuzných. Chytroj sa končil rituálnym výkrikom, ktorý mal prikázať dušiam mŕtvych, aby sa vrátili do podsvetia. Posledný deň sa zároveň vyháňali Kéry.

Aby sa ľudia ochránili pred zlom, žuli listy hlohu a natierali si dvere dechtom. Slávnosti sa mohli zúčastniť aj sluhovia a otroci.

Bakchické mystériá

Mramorový reliéf Maenady a dvoch satyrov v bakchickom sprievode. Rok 100 po Kr., Britské múzeum, Londýn.

Ústredný náboženský kult Dionýza je známy ako Bakchické alebo Dionýzove mystériá. Presný pôvod tohto náboženstva nie je známy, hoci sa hovorí, že Dionýzove mystériá vymyslel Orfeus. Dôkazy naznačujú, že mnohé pramene a rituály zvyčajne považované za súčasť podobných orfických mystérií v skutočnosti patria k dionýzovským mystériám. Niektorí bádatelia navyše naznačujú, že medzi dionýzovskými mystériami a Persefóninými mystériami nie je rozdiel, ale že to všetko boli aspekty toho istého mysterijného náboženstva a že Dionýz aj Persefoné v ňom zohrávali dôležitú úlohu. Predtým sa považovali za prevažne vidiecku a okrajovú súčasť gréckeho náboženstva, hlavné mestské centrum Atény však zohralo významnú úlohu pri rozvoji a šírení bakchických mystérií.

Bakchické mystériá plnili dôležitú úlohu pri vytváraní rituálnych tradícií pre premeny v živote ľudí. Pôvodne sa týkali predovšetkým mužov a mužskej sexuality, ale neskôr vytvorili priestor aj pre ritualizáciu zmeny rolí žien a oslavu zmien postavenia v živote ženy. To často symbolizovalo stretnutie s bohmi, ktorí vládnu smrti a zmene, ako sú Hádes a Persefoné, ale aj s Dionýzovou matkou Semelé, ktorá pravdepodobne plnila úlohu súvisiacu so zasvätením do mystérií.

Dionýzovo náboženstvo často zahŕňalo rituály, pri ktorých sa obetovali kozy alebo býky, a prinajmenšom niektorí účastníci a tanečníci nosili drevené masky spojené s týmto bohom. V niektorých prípadoch záznamy ukazujú, že boh sa zúčastňuje na rituáli prostredníctvom maskovaného a oblečeného kola, tyče alebo stromu, zatiaľ čo jeho uctievači jedia chlieb a pijú víno. Zdá sa, že význam masiek a kozliatok pre uctievanie Dionýza siaha až do prvých dní jeho uctievania a tieto symboly sa našli spolu v minojskej hrobke neďaleko mesta Faistos na Kréte.

Eleusínske mystériá

Bakchus, Ceres a Amor, (1595–1605). Olej na plátne od Hansa von Aachena.

Rímsky mramorový reliéf (1. storočie) z Naukratisu zobrazujúci gréckeho boha Dionýza s hadím telom a egyptskou korunou.

Už v piatom storočí pred Kr. sa Dionýzus začal stotožňovať s Iakchom, menším božstvom z tradície eleusínskych mystérií. Toto spojenie mohlo vzniknúť kvôli homofónii mien Iakchus a Bakchus. Dve čiernofigurálne lékythy (asi 500 pred Kr.) možno predstavujú najstarší dôkaz takéhoto spojenia. Takmer identické vázy, jedna v Berlíne, druhá v Ríme, zobrazujú Dionýza spolu s nápisom IAKXNE, čo je možný chybný zápis IAKXE. Ďalšie skoré dôkazy možno nájsť v dielach aténskych tragédov Sofokla a Euripida z 5. storočia pred Kr. V Sofoklovej Antigone (okolo r. 441 pred Kr.) sa óda na Dionýza začína oslovením Dionýza ako „boha mnohých mien" (πολυώνυμε), ktorý vládne nad roklinami Démétrinej Eleusis, a končí stotožnením s „Iakchom Darcom", ktorý vedie „chór hviezd, ktorých dychom je oheň" a ktorého „sprievodné Thyiady" tancujú v „nočnom šialenstve". A vo fragmente zo stratenej hry Sofokles opisuje mýtickú krajinu Nysa, tradičné miesto Dionýzovej výchovy: „Odtiaľto som zazrel Nysu, príbytok Bakcha, preslávený medzi smrteľníkmi, ktorý Iakchus z býčích rohov považuje za svoju milovanú pestúnku." V Euripidových Bakchách (cca. 405 pred Kr.) posol, ktorý opisuje bakchické radovánky na vrchu Cithaeron, spája Iakcha s Bromom, ďalším z Dionýzových mien, keď hovorí, že „začali mávať thyrsosom... a jednotným hlasom vzývali Iakcha, syna Dia, Bromu."

Nápis nájdený na kamennej stéle (asi 340 pred n. l.), ktorá sa našla v Delfách, obsahuje panychídu za Dionýza, ktorá opisuje jeho cesty: Z Téb, kde sa narodil, sa najprv vybral do Delf, kde ukázal svoje „hviezdne telo" a s „delfskými dievčatami" zaujal „miesto na záhyboch Parnasu," potom ďalej do Elefsiny, kde sa nazýva „Iakchus":

Strabón hovorí, že Gréci „dávajú meno 'Iakchus' nielen Dionýzovi, ale aj hlavnému vodcovi mystérií." Iakcha stotožňovali najmä s orfickým Dionýzom, ktorý bol synom Persefoné. Sofokles spomína „Iakcha z býčích rohov" a podľa historika Diodóra Sycílskeho z prvého storočia pred Kr. bol práve tento starší Dionýzos zobrazovaný na maľbách a sochách s rohmi, pretože „vynikal prezieravosťou a ako prvý sa pokúsil zapriahnuť voly a s ich pomocou uskutočniť sejbu semena". Arrianos, grécky historik z druhého storočia, napísal, že práve tomuto Dionýzovi, synovi Dia a Persefoné, „a nie thébskemu Dionýzovi, sa spieva mystický spev 'Iakchus'."   Básnik z druhého storočia Lukianos zo Samosaty tiež spomínal „rozštvrtenie Iakcha".

Básnik Nonnos zo štvrtého alebo piateho storočia spájal meno Iakchus s „tretím" Dionýzom. Opísal aténske oslavy venované prvému Dionýzovi Zagreovi, synovi Persefony, druhému Dionýzovi Bromiovi, synovi Semelé, a tretiemu Dionýzovi Iakchovi.

Podľa niektorých svedectiev bol Iakchos manželom Démétry. Viaceré iné pramene označujú Iakcha za Démétrinho syna. Najstarší takýto prameň, fragment vázy zo 4. storočia pred Kr. v Oxforde, zobrazuje Démétru držiacu na kolenách dieťa Dionýza. V prvom storočí pred Kr sa Demeter dojčiaca Iakcha stala takým bežným motívom, že ho latinský básnik Lucretius mohol použiť ako zjavne rozpoznateľný príklad mileneckého eufemizmu. Učenec Aristides z 2. storočia výslovne označuje Demeter za Iakchovu matku.

Orfizmus

Satyr dávajúci Bakchovi vinič ako dieťaťu; kamejové sklo, prvá polovica 1. storočia z Talianska.

V orfickej tradícii bol „prvý Dionýzos" synom Dia a Persefony a pred znovuzrodením ho rozštvrtili Titani. Dionýzos bol patrónom orfikov, ktorých spájal so smrťou a nesmrteľnosťou, a symbolizoval toho, kto riadi proces reinkarnácie.

Tento orfický Dionýzos sa niekedy označuje alternatívnym menom Zagreus (gr. Ζαγρεύς). Najstaršie zmienky o tomto mene v literatúre ho opisujú ako partnera Gaie a nazývajú ho najvyšším bohom. Aischylos spájal Zagrea s Hádom, buď ako Hádovho syna, alebo ako samotného Háda. Timothy Gantz, ktorý si všimol „Hádovu identitu ako Diovo katachtónne alter ego", považoval za pravdepodobné, že Zagreus, pôvodne možno syn Háda a Persefony, neskôr splynul s orfickým Dionýzom, synom Dia a Persefony. Žiadne známe orfické pramene však nepoužívajú meno „Zagreus" na označenie orfického Dionýza. Je možné, že spojenie medzi nimi bolo známe už v treťom storočí pred Kr., keď o ňom v dnes stratenom prameni mohol písať básnik Kallimachos. Kallimachos, ako aj jeho súčasník Eufórión, rozprávali príbeh o roztrhnutí nemluvňaťa Dionýza a byzantské pramene citujú Kallimacha, ktorý hovorí o narodení „Dionýza Zagrea", pričom vysvetľujú, že Zagreus bol básnikov názov pre chtonický aspekt Dionýza. Najstaršia definitívna zmienka o presvedčení, že Zagreus je iné meno pre orfického Dionýza, sa nachádza v Plutarchových spisoch z konca 1. storočia. V Dionýziake gréckeho básnika Nonna z 5. storočia sa rozpráva príbeh tohto orfického Dionýza, v ktorom ho Nonnus nazýva „starším Dionýzom... chorým Zagreom", „Zagreom, rohatým dieťaťom", „Zagreom, prvým Dionýzom", „Zagreom, starým Dionýzom" a „Dionýzom Zagreom".

Uctievanie a festivaly v Ríme

Bakchus bol najčastejšie známy pod týmto menom v Ríme a na iných miestach republiky a cisárstva, hoci mnohí ho „často nazývali Dionýzom".

Liber a uvedenie do Ríma

Kolosálna socha Antinusa ako Dionýza.

Dionýzos s dlhou pochodňou sediaci na tróne, s Héliom, Afroditou a ďalšími bohmi. Antická freska z Pompejí.

Mysteriózny kult Bakcha sa do Ríma dostal z gréckej kultúry južnej Itálie alebo prostredníctvom Grékmi ovplyvnenej Etrúrie. Založila ho okolo roku 200 pred Kr. v Aventínskom háji Stimula kňažka z Kampánie, v blízkosti chrámu, kde mal Liber Pater („slobodný otec") štátom schválený ľudový kult. Liber bol pôvodným rímskym bohom vína, plodnosti a proroctva, patrónom rímskych plebejcov (rádových občanov) a jedným z členov aventínskej triády spolu so svojou matkou Ceres a sestrou alebo manželkou Liberou. Chrám tejto triády bol postavený na Aventínskom vrchu v roku 493 pred Kr. spolu s inštitúciou slávenia sviatku Liberalia. Uctievanie triády postupne získavalo čoraz väčší grécky vplyv a v roku 205 pred Kr. boli Liber a Libera formálne stotožňovaní s Bakchom a Proserpinou. Liber bol často zameniteľne stotožňovaný s Dionýzom a jeho mytológiou, hoci toto stotožnenie nebolo všeobecne akceptované. Cicero trval na „nestotožnení Libera a Dionýza" a opísal Libera a Liberu ako deti Ceres.

Liber, podobne ako jeho aventínski spoločníci, preniesol rôzne aspekty svojich starších kultov do oficiálneho rímskeho náboženstva. Chránil rôzne aspekty poľnohospodárstva a plodnosti vrátane viniča a „mäkkého semena" jeho hrozna, vína a nádob na víno a mužskej plodnosti a mužnosti. Plínius nazval Libera „prvým, kto zaviedol prax nákupu a predaja, vynašiel tiež diadém, znak kráľovskej moci, a triumfálny sprievod." Rímske mozaiky a sarkofágy svedčia o rôznych vyobrazeniach exotického triumfálneho sprievodu podobného Dionýzovmu. V rímskych a gréckych literárnych prameňoch z obdobia neskorej republiky a cisárstva sa pri viacerých významných triumfoch objavujú podobné, výrazne „bakchické" prvky sprievodu, pripomínajúce údajne historický „Triumf Libera".

Liber a Dionýzos mohli mať spojenie, ktoré predchádzalo klasickému Grécku a Rímu, v podobe mykénskeho boha Eleutherosa, ktorý mal spoločný rodokmeň a ikonografiu s Dionýzom, ale ktorého meno má rovnaký význam ako Liber. Už pred uvedením gréckych kultov bol Liber silne spojený s bakchickými symbolmi a hodnotami, vrátane vína a nespútanej slobody, ako aj zvrhnutia mocných. Na viacerých vyobrazeniach z obdobia neskorej republiky sa objavujú procesie, ktoré znázorňujú „triumf Libera".

Symbolika

Bakchus bol spájaný s „vínom a extázou" a predpokladalo sa, že jazdí na voze.

Bakchanálie

Obeta Bakchovi. Olej na plátne od Massima Stanzioneho, okolo roku 1634

V Ríme boli najznámejšími sviatkami Bakcha Bakchanálie, ktoré vychádzali zo starších gréckych sviatkov Dionýzie. Tieto bakchické rituály údajne zahŕňali aj omofágne praktiky, ako napríklad trhanie živých zvierat a ich konzumáciu v surovom stave. Táto praktika slúžila nielen ako rekonštrukcia detskej smrti a znovuzrodenia Bakcha, ale aj ako prostriedok, ktorým praktizujúci bakchie vyvolávali „nadšenie"; etymologicky, aby boh vstúpil do tela praktizujúcej alebo aby splynula s Bakchom.

Bakchus s leopardom (1878), od Johanna Wilhelma Schützeho

Podľa Liviovho opisu boli bakchické mystériá v Ríme novinkou; pôvodne boli vyhradené pre ženy a konali sa len trikrát do roka, potom ich však prevzala etrusko-grécka verzia, a napokon sa opití muži a ženy bez zábran všetkých vekových a spoločenských vrstiev päťkrát do mesiaca oddávali sexuálnej slobode. Livius rozpráva o ich rôznych výčinoch proti občianskym a náboženským zákonom a tradičnej morálke Ríma (mos maiorum); bola to tajnostkárska, podvratná a potenciálne revolučná kontrakultúra. Liviove zdroje a jeho vlastný opis kultu pravdepodobne vo veľkej miere čerpali z rímskeho dramatického žánru známeho ako „satyrské hry", ktorý vychádzal z gréckych predlôh. Štát kult potláčal s veľkou krutosťou; zo 7 000 zatknutých bola väčšina popravená. Moderné bádanie pristupuje k veľkej časti Liviovho opisu skepticky; istejšie je, že po celej rímskej a spojeneckej Itálii bol rozšírený senátorský edikt Senatus consultum de Bacchanalibus. V ňom sa zakazovali niekdajšie organizácie bakchického kultu. Každé zhromaždenie muselo najskôr požiadať o senátorský súhlas prostredníctvom prétora. Na jednom stretnutí sa nesmeli zúčastniť viac ako tri ženy a dvaja muži a tým, ktorí sa ediktu vzopreli, hrozil trest smrti.

Bakchus bol zaradený do oficiálneho rímskeho panteónu ako aspekt Liber a jeho sviatok bol zaradený do Liberálií. V rímskej kultúre sa Liber, Bakchus a Dionýz stali prakticky zameniteľnými ekvivalentmi. Vďaka svojej mytológii zahŕňajúcej cesty a boje na zemi sa Bakchus euhemerizoval ako historický hrdina, dobyvateľ a zakladateľ miest. Bol patrónom a zakladajúcim hrdinom v Leptis Magna, rodisku cisára Septimia Severa, ktorý propagoval jeho kult. V niektorých rímskych prameňoch rituálny sprievod Bakcha na voze ťahanom tigrom, obklopeného maenadami, satyrami a opilcami, pripomína triumfálny návrat boha z dobytia Indie. Plínius Starší sa domnieval, že ide o historický prototyp rímskeho triumfu.

Postklasické uctievanie

Neskorá antika

Socha Bakcha, Paríž, Múzeum Louvre (2. storočie)

V neoplatonistickej filozofii a náboženstve neskorej antiky sa niekedy uvažovalo o 12 olympských bohoch na základe ich sfér vplyvu. Napríklad podľa Sallustiusa „Jupiter, Neptún a Vulkán stvorili svet, Ceres, Junona a Diana ho oživujú, Merkúr, Venuša a Apolón ho harmonizujú; a napokon Vesta, Minerva a Mars mu predsedajú s ochrannou mocou." Množstvo ďalších bohov v tomto systéme viery existuje v primárnych bohoch a Sallustius učil, že Bakchus existuje v Jupiterovi.

V orfickej tradícii sa údajne objavil výrok Apolónovho orákula, podľa ktorého „Zeus, Hádes [a] Hélios-Dionýz" sú „traja bohovia v jednom božstve". Tento výrok zrejme spájal Dionýza nielen s Hádom, ale aj s jeho otcom Zeusom a naznačoval obzvlášť úzku identifikáciu s bohom slnka Héliom. Keď to citoval vo svojom Hymne na kráľa Hélia, cisár Julián nahradil Dionýzovo meno menom Serapisa, ktorého egyptský náprotivok Osiris bol tiež stotožňovaný s Dionýzom.

Uctievanie od stredoveku po novovek

Bakchus od Paulusa Bora

Tri storočia po vláde Theodosia I., ktorá znamenala zákaz pohanského uctievania v celej Rímskej ríši, považoval Trulánsky koncil v Konštantínopole v roku 692 za potrebné varovať kresťanov pred účasťou na pretrvávajúcom vidieckom uctievaní Dionýza, konkrétne spomenul a zakázal sviatok Brumálie, „verejné tance žien", rituálne prezliekanie, nosenie dionýzovských masiek a vzývanie Bakchovho mena pri „vytláčaní vína v lisoch" alebo „pri nalievaní vína do pohárov".

Podľa Lanercostovej kroniky počas Veľkej noci v roku 1282 v Škótsku viedol farár z Inverkeithingu mladé ženy v tanci na počesť Priapa a otca Libera, ktorý sa bežne stotožňuje s Dionýzom. Kňaz tancoval a spieval vpredu, pričom na tyči niesol vyobrazenie falusu. Neskôr v tom istom roku ho zabil kresťanský dav. Historik C. S. Watkins sa domnieva, že Richard z Durhamu, autor kroniky, identifikoval výskyt apotropajnej mágie skôr na základe svojich znalostí starogréckeho náboženstva, než aby zaznamenal skutočný prípad prežitia pohanských rituálov.

V 18. storočí sa v Británii a Írsku objavil Kluby pekelného ohňa. Hoci sa aktivity jednotlivých klubov líšili, niektoré z nich boli veľmi pohanské a zahŕňali svätyne a obety. Dionýzus bol jedným z najobľúbenejších božstiev spolu s božstvami ako Venuša a Flóra. V Pekelných jaskyniach je dodnes možné vidieť sochu Dionýza, ktorá tu zostala.

V roku 1820 založil Efraim Lyon cirkev Bacchusa v Eastforde v štáte Connecticut. Vyhlásil sa za veľkňaza a na zoznam členov pridal miestnych opilcov. Tvrdil, že tí, ktorí zomrú ako členovia, pôjdu v posmrtnom živote na bakchanálie.

Novopohanstvo a polyteistické skupiny často zahŕňajú uctievanie Dionýza do svojich tradícií a praktík, najvýraznejšie skupiny, ktoré sa snažia oživiť helénsky polyteizmus, zahŕňajú napríklad Najvyššiu radu etnických Helénov (YSEE). Okrem libácie vína ponúkajú moderní uctievači Dionýza bohu vinič, brečtan a rôzne formy kadidla, najmä vres. Môžu tiež sláviť rímske sviatky, ako sú Liberálie (17. marec, blízko jarnej rovnodennosti) alebo Bakchanálie (rôzne dátumy), a rôzne grécke sviatky, ako sú Anthestéria, Lénaie a Veľké a Malé Dionýzie, ktorých dátumy sa vypočítavajú podľa lunárneho kalendára.

Mytológia

Narodenie Dionýza, na malom sarkofágu, ktorý mohol byť vyrobený pre dieťa (Walters Art Museum)

Dionýzovo vzdelávanie. Freska, teraz v Museo Nazionale Romano, Rím, okolo roku 20.

V antickom svete existovali rôzne rozličné príbehy a tradície týkajúce sa rodičovstva, narodenia a života Dionýza na zemi, ktoré komplikovalo jeho znovuzrodenie. V prvom storočí pred naším letopočtom sa niektorí mýtografi pokúsili zosúladiť rôzne správy o Dionýzovom narodení do jedného príbehu, ktorý zahŕňal nielen viacero narodení, ale aj dve alebo tri rôzne prejavy boha na zemi počas histórie v rôznych životných obdobiach. Historik Diodóros Sicílsky uviedol, že podľa „niektorých autorov mýtov" existovali dvaja bohovia menom Dionýzos, starší, ktorý bol synom Dia a Persefoné, ale „mladší zdedil aj skutky staršieho, a tak si ľudia neskorších čias, nevediac pravdu a oklamaní pre totožnosť ich mien, mysleli, že bol len jeden Dionýzos. Povedal tiež, že Dionýzus „mal podľa neho dve podoby... ten starší mal dlhú bradu, pretože všetci muži v dávnych časoch nosili dlhé brady, a ten mladší bol dlhovlasý, mladistvý a zženštilý a mladý".

Mramorová busta mladého Dionýza. Knossos, druhé storočie nášho letopočtu. Archeologické múzeum v Heraklione.

Nástenný protóm bradatého Dionýza. Boiótia, začiatok štvrtého storočia pred Kr.

Hoci sa rôznorodá genealógia Dionýza spomínala v mnohých dielach klasickej literatúry, len niektoré obsahujú skutočné rozprávanie mýtov o udalostiach jeho viacnásobného narodenia. Patrí k nim Bibliotheca historica gréckeho historika Diodora z prvého storočia pred Kristom, ktorá opisuje narodenie a činy troch Dionýzových inkarnácií. Krátke rozprávanie o narodení, ktoré podal rímsky autor Hyginus z 1. storočia a ktoré opisuje dvojité narodenie Dionýza; a dlhší opis v podobe eposu Dionýsika gréckeho básnika Nonna, ktorý pojednáva o troch inkarnáciách Dionýza podobne ako Diodóros, ale ktorý sa zameriava na život tretieho Dionýza, narodeného Diovi a Semelé.

Prvé narodenie

Hoci Diodóros spomína niektoré tradície, ktoré uvádzajú existenciu staršieho, indického alebo egyptského Dionýza, ktorý vynašiel víno, neuvádza žiadne rozprávanie o jeho narodení alebo živote medzi smrteľníkmi a väčšina tradícií pripisuje vynález vína a cesty po Indii poslednému Dionýzovi. Podľa Diodora bol Dionýzos pôvodne synom Dia a Persefony (alebo alternatívne Dia a Demeter). Ide o toho istého rohatého Dionýza, ktorého opisujú Hyginus a Nonnus v neskorších správach, a o Dionýza uctievaného orfikmi, ktorého rozštvrtili Titani a potom sa znovu narodil. Nonnus nazýva tohto Dionýza Zagreom, zatiaľ čo Diodóros hovorí, že je považovaný za totožného aj so Sabáziom. Na rozdiel od Hygina a Nonna však Diodóros neposkytuje rozprávanie o narodení tohto vtelenia boha. Práve tento Dionýzos vraj naučil smrteľníkov, ako používať voly na oranie polí namiesto toho, aby to robili ručne. Jeho uctievači si ho za to vraj uctili tým, že ho zobrazovali s rohmi.

Bronzová maska zobrazujúca Dionýza s bradou a rohami, asi 2. storočie pred Kr., výška 21,4 cm.

Grécky básnik Nonnus vo svojom epose Dionýsika z konca 4. alebo začiatku 5. storočia uvádza rozprávanie o Dionýzovom narodení. Opisuje v ňom, ako Zeus „zamýšľal dať vyrásť novému Dionýzovi, býčej kópii staršieho Dionýza", ktorým bol egyptský boh Osiris. (Dionysiaca 4) Zeus na seba vzal podobu hada (drakona) a „znásilnil panenstvo nevydatej Persefoné". Podľa Nonna, hoci bola Persefona „manželkou čiernoodetého kráľa podsvetia", zostala pannou a jej matka ju ukryla v jaskyni, aby sa vyhla mnohým bohom, ktorí boli jej nápadníkmi, pretože „všetci, čo bývali na Olympe, boli očarení týmto jediným dievčaťom, súpermi v láske k dievčine na vydávanie". (Dionýsika 5) Po spojení s Dionýzom Persefonino lono „napučalo živým plodom" a porodila rohaté dieťa, ktoré dostalo meno Zagreus. Zagreus napriek svojmu detskému veku dokázal vystúpiť na Diov trón a oháňať sa bleskami, čo ho označilo za Diovho dediča. Héra to videla a zalarmovala Titanov, ktorí si pomazali tváre kriedou a prepadli nemluvňa Zagrea, „kým rozjímal o svojej premenenej tvári odrazenej v zrkadle". Napadli ho. Podľa Nonna však „tam, kde mu titanská oceľ po kúskoch odrezala končatiny, sa koncom jeho života začal nový život Dionýza". Začal sa meniť do mnohých rôznych podôb, v ktorých útok opätoval, vrátane Dia, Krona, dieťaťa a „poblázneného mladíka s kvetom prvého puku, ktorý mu čiernou farbou poznačil zaoblenú bradu". Potom sa premenil na niekoľko zvierat, aby zaútočil na zhromaždených Titanov, vrátane leva, divokého koňa, rohatého hada, tigra a napokon býka. Zasiahla Héra, ktorá býka s výkrikom zabila, a Titani ho napokon zabili a rozsekali na kusy. Zeus zaútočil na Titanov a dal ich uväzniť v Tartare. To spôsobilo, že matka Titanov Gaia trpela a jej príznaky sa prejavili po celom svete, čo malo za následok požiare, záplavy a vriace moria. Zeus sa nad ňou zľutoval, a aby ochladil horiacu krajinu, spôsobil veľké dažde, ktoré zaplavili svet. (Dionýsika 6)

Interpretácia

Mozaika Dionýza bojujúceho s Indmi, Palazzo Massimo Rím, 4. storočie

V orfickej tradícii bol Dionýzus čiastočne bohom spojeným s podsvetím. Orfici ho preto považovali za Persefoninho syna a verili, že ho Titani rozštvrtili a potom sa znovu zrodil. Na mýtus o rozštvrtení Dionýza narážal už v 4. storočí pred Kr. Platón vo svojom Faidone, v ktorom Sokrates tvrdí, že zasvätenia Dionýzových mystérií sú podobné zasväteniam na filozofickej ceste. Neskorí neoplatonici, ako napríklad Damaskios, podrobne skúmali dôsledky tejto skutočnosti. Rozštvrtenie Dionýza (sparagmos) sa často považuje za najdôležitejší mýtus orfizmu.

Mnohé moderné zdroje stotožňujú tohto „orfického Dionýza" s bohom Zagreom, hoci sa zdá, že toto meno nepoužíval nikto zo starovekých orfikov, ktorí ho nazývali jednoducho Dionýzom. Rekonštruovaný príbeh, ako ho poskladali z rôznych starovekých prameňov, zvyčajne uvádzaný modernými učencami, vyzerá takto: Zeus mal styk s Persefonou v podobe hada, čím počali Dionýza. Dieťa bolo prenesené na horu Ida, kde ho podobne ako malého Dia strážili tancujúci kuréti. Zeus chcel, aby sa Dionýz stal jeho nástupcom ako vládca kozmu, ale žiarlivá Héra podnietila Titanov, aby dieťa zabili. Damascius tvrdí, že sa mu Titáni vysmievali a namiesto jeho právoplatného žezla mu dali stonku feniklu (thyrsus).

Diodóros rozpráva, že Dionýzos je synom Dia a Démétér, bohyne poľnohospodárstva, a že rozprávanie o jeho narodení je alegóriou na tvorivú silu bohov pôsobiacu v prírode. Keď „synovia Gaii" (t. j. Titani) po jeho narodení uvarili Dionýza, Démétér zhromaždila jeho pozostatky a umožnila jeho znovuzrodenie. Diodóros si všimol symboliku, ktorú tento mýtus mal pre svojich prívržencov: Dionýzos, boh viniča, sa zrodil z bohov dažďa a zeme. Roztrhali ho a uvarili synovia Gaii, alebo „zrodil sa zo zeme", čo symbolizovalo proces zberu úrody a výroby vína. Tak ako sa zvyšky holého viniča vracajú na zem, aby obnovili jej plodnosť, zvyšky mladého Dionýza sa vrátili k Demeter, čo mu umožnilo znovu sa narodiť.

Druhé narodenie

Jupiter a Semelé. Olej na plátne, Gustave Moreau, 1895.

Rozprávanie o narodení, ktoré uvádza Gaius Julius Hyginus (asi 64 pred Kr. – 17 po Kr.) v diele Fabulae 167, sa zhoduje s orfickou tradíciou, podľa ktorej bol Liber (Dionýzos) pôvodne synom Jova (Dia) a Proserpíny (Persefoné). Hyginus píše, že Libera roztrhali Titáni, a tak Jove vzal kúsky jeho srdca a dal ich do nápoja, ktorý dal Semelé, dcére Harmonie a Kadma, kráľa a zakladateľa Téb. Výsledkom bolo, že Semelé otehotnela. Juno sa Semelé zjavila v podobe jej ošetrovateľky Beroe a povedala jej: „Dcéra, popros Jova, aby k tebe prišiel, ako prichádza k Juno, aby si spoznala, aké potešenie je spať s bohom." Keď o to Semelé požiadala Jova, zabil ju blesk. Jove potom vzal z jej lona nemluvňa Libera a zveril ho do starostlivosti Nyse. Hyginus uvádza, že „z tohto dôvodu sa nazýva Dionýzos a tiež ten, ktorý má dve matky" (dimētōr).

Nonnus opisuje, že keď sa život po potope obnovil, chýbala mu v neprítomnosti Dionýza zábava. „Hóry, tie dcéry lichtangu, ešte stále bez radosti, plietli bohom vence len z lúčnej trávy. Chýbalo totiž víno. Bez Bakchusa, ktorý by tanec inšpiroval, bol jeho pôvab len polovičný a celkom bez úžitku. Očaril len oči spoločnosti, keď sa krúžiaci tanečník pohyboval ohýbal a točil s hukotom krokov, pričom mal len kývanie namiesto slov, ruku namiesto úst, prsty namiesto hlasu." Zeus vyhlásil, že pošle svojho syna Dionýza, aby naučil smrteľníkov pestovať hrozno a vyrábať víno, a tak zmiernil ich námahu, vojnu a utrpenie. Po tom, ako sa stane ochrancom ľudstva, sľubuje Zeus, že Dionýzus bude bojovať na zemi, ale prijme ho „jasný horný vzduch, aby žiaril vedľa Dia a podieľal sa na dráhach hviezd". (Dionýsika 7)

Jove a Semelé (okolo 1695) od Sebastiana Ricciho

Smrteľná princezná Semelé mala potom sen, v ktorom Zeus bleskom zničil ovocný strom, ale ovocie nepoškodil. Poslal vtáka, aby mu priniesol jeden z plodov, a prišil mu ho do stehna, aby bol matkou aj otcom nového Dionýza. Videla, ako sa z jeho stehna vynorila postava muža v tvare býka, a vtedy si uvedomila, že ona sama bola tým stromom. Jej otec Kadmus, ktorý sa bál prorockého sna, prikázal Semelé, aby priniesla Diovi obete. Zeus prišiel k Semelé do jej postele, ozdobenej rôznymi Dionýzovými symbolmi. Premenil sa na hada a „Zeus robil dlhé pytačky a kričal „Euoi!", akoby bolo počuť vínny lis, keď plodil syna, ktorý by miloval krik". Hneď nato Semelino lôžko a komnaty zarástli viničom a kvetmi a zem sa rozosmiala. Zeus potom prehovoril k Semelé, odhalil jej svoju pravú identitu a povedal jej, aby bola šťastná: „Porodíš syna, ktorý nezomrie, a teba nazvem nesmrteľnou. Šťastná žena, počala si syna, ktorý dá smrteľníkom zabudnúť na ich starosti, ty prinesieš radosť bohom a ľuďom." (Dionýsika 7)

Počas tehotenstva sa Semelé tešila z vedomia, že jej syn bude božský. Obliekala sa do vencov z kvetov a vencov z brečtanu a bosá utekala na lúky a do lesov, aby vyjadrila radosť, kedykoľvek počula hudbu. Héra začala závidieť a bála sa, že ju Zeus nahradí Semelou ako kráľovnou Olympu. Vydala sa za Semelé v prestrojení za starú ženu, ktorá bola Kadmovou pestúnkou. Vyvolala v Semelé žiarlivosť na pozornosť, ktorú Zeus venoval Hére, v porovnaní s ich vlastným krátkym vzťahom, a vyprovokovala ju, aby požiadala Dia, aby pred ňu predstúpil v plnej božskej kráse. Semelé sa modlila k Diovi, aby sa ukázal. Zeus jej modlitby vyslyšal, ale varoval ju, že ho ešte žiadni smrteľníci nevideli, ako drží v rukách svoje blesky. Semelé sa k nim natiahla, aby sa ich dotkla, a bola spálená na popol. (Dionýsika 8) Nemluvňa Dionýz však prežilo a Zeus ho zachránil z plameňov a zašil si ho do stehna. „Tak sa zaoblené stehno pri pôrode stalo ženským a chlapec, ktorý sa príliš skoro narodil, sa narodil, ale nie od matky, keď prešiel z matkinho lona do otcovho." (Dionýsika 9) Pri narodení mal pár rohov v tvare polmesiaca. Hóry ho korunovali brečtanom a kvetmi a okolo vlastných rohov mu omotali rohatých hadov.

Alternatívny príbeh o narodení uvádza Diodóros odvodene z egyptskej tradície. V ňom je Dionýzos synom Amona, ktorého Diodóros považuje za boha stvoriteľa a zároveň za kvázi historického kráľa Líbye. Amon sa oženil s bohyňou Rheiou, ale mal pomer s Amaltheiou, ktorá pridájala Dionýza. Amon sa obával Rheinho hnevu, ak by objavila dieťa, a tak vzal nemluvňa Dionýza do Nysy (tradičný domov Dionýzovho detstva). Amon preniesol Dionýza do jaskyne, kde sa oňho mala starať Nysa, dcéra hrdinu Aristaia. Dionýzos sa preslávil vďaka svojim schopnostiam v umení, kráse a sile. Hovorilo sa, že počas svojho chlapčenského veku objavil umenie výroby vína. Jeho sláva ho priviedla do pozornosti Rhei, ktorá sa hnevala na Amona za jeho podvod. Pokúsila sa dostať Dionýza pod svoju moc, ale keďže sa jej to nepodarilo, opustila Ammona a vydala sa za Krona.

Interpretácia

Helenistická grécka mozaika zobrazujúca boha Dionýza ako okrídleného daimóna jazdiaceho na tigrovi, z Dionýzovho domu na ostrove Dilos (ktorý kedysi ovládali Atény) v juhoegejskej oblasti Grécka, koniec 2. storočia pred Kr., Archeologické múzeum v Déle

Už v staroveku viedlo rozprávanie o Dionýzovom narodení smrteľnej žene k tvrdeniu, že bol historickou postavou, ktorá sa časom stala zbožštenou, čo naznačuje euhemerizmus (vysvetlenie mýtických udalostí, ktoré majú korene v smrteľnej histórii), často uplatňovaný na polobohov. Rímsky cisár a filozof Julián zo štvrtého storočia sa stretol s príkladmi tejto viery a napísal argumenty proti nej. Vo svojom liste Kynikovi Herakleiovi Julián napísal: „Počul som mnohých ľudí hovoriť, že Dionýzos bol smrteľný človek, pretože sa narodil zo Semelé, a že sa stal bohom vďaka svojim znalostiam teurgie a mystérií a podobne ako náš pán Herakles pre svoju kráľovskú cnosť bol svojím otcom Zeusom prenesený na Olymp." Pre Juliána však mýtus o Dionýzovom narodení (a o Heraklovi) predstavoval alegóriu hlbšej duchovnej pravdy. Narodenie Dionýza, tvrdí Julián, nebolo „žiadnym narodením, ale božským zjavením" Semelé, ktorá predvídala, že sa čoskoro objaví fyzická manifestácia boha Dionýza. Semelé však netrpezlivo čakala na príchod boha a začala odhaľovať jeho tajomstvá príliš skoro. Za svoj priestupok bola Diom zrazená na zem. Keď sa Zeus rozhodol, že je načase zaviesť nový poriadok, aby ľudstvo „prešlo od kočovného k civilizovanejšiemu spôsobu života", poslal z Indie svojho syna Dionýza ako zviditeľneného boha, ktorý šíril jeho kult a dal mu vinič ako symbol jeho zjavenia medzi smrteľníkmi. Podľa Juliánovho výkladu Gréci „nazývali Semelu Dionýzovou matkou kvôli predpovedi, ktorú vyslovila, ale aj preto, že ju boh uctieval ako prvú prorokyňu tohto príchodu, kým sa ešte len mal uskutočniť". Alegorický mýtus o Dionýzovom narodení podľa Juliána vznikol, aby vyjadril históriu týchto udalostí a zároveň obsiahol pravdu o jeho narodení mimo generatívnych procesov smrteľného sveta, ale vstúpením doň, hoci jeho pravé zrodenie bolo priamo od Dia do zrozumiteľnej ríše.

Detstvo

Hermes a nemluvňa Dionýsos od Praxitela (Archeologické múzeum v Olympii)

Podľa Nonna Zeus zveril nemluvňa Dionýza do starostlivosti Hermovi. Hermes dal Dionýza Lamidám alebo dcéram Lamosa, ktoré boli riečnymi nymfami. Héra však Lamidy pobláznila a spôsobila, že zaútočili na Dionýza, ktorého zachránil Hermes. Hermes potom priniesol dieťa k Inó, aby ho opatrovala jej sprievodkyňa Mystis, ktorá ho naučila obradom mystérií (Dionýsika 9). Podľa Apollodorovho rozprávania Hermes poveril Inó, aby Dionýza vychovávala ako dievča, aby ho ukryla pred Hériným hnevom. Héra ho však našla a prisahala, že dom zničí potopou. Hermes však Dionýza opäť zachránil, tentoraz ho priviedol do lýdskych hôr. Hermes prijal podobu Fanésa, najstaršieho z bohov, a tak sa pred ním Héra poklonila a nechala ho prejsť. Hermes dal dieťa bohyni Rhei, ktorá sa oň starala počas jeho dospievania.

Podľa inej verzie sa Dionýza ujali dažďové nymfy Nysy, ktoré ho živili v dojčenskom a detskom veku a Zeus sa im za ich starostlivosť odmenil tým, že ich umiestnil ako Hyády medzi hviezdy (pozri hviezdokopa Hyády). V inej verzii mýtu ho vychováva jeho bratranec Makris na ostrove Eubója.

Dieťa Bakchus, obraz od Giovanniho Belliniho

Dionýzos v gréckej mytológii je bohom cudzieho pôvodu, a hoci je hora Nysa mytologickou lokalitou, je vždy situovaná ďaleko na východ alebo na juh. Homérov Hymnus 1 na Dionýza ju umiestňuje „ďaleko od Fenície, blízko egyptského toku". Iní ju umiestňujú do Anatólie alebo do Líbye („ďaleko na západe pri veľkom oceáne"), do Etiópie (Hérodotos) alebo do Arábie (Diodorus Sicílsky). Podľa Herodota:

„	Podľa gréckeho príbehu sa Dionýzos narodil, len čo ho Zeus zašil do stehna a odniesol do Nysy v Etiópii za Egyptom; a čo sa týka Pana, Gréci nevedia, čo sa s ním stalo po jeho narodení. Je mi teda jasné, že Gréci sa mená týchto dvoch bohov dozvedeli neskôr ako mená všetkých ostatných a zrod oboch sledujú v čase, keď toto poznanie získali.	“
– Hérodotos, Histórie 2.146.2

Zdá sa, že Pseudo-Apollodórova Bibliotheca nadväzuje na Ferezika, ktorý rozpráva, ako dojča Dionýza, boha viniča, dojčili dažďové nymfy Hyády v Nyse. Mladý Dionýzos bol vraj aj jedným z mnohých slávnych žiakov kentaura Cheiróna. Podľa Ptolemaia Chenna vo Fótiovej knižnici „Dionýza miloval Cheirón, od ktorého sa naučil spevom a tancom, bakchickým obradom a zasväteniu".

Cestovanie a vynález vína

Bakchus s Ampelom

Keď Dionýzus dospel, objavil kultúru viniča a spôsob získavania jeho vzácnej šťavy, a v tom mu patrilo prvenstvo. Ale Héra ho zasiahla šialenstvom a vyhnala ho na potulky po rôznych krajinách. Vo Frýgii ho bohyňa Kybelé, Grékom známejšia ako Rheia, vyliečila a naučila ho svojim náboženským obradom a on sa vydal na cestu po Ázii, kde učil ľudí pestovať vinič. Najznámejšou časťou jeho putovania je výprava do Indie, ktorá vraj trvala niekoľko rokov. Podľa legendy, keď Alexander Veľký dorazil do mesta Nysa pri rieke Indus, miestni obyvatelia tvrdili, že ich mesto založil v dávnej minulosti Dionýzos a ich mesto bolo zasvätené tomuto bohu. Tieto cesty boli niečo ako vojenské výpravy. Podľa Diodóra Sicílskeho dobyl celý svet okrem Británie a Etiópie.

Bakchus a Ampelos. Obrázok rímskej sochy z obdobia pred rokom 1865 v Galleria degli Uffizi vo Florencii.

Ďalší mýtus podľa Nonna zahŕňa Ampela, satyra, ktorého Dionýzos miloval. Ako rozpráva Ovidius, Ampelos sa stal súhvezdím Vindemitor alebo „zberačom hrozna":

„	...nie tak ti unikne Zberač hrozna. Aj o pôvode tohto súhvezdia možno v krátkosti povedať. 'Hovorí sa, že neostriehaného Ampela, syna nymfy a satyra, miloval Bakchus na Ismárskych vrchoch. Boh ho obdaroval viničom, ktorý sa ťahal z listnatých konárov brestu, a dodnes má vinič od chlapca svoje meno. Keď neuvážene trhal na konári krikľavé hrozno, zvrhol sa; Liber odniesol strateného mladíka ku hviezdam.	“
– Ovidius, Fasti, iii. 407 ff.

Ďalší príbeh o Ampelovi rozprával Nonnus: pri nehode, ku ktorej mal Dionýzos zjavenie, mladík zahynul, keď jazdil na rozzúrenom býkovi. Toho bodol ovad, ktorého poslala Seléné, bohyňa Mesiaca. Dionýzos ho totiž natoľko zbožňoval, že ho neustále vyzýval na rôzne športové súboje a zakaždým ho nechal vyhrať; časom však Ampelos spyšnel a pri jednej jazde na divom býkovi povedal, že na ňom jazdí lepšie, než bohyňa Seléné na rohatom mesiaci. Dionýzos priskočil k chlapcovi, ale nemohol ho už zachrániť a tak aspoň jeho dolámané telo premenil na popínavú rastlinu, zatiaľ čo z kvapiek krvi vznikli chutné bobuľky, ktoré skľúčený boh tak miloval. Z mladíka sa stal vinič (dodnes v gréčtine nazývaný ampelos) a z jeho plodov vyrobil Dionýzos prvý ročník vína.

Návrat do Grécka

Badakšánska patera, „Triumf Bakcha" (1. až 4. storočie) Britské múzeum.

Dionýzos, ktorý sa po svojich cestách v Ázii triumfálne vrátil do Grécka, sa začal považovať za zakladateľa triumfálneho sprievodu. Pokúsil sa zaviesť svoje náboženstvo v Grécku, ale proti nemu sa postavili vládcovia, ktorí sa ho obávali kvôli nepokojom a poblázneniu, ktoré so sebou prinášal.

V jednom z mýtov, spracovanom v Euripidovej hre Bakchy, sa Dionýzos vracia do svojho rodiska, Téb, ktorému vládne jeho bratranec Pentheus. Pentheus, ako aj jeho matka Agauvé a tety Inó a Autonoé neveria v Dionýzovo božské zrodenie. Napriek varovaniam slepého proroka Teiresia odmietajú jeho uctievanie a odsudzujú ho za to, že inšpiruje thébske ženy k blázneniu.

Pentheus roztrhaný Agaué a Inó. Attický červenofigurový lekanis (kozmetická miska), asi 450 - 425 pred Kr. (Louvre)

Dionýzos použije svoju božskú moc, aby priviedol Penthea do šialenstva, a potom ho pozve, aby potajme sledoval extatické rituály bakchantiek v lesoch na vrchu Cithaeron. Pentheus sa v nádeji, že bude svedkom sexuálnych orgií, ukryje na strome. Maenady ho zbadajú a pobláznené Dionýzom ho považujú za leva žijúceho v horách a napadnú ho holými rukami. Sú medzi nimi aj Pentheove tety a jeho matka Agaué, ktoré ho roztrhajú na kusy. Agáva napichne jeho hlavu na kôl a trofej odnesie svojmu otcovi Kadmovi.

Euripides to opisuje takto:

„	Ale ona mala penu pri ústach, oči sa jej prevracali na všetky strany; jej myseľ bola teraz bezduchá. Držaná bohom, nevenovala mužovi pozornosť. Chytila ho za ľavú ruku tesne pod lakťom: zakliesnila nohu do rebier obete a odtrhla mu rameno - nie iba silou; boh uľahčil všetko, čoho sa dotkli. Na pravej ruke pracovala Inó, trhala mäso; Autonoé a dav bakchidiek ho zvierali, kričali ako jeden. Kým mal dych, kričal, ale boli to hulákajúce víťazné pokriky. Jedna si vzala ruku, druhá nohu, topánku a všetko. Obnažili mu trup, zašpinili si nechty krvou a potom si hádzali hrče mäsa. Pentheovo telo teraz leží na kúsky: na tvrdých skalách a premiešané s lístím zahrabaným v lese, ťažko ho nájsť. Jeho matka narazila na jeho hlavu: úbohá hlava! Schmatla ju a upevnila si ju na tyrsus ako lev, aby ňou mávala v radostnom triumfe pri svojom love.	“
– Euripides

Šialenstvo pominie. Dionýzos prichádza vo svojej pravej, božskej podobe, vyháňa Agávu a jej sestry a Kadma a jeho ženu Harmoniu premieňa na hadov. Ušetrený je len Tiresias.

Lykurgos uväznený viničom, vyobrazený na Lykurgovom pohári

Keď sa v Iliade thrácky kráľ Lykurgos dozvedel, že je Dionýzos v jeho kráľovstve, uväznil Dionýzových stúpencov. Dionýzos utiekol, uchýlil sa k Thetis a zoslal sucho, ktoré podnietilo ľud k vzbure. Boh potom dohnal kráľa Lykurga k šialenstvu a nechal jeho vlastného syna, aby ho rozsekol sekerou na kúsky v domnienke, že je to záľaha brečtanu, rastliny posvätnej pre Dionýza. Veštkyňa potom vyhlásila, že zem zostane suchá a neúrodná, kým bude Lykurgos žiť, a jeho ľudia ho dali odvliecť a rozštvrtiť. Dionýzos, upokojený kráľovou smrťou, zrušil kliatbu.

V alternatívnej verzii, niekedy zobrazovanej v umení, sa Lykurgos pokúša zabiť Ambróziu, Dionýzovu stúpenkyňu, ktorá sa premenila na vinič, ktorý sa ovíjal okolo rozzúreného kráľa a pomaly ho škrtil.

Zajatie a útek

Severoafrická rímska mozaika. Panter Dionýzos rozháňa pirátov, ktorí sú premenení na delfíny, okrem kormidelníka Akoeta; 2. storočie (Národné múzeum Bardo, Tunisko)

Homérov Hymnus 7 na Dionýza rozpráva o tom, ako ho, keď sedel na brehu mora, zbadali akýsi námorníci a považovali ho za knieža. Pokúsili sa ho uniesť a odplávať, aby ho predali za výkupné alebo do otroctva. Žiadny povraz ho však nezviazal. Boh sa premenil na zúrivého leva a vypustil na palubu medveďa, ktorý zabil všetkých, čo mu stáli v ceste. Tí, čo z lode vyskočili, sa milosrdne premenili na delfíny. Jediný, kto prežil, bol kormidelník Akoetes, ktorý boha spoznal a od začiatku sa snažil námorníkov zastaviť.

V podobnom príbehu si Dionýz prenajal tyrrhénsku pirátsku loď, aby sa plavila z Ikárie na Naxos. Keď bol na palube, neodplávali na Naxos, ale do Ázie s úmyslom predať ho ako otroka. Tentoraz boh premenil stožiar a veslá na hady a loď naplnil brečtanom a zvukom flauty, takže námorníci sa zbláznili a skokom do mora sa premenili na delfíny. V Ovidiových Metamorfózach začína Bakchus tento príbeh ako malé dieťa, ktoré našli piráti, ale keď sa ocitne na palube, premení sa na božského dospelého človeka.

V mnohých mýtoch Dionýzos obhajuje svoje božstvo pred skeptikmi. Malcolm Bull poznamenáva: „Mierou Bakchovho nejednoznačného postavenia v klasickej mytológii je, že na rozdiel od ostatných bohov Olympu musel na cestu na ostrovy a z ostrovov, s ktorými je spojený, používať loď." Paola Correnteová poznamenáva, že v mnohých prameňoch sa incident s pirátmi odohráva ku koncu Dionýzovho pobytu medzi smrteľníkmi. V tomto zmysle slúži ako posledný dôkaz jeho božskosti a často po ňom nasleduje jeho zostup k Hádovi, aby získal späť svoju matku, pričom obaja potom môžu vystúpiť do neba a žiť po boku ostatných olympských bohov.

Zostup do podsvetia

Reliéf Dionýza, Nagarjunakonda, južná India, 3. storočie. Má svetlú bradu, je polonahý a nesie roh na pitie. Vedľa neho je sud s vínom.

Pausanias v druhej knihe svojho Opisu Grécka popisuje dve variantné tradície týkajúce sa Dionýzovej katabázy, čiže zostupu do podsvetia. Obe opisujú, ako Dionýzos vstúpil do podsvetia, aby zachránil svoju matku Semelé a priviedol ju na jej právoplatné miesto na Olympe. Aby to dokázal, musel sa popasovať s pekelným psom Kerberom, ktorého preňho zadržal Herakles. Po získaní Semelé sa Dionýzus podľa miestnej tradície spolu s ňou vynoril z nevyspytateľných vôd lagúny na pobreží Argolidy neďaleko prehistorickej lokality Lerna. Túto mýtickú udalosť si každoročne pripomínali nočným festivalom, ktorého podrobnosti miestne náboženstvo tajilo. Podľa Paola Correnteho môže vynorenie Dionýza z vôd lagúny znamenať istú formu znovuzrodenia pre neho aj Semelé, keď sa vynorili z podsvetia. Variant tohto mýtu tvorí základ Aristofanovej komédie Žaby.

Podľa kresťanského spisovateľa Klementa Alexandrijského Dionýza na jeho ceste viedol Prosymnus alebo Polymnus, ktorý si za odmenu vyžiadal, aby sa stal Dionýzovým milencom. Prosymnus zomrel skôr, ako k tomu mohlo dôjsť, a tak Dionýzos, aby splnil sľub, zhotovil falus z figovej vetvy a prenikol s ním do seba na Prosymnovom hrobe. Tento príbeh sa v plnom znení zachoval len v kresťanských prameňoch, ktorých cieľom bolo zdiskreditovať pohanskú mytológiu, ale zrejme slúžil aj na vysvetlenie pôvodu tajných predmetov používaných pri dionýzovských mystériách.

Ten istý mýtus o Dionýzovom zostupe do podsvetia rozpráva Diodóros Sicílsky vo svojom diele Bibliotheca historica z 1. storočia pred Kristom aj Pseudo-Apollodóros v tretej knihe svojho diela Bibliotheca z 1. storočia. V druhej z nich Apollodóros rozpráva o tom, ako Dionýzos po tom, čo bol ukrytý pred Hériným hnevom, cestoval po svete a odporoval tým, ktorí popierali jeho božstvo, a nakoniec to dokázal, keď premenil svojich pirátskych zajatcov na delfínov. Potom bol vrcholom jeho života na zemi zostup, aby získal svoju matku z podsvetia. Svoju matku premenoval na Thyone a vystúpil s ňou na nebesia, kde sa stala bohyňou. V tomto variante mýtu sa naznačuje, že Dionýzos musí smrteľníkom dokázať svoje božstvo a potom aj legitimizovať svoje miesto na Olympe tým, že dokáže svoj pôvod a povýši svoju matku na božskú, kým zaujme miesto medzi olympskými bohmi.

Druhotné mýty

Midasov zlatý dotyk

Bakchus a Ariadna od Tiziana v Národnej galérii v Londýne

Dionýzos zistil, že jeho starý učiteľ a pestún Silénos zmizol. Starec sa opitý zatúlal a našli ho nejakí roľníci, ktorí ho odniesli svojmu kráľovi Midasovi (prípadne odpadol v Midasovej ružovej záhrade). Kráľ ho spoznal a desať dní a nocí ho hostil, zatiaľ čo Silénos sa zabával príbehmi a piesňami. Na jedenásty deň Midas priviedol Siléna späť k Dionýzovi. Dionýzos ponúkol kráľovi odmenu podľa vlastného výberu.

Midas žiadal, aby sa všetko, čoho sa dotkne, premenilo na zlato. Dionýzus súhlasil, hoci mu bolo ľúto, že si nevybral lepšie. Midas sa tešil zo svojej novej moci, ktorú sa ponáhľal vyskúšať. Dotkol sa dubovej vetvičky a kameňa a premenil ich na zlato, ale jeho radosť sa rozplynula, keď zistil, že aj jeho chlieb, mäso a víno sa premenili na zlato. Keď ho neskôr objala jeho dcéra, aj ona sa premenila na zlato.

Vydesený kráľ sa snažil zbaviť Midasovho dotyku a modlil sa k Dionýzovi, aby ho zachránil pred vyhladovaním. Boh súhlasil a povedal Midasovi, aby sa umyl v rieke Paktolos. Keď to urobil, prešla do rieky táto sila a riečne piesky sa zmenili na zlato. Tento etiologický mýtus vysvetľoval zlaté piesky Paktolu.

Milostné aféry

Bakchus a Ariadna (1822) od Antoina-Jeana Grosa

Keď Théseus opustil spiacu Ariadnu na ostrove Naxos, našiel ju Dionýzos a oženil sa s ňou. Mali spolu syna menom Oenopion, ale ona spáchala samovraždu alebo ju zabil Perseus. V niektorých variantoch Dionýzos dal jej korunu vyniesť na nebo ako súhvezdie Corona Borealis, v iných zostúpil do Hádu, aby ju vrátil ako bohyňu Olympu. Nymfa Psalakanta sľúbila, že pomôže Dionýzovi dvoriť Ariadne výmenou za jeho sexuálne služby; Dionýzos však odmietol, a tak Psalakanta Ariadne poradila, aby s ním nešla. Za to ju Dionýzos premenil na rastlinu s rovnakým menom.

Dionýz sa zamiloval do nymfy menom Nikaia, v niektorých verziách Erosovým zásahom. Nikaia však bola zaprisahaná panna a opovrhovala jeho pokusmi dvoriť jej. Preto jedného dňa, keď bola preč, nahradil vodu v prameni, z ktorého pila, vínom. Opitá Nikaia zamdlelaa Dionýzos ju v spánku znásilnil. Keď sa zobudila a uvedomila si, čo sa stalo, hľadala ho, aby mu ublížila, ale nikdy ho nenašla. Porodila mu synov Teleta, Satyra a ďalších. Dionýzos po nej pomenoval staroveké mesto Nikaia.

V Nonnovej Dionýziake Eros prinútil Dionýza, aby sa zamiloval do Aury (Éós), Artemidinej panenskej spoločníčky, ako súčasť úskoku, ktorým chcel Auru potrestať za to, že urazila Artemidu. Dionýzos použil rovnaký trik ako v prípade Nikaie, aby ju uspal, zviazal ju a potom znásilnil. Aura sa pokúsila o samovraždu, ale neúspešne. Keď Dionýzovi porodila dvojčatá, Iakcha a ďalšieho chlapca, jedno z dvojčiat zjedla a potom sa utopila v rieke Sakarya.

Aj Nonnus v Dionýziake rozpráva, ako sa Dionýzos zamiloval do pekného satyra Ampelosa, ktorého Seléna zabila kvôli tomu, že ju vyzval na súboj. Po jeho smrti ho Dionýz premenil na prvý vinič.

Ďalšie mýty

Terakotová hlava, 4. – 5. storočie, Gandhara (dnešný Pakistan)

Tretí zostup Dionýza do Hádu spomína Aristofanes vo svojej komédii Žaby. Dionýzos ako patrón aténskeho dramatického festivalu Dionýzie chce priviesť späť k životu jedného z veľkých tragédov. Po básnickom súboji je Aischylos uprednostnený pred Euripidom.

Keď Héfaistos pripútal Héru k čarovnej stoličke, Dionýzos ho opil a po zamdlení priviedol späť na Olymp na mulici.

Iná správa o Dionýzovom pôvode uvádza, že je synom Dia a Gé (Gaie), ktorá sa tiež volala Themelê (základ), čo sa skorigovalo na Semele.

Hyginus rozpráva, že Dionýzos raz dal ľudskú reč oslovi. Osol potom vyzval Priapa na súboj o to, kto z nich má lepší penis; osol prehral. Priapus osla zabil, ale Dionýzos ho umiestnil medzi hviezdy, nad súhvezdie Rak.

Deti

Potomkovia a ich matky

Potomok	Otec
Charitky alebo Grácie (Pasithea, Eufrozína, Thalia)	Afrodita alebo Korónis
Ceramus, Enyeus, Euanthes, Eurymedon, Latramys, Marón, Oinopión, Fanus, Peparethus, Flias, Stafylos, Tauropolis, Thoas	Ariadna
Karmanor	Alexirhoé
Iakchus a jeho dvojča	Éós (Aura)
Medes	Alfesiboea
Flias	Araethyrea alebo Chthonofylé
Priapos	Afrodita alebo Chioné alebo Perkot
Telete, Satyrus, ďalší synovia	Nikaia
Narcaeus	Fiskoa
Komos, Meté, Sabazios, Thysa	neznáma

Ikonografia a zobrazenia

Symboly

Starorímsky reliéf v Museo Archeologico (Neapol) zobrazujúci Dionýza, ktorý drží thyrsus a prijíma libáciu, má na sebe brečtanový veniec a sprevádza ho panter.

Dionýzos na chrbte pantera; vľavo papposilenus držiaci tamburínu. Strana A z červenofigurového zvonovitého krátera, okolo roku 370 pred Kr.

Najstaršie kultové zobrazenia Dionýza zobrazujú zrelého muža s bradou a v rúchu. V ruke drží feniklovú palicu zakončenú borovicovou šiškou a známu ako tyrsus. Neskoršie zobrazenia ho ukazujú ako bezbradého, zmyselného, nahého alebo polonahého androgýnneho mladíka: literatúra ho opisuje ako ženu alebo „muža-ženu". V plne rozvinutej podobe jeho ústredné kultové zobrazenie ukazuje jeho triumfálny, neusporiadaný príchod alebo návrat, akoby z nejakého miesta za hranicami známeho a civilizovaného. Jeho sprievod (thiasus) tvoria divé stúpenkyne (Bakchantky) a bradatí satyri so vztýčenými penismi. Niektorí sú ozbrojení tyrsom, niektorí tancujú alebo hrajú hudbu. Samotného boha ťahajú na voze zvyčajne exotické zvieratá, ako sú levy alebo tigre, a niekedy ho sprevádza bradatý opitý Silénos. Predpokladá sa, že tento sprievod je kultovým vzorom pre stúpencov jeho dionýzovských mystérií. Dionýzos je v mestských náboženstvách predstavovaný ako ochranca tých, ktorí nepatria do konvenčnej spoločnosti, a symbolizuje tak chaotické, nebezpečné a neočakávané, všetko, čo sa vymyká ľudskému rozumu a čo možno pripísať len nepredvídateľnému pôsobeniu bohov.

Dionýzos bol bohom vzkriesenia a bol silne spojený s býkom. V kultovom hymne z Olympie, na slávnosti pre Héru, je Dionýzos pozvaný, aby prišiel v podobe býka; „s býčou nohou zúrivo". Walter Burkert uvádza: „Pomerne často sa [Dionýzos] zobrazuje s býčími rohmi a v Kyziku má tauromorfnú podobu" a odvoláva sa aj na archaický mýtus, v ktorom je Dionýzus zabitý ako býčie teľa a bezbožne zjedený Titanmi.

Plastika falusu pri vchode do Dionýzovho chrámu na gréckom ostrove Dilos

Had a falus boli v starovekom Grécku symbolmi Dionýza a v Grécku a Ríme Bakcha. Existuje procesia nazývaná falofória, pri ktorej dedinčania pochodovali ulicami s falickými obrazmi alebo ťahali falické vyobrazenia na vozoch. Zvyčajne má na sebe panteriu alebo leopardiu kožu a nesie tyrsus. Jeho ikonografia niekedy zahŕňa aj bakchantky, ktoré nosia na hlave alebo krku vence z brečtanu a hady.

Dionýzov kult bol úzko spojený so stromami, konkrétne s figovníkom, čo dokazujú aj niektoré jeho mená, napríklad Endendros „ten na strome" alebo Dendritēs „ten zo stromu".

Dionýzos je tiež úzko spojený s prechodom medzi letom a jeseňou. V stredomorskom lete, ktoré je poznačené východom psej hviezdy Sírius, sa počasie stáva mimoriadne horúcim, ale je to aj čas, keď rastie prísľub nadchádzajúcej úrody. Neskoré leto, keď je Orión v strede oblohy, bolo v starovekom Grécku obdobím zberu hrozna. Platón opisuje dary tohto obdobia ako ovocie, ktoré sa zbiera, ako aj dionýzovskú radosť. Pindaros opisuje „čisté svetlo vrcholného leta" ako úzko spojené s Dionýzom a možno dokonca ako stelesnenie samotného boha. Obraz Dionýzovho narodenia z Diovho stehna ho nazýva „Diovým svetlom" (Dios phos) a spája ho so svetlom Síria.

Klasické umenie

Mramorová podstava stola zdobená skupinou, v ktorej sú Dionýzos, Pan a satyr. Dionýzos drží rytón (nádobu na pitie) v tvare pantera; na vlasoch postáv a vetvách sa zachovali stopy červenej a žltej farby. Z dielne v Malej Ázii, 170-180 n. l., Národné archeologické múzeum, Atény, Grécko

Mozaika Dionýza, 4. storočie.

Freska Dionýza zo stropu triklinia domu začleneného do Caracallových kúpeľov (Rím).

Boh a ešte častejšie jeho nasledovníci boli bežne zobrazovaní na maľovanej keramike v starovekom Grécku, z ktorej veľká časť bola vyrobená na víno. Okrem niektorých reliéfov s bakchantkami sa však dionýzovské námety zriedkavo objavovali na veľkých sochách pred helenistickým obdobím, keď sa stali bežnými. Spracovanie samotného boha sa v nich pohybovalo od prísnych archaických alebo novoattických typov, ako je Dionýzus Sardanapalus, až po typy zobrazujúce ho ako bezstarostného a androgýnneho mladíka, často nahého. Hermes a Dionýzos ako dieťa je pravdepodobne grécky mramorový originál a súsošie Dionýzos Ludovisi je pravdepodobne rímsky originál z 2. storočia. Medzi známe helénske sochy s dionýzovskými námetmi, ktoré sa zachovali v rímskych kópiách, patria Faun Barberini, Belvederské torzo, Odpočívajúci satyr. Furiettiho kentaury a Spiaci Hermafroditos odrážajú príbuzné témy, ktoré sa v tomto čase spájali s dionýzovskou tématikou. Mramorová Tanečnica z Pergamonu je originál, rovnako ako bronzový Tancujúci satyr z Mazara del Vallo, ktorý bol v roku 1998 vyzdvihnutý z mora.

Dionýzovský svet do helenistického obdobia je hedonistickou, ale bezpečnou pastorále, do ktorej boli pridané ďalšie polobožské bytosti krajiny, ako kentaury, nymfy a bohovia Pan a Hermafroditos. „Nymfa" v tomto štádiu „znamená jednoducho ideálnu ženu dionýzovského charakteru, nedivokú bakchantku." Helenistické sochárstvo po prvýkrát obsahuje aj veľké žánrové námety detí a roľníkov, z ktorých mnohé nesú dionýzovské atribúty, ako napríklad veniec z brečtanu, a „väčšinu treba vnímať ako súčasť jeho ríše. So satyrami a nymfami majú spoločné to, že sú to bytosti z prírody a sú bez skutočnej osobnej identity." Kratér z Derveni zo 4. storočia pred Kr., unikátne zachovaná klasická alebo helenistická kovová nádoba veľkého objemu špičkovej kvality, zobrazuje Dionýza a jeho stúpencov.

Dionýzos oslovoval helenistické monarchie z viacerých dôvodov, než len preto, že bol len bohom rozkoše: bol človekom, ktorý sa stal božským, pochádzal z Východu a dobyl ho, bol príkladom životného štýlu, ktorý sa prejavoval u svojich smrteľných stúpencov a bol často považovaný za predka. Naďalej sa páčil bohatým obyvateľom cisárskeho Ríma, ktorí svoje záhrady zaplnili dionýzovskými sochami a v druhom storočí nášho letopočtu boli často pochovávaní v sarkofágoch preplnenými tesanými výjavmi Bakcha a jeho družiny.

Lykurgov pohár zo 4. storočia v Britskom múzeu je veľkolepý pohár v klietke, ktorý mení farbu, keď cez sklo preniká svetlo. Zobrazuje spútaného kráľa Lykurga, ktorému sa posmieva boh a na ktorého útočí satyr; mohol sa používať pri príležitosti oslavy Dionýzovských mystérií. Elizabeth Kesslerová vyslovila teóriu, že mozaika, ktorá sa objavuje na podlahe triclinia v dome Aion v Pafose na Cypre, podrobne opisuje monoteistické uctievanie Dionýza. Na mozaike sa objavujú aj iní bohovia, ale môžu byť len menšími zobrazeniami centrálne situovaného Dionýza. Stredo-byzantská Verolova skrinka ukazuje tradíciu pretrvávajúcu v Konštantínopole okolo roku 1000 po Kr., ale pravdepodobne nie veľmi dobre pochopenú.

Rané novoveké umenie

Bakchus od Michelangela (1497)

Bakchove námety v umení sa obnovili v talianskej renesancii a čoskoro sa stali takmer rovnako obľúbenými ako v antike, ale jeho „silné spojenie so ženskou duchovnosťou a mocou takmer vymizlo", rovnako ako „predstava, že ničivá a tvorivá sila boha sú nerozlučne spojené." Na Michelangelovej soche (1497) sa „šialenstvo stalo veselosťou". Socha sa snaží naznačiť tak opileckú neschopnosť, ako aj povznesené vedomie, ale to sa možno neskorším divákom stratilo, a zvyčajne sa potom tieto dva aspekty rozdelili, pričom zjavne opitý Silenus predstavuje to prvé a mladý Bakchus sa často zobrazuje s krídlami, pretože prenáša myseľ do vyšších sfér.

Hendrik Goltzius, 1600-03, Sine Cerere et Libero friget Venus (Bez Ceres a Bakcha by Venuša zamrzla). Okolo 1600-1603, tuš na plátne, Philadelphia Museum of Art

Tizianove obrazy Bakchus a Ariadna (1523) a Bakchanálie Andrijcov (1526), oba namaľované pre tú istú miestnosť, ponúkajú vplyvné heroické pastorále, zatiaľ čo Diego Velázquez v Triumfe Bakcha (alebo Los borrachos - „pijani", okolo 1629) a Jusepe de Ribera vo svojom Opitom Silénovi volia žánrový realizmus. Flámske barokové maliarstvo často maľovalo Bakchových nasledovníkov, ako napríklad vo Van Dyckovom Opitom Silénovi a mnohých Rubensových dielach. Ďalším pravidelným maliarom bakchických scén bol Poussin.

Častým námetom v umení od 16. storočia bolo zobrazenie Bakcha a Ceres, ktorí sa starajú o predstaviteľa lásky - často Venušu, Amora alebo Amore. Táto tradícia vychádza z citátu rímskeho komika Terentia (asi 195/185 - asi 159 pred Kr.), ktorý sa stal obľúbeným príslovím v ranom novoveku: Sine Cerere et Baccho friget Venus („bez Ceres a Baccha Venuša zamrzne"). Jeho najjednoduchšia významová rovina je, že láska potrebuje jedlo a víno, aby sa jej darilo. Umelecké diela založené na tomto výroku boli populárne v období rokov 1550 – 1630, najmä v severnom manierizme v Prahe a Nizozemsku, ako aj u Rubensa. Bakchus sa pre svoje spojenie s úrodou viniča stal bohom jesene a on a jeho nasledovníci boli často zobrazovaní v súboroch znázorňujúcich ročné obdobia.

Moderná literatúra a filozofia

Triumf Bakcha, Diego Velázquez, okolo roku 1629

Triumf Bakcha, Cornelis de Vos

Dionýzus zostal inšpiráciou pre umelcov, filozofov a spisovateľov až do modernej doby. Nemecký filozof Friedrich Nietzsche v knihe Zrod tragédie (1872) navrhol, že v pozadí vývoja gréckej tragédie je napätie medzi apolónskym a dionýzovským estetickým princípom; Dionýzos predstavoval to, čo je nespútane chaotické a iracionálne, zatiaľ čo Apolón reprezentoval racionálne a usporiadané. Táto koncepcia súperenia alebo opozície medzi Dionýzom a Apollónom bola charakterizovaná ako „moderný mýtus", pretože je výmyslom moderných mysliteľov, ako sú Nietzsche a Johann Joachim Winckelmann, a nenachádza sa v klasických prameňoch. Prijatie a popularita tejto témy v západnej kultúre však boli také veľké, že jej podtext ovplyvnil závery klasickej vedy.

Nietzsche tiež tvrdil, že najstaršie formy gréckej tragédie boli úplne založené na trpiacom Dionýzovi. V Nietzscheho diele Mimo dobra a zla z roku 1886 a neskôr v dielach Súmrak modiel, Antikrist a Ecce Homo je Dionýzos chápaný ako stelesnenie nespútanej vôle k moci. Básnik Vjačeslav Ivanovič Ivanov v dielach Helénske náboženstvo trpiaceho boha (1904) a Dionýz a rané dionýzovstvo (1921) rozvíja teóriu dionýzovstva, pričom pôvod literatúry, a najmä tragédie, odvodzuje od antických dionýzových mystérií. Ivanov tvrdí, že Dionýzovo utrpenie „bolo charakteristickým znakom kultu", podobne ako je Kristovo utrpenie významné pre kresťanstvo. Károly Kerényi charakterizuje Dionýza ako predstaviteľa psychologickej životnej sily (grécky Zoê). Iné psychologické interpretácie kladú do popredia Dionýzovu emocionalitu, pričom sa zameriavajú na radosť, hrôzu alebo hystériu spojenú s týmto bohom. Sigmund Freud určil, aby bol jeho popol uložený do starogréckej vázy s maľovanými dionýzovskými výjavmi z jeho zbierky, ktorá je dodnes vystavená v Golders Green Crematorium v Londýne.

Moderné umenie a hry

Walt Disney zobrazil Bakcha v animovanom filme Fantázia (1940) ako postavu podobnú Silénovi.

V roku 1974 Stephen Sondheim a Burt Shevelove adaptovali Aristofanovu komédiu Žaby do podoby moderného muzikálu, ktorý sa v roku 2004 dostal na Broadway a v roku 2017 bol obnovený v Londýne. Muzikál zachováva zostup Dionýza do Hádu, aby priviedol späť dramatika; dramatici sú však aktualizovaní do modernej doby a Dionýz si musí vybrať medzi Georgeom Bernardom Shawom a Williamom Shakespearom.

V roku 2014 sa Dionýzos objavil v hre Smite ako hrateľný boh pod svojím rímskym menom Bakchus.

V roku 2018 vydal austrálsky hudobný projekt Dead Can Dance album s názvom Dionysus. Hudobník Brendan Perry opísal inšpiráciu pre tento album ako transový, „dionýzovský" zážitok, ktorý zažil na festivale počas cesty na španielsky vidiek. „Práve na jarných festivaloch, ako bol tento, vidíte skutočné pozostatky dionýzovských festivalov. Sú po celom Stredomorí na odľahlých miestach, kde kresťanský vplyv nebol taký veľký. ... Ľudia nosia masky a tancujú v kruhu, takmer akoby sa pri ich oslavách zastavil čas." Perry sa rozhodol použiť okrem vokálneho zboru aj stredomorské ľudové nástroje, ktoré napodobňujú prírodné zvuky, aby navodil atmosféru antického festivalu.

V roku 2019 vydala juhokórejská chlapčenská skupina BTS rap-rock-synth-pop-hip-hop skladbu s názvom „Dionysus" ako súčasť svojho albumu Map of the Soul: Persona. Pomenovanie tejto skladby vychádza zo spojenia menovca s hýrením a excesom, to sa odráža v jej texte, v ktorom sa hovorí o „opíjaní sa umením".

Rodostrom

Genealógia bohov Olympu podľa Hésiodovej Teogónie, ak nie je uvedené inak.

Uranos

Gaia

Uranove genitálie

Kronos

Rheia

Zeus

Héra

Poseidón

Hádes

Démétér

Hestia

a

b

Ares

Héfaistos

Metis

Aténa

Léto

Apolón

Artemis

Maia

Hermes

Semelé

Dionýzos

Dione

a

b

Afrodita

Galéria

• 
  Rímsky mramorový sarkofág s Dionýzovým triumfom a ročnými obdobiami (asi 260 – 270)
• 
  Dionýzov triumf
• 
  Dionýzov pohár, kylix zo 6. storočia pred Kr. s Dionýzom plaviacim sa s pirátmi, ktorých premenil na delfíny
• 
  Dionýzus držiaci vajce a kohúta, terakota z Tanagry, Grécko, okolo roku 350 pred Kr.
• 
  Dionýzos na leopardovi, macedónska mozaika z Pelly v Grécku (4. storočie pred Kr.)
• 
  Socha Dionýza (Sardanapala) (Museo Palazzo Massimo Alle Terme, Rím)
• 
  Bronzová hlava Dionýza (50 pred Kr. – 50 po Kr.) v Britskom múzeu
• 
  Socha Dionýza v Remichu v Luxembursku
• 
  Stôl s motívom Bakcha - vrchná doska bola vyrobená vo Florencii (okolo roku 1736) a pozlátený drevený podstavec v Británii alebo Írsku (okolo rokov 1736 – 1740).
• 
  Hlava sochy Dionýza, 310 – 290 pred Kr., Palatínske múzeum
• 
  Bakchus – Giovanni Francesco Romanelli (17. storočie)
• 
  Dionýzova amfora
• 
  Dionýzov džbán
• 
  Terakotová váza v tvare Dionýzovej hlavy (okolo roku 410 pred Kr.) – vystavená v Múzeu antickej Agory v Aténach
• 
  Amfora s kultovou maskou Dionýza od maliara Antimenesa, okolo roku 520 pred n. l., Altes Museum
• 
  Mramorová hlava Dionýza z gymnázia v Salamíne, 2. storočie po Kr., Cyperské múzeum, Nikózia, Cyprus
• 
  Kultová maska Dionýza z Boiótie, 4. storočie pred Kr.
• 
  Mramorová soška Dionýza, začiatok tretieho storočia pred Kr., Metropolitné múzeum

Literatúra

• ZAMAROVSKÝ, Vojtech. Bohovia a hrdinovia antických bájí. 5. doplnené vydanie. Bratislava: Perfekt, 2015. ISBN 978-80-8046-717-3.

Pozri aj

• Zoznam postáv gréckej mytológie

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Dionýzos

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Dionysus na anglickej Wikipédii.