Preskočiť na obsah

Franklin Delano Roosevelt: Rozdiel medzi revíziami

Upraviť odkazy
z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Interaktívne prechádzať históriu
← Predchádzajúca úpravaĎalšia úprava →
Smazaný obsah Přidaný obsah
VizuálneWikitext
Bez shrnutí editace
Bez shrnutí editace
Riadok 91: Riadok 91:


Počas kampane Cox a Roosevelt obhajovali Wilsonovu administratívu a [[Spoločnosť národov|Ligu národov]], ktoré boli v roku 1920 nepopulárne.<ref>{{Citácia knihy|titul=FDR|url=http://archive.org/details/fdr00smit|vydavateľ=Random House|rok=2007|isbn=978-1-4000-6121-1|priezvisko=Jean Edward Smith|strany=181-182}}</ref> Roosevelt osobne podporoval členstvo USA v Lige, ale na rozdiel od Wilsona uprednostňoval kompromis so senátorom [[Henry Cabot Lodge|Henrym Cabotom Lodgeom]] a ďalšími "rezervistami".<ref>{{Citácia knihy|titul=FDR|url=http://archive.org/details/fdr00smit|vydavateľ=Random House|rok=2007|isbn=978-1-4000-6121-1|priezvisko=Jean Edward Smith|strany=175-176}}</ref> Republikáni [[Warren G. Harding]] a [[Calvin Coolidge]] porazili v [[Prezidentské voľby v USA v roku 1920|prezidentských voľbách]] Coxovu a Rooseveltovu kandidátku s veľkým náskokom, pričom získali všetky štáty mimo Juhu.<ref>{{Citácia knihy|titul=Roosevelt, the lion and the fox|url=http://archive.org/details/rooseveltliont00jame|vydavateľ=San Diego, Ca. : Harcourt, Brace, Jovanovich|rok=1984|isbn=978-0-15-678870-0|meno=James MacGregor|priezvisko=Burns|strany=74}}</ref> Roosevelt túto prehru prijal a neskôr sa zamýšľal nad tým, že vzťahy a dobrá vôľa, ktoré si vybudoval v kampani v roku 1920, sa ukázali ako hlavný prínos v jeho kampani v roku 1932. Vo voľbách v roku 1920 sa prvýkrát verejne zúčastnila aj Eleanor Rooseveltová, ktorá sa s podporou [[Louis Howe|Louisa Howa]] etablovala ako cenný politický hráč.<ref>{{Citácia knihy|titul=FDR|url=http://archive.org/details/fdr00smit|vydavateľ=Random House|rok=2007|isbn=978-1-4000-6121-1|priezvisko=Jean Edward Smith|strany=182-183}}</ref> Po voľbách sa vrátil do New Yorku, kde vykonával právnickú prax a pôsobil ako viceprezident spoločnosti [[Fidelity and Deposit Company]].<ref>{{Citácia knihy|titul=FDR|url=http://archive.org/details/fdr00smit|vydavateľ=Random House|rok=2007|isbn=978-1-4000-6121-1|priezvisko=Jean Edward Smith|strany=184-185}}</ref>
Počas kampane Cox a Roosevelt obhajovali Wilsonovu administratívu a [[Spoločnosť národov|Ligu národov]], ktoré boli v roku 1920 nepopulárne.<ref>{{Citácia knihy|titul=FDR|url=http://archive.org/details/fdr00smit|vydavateľ=Random House|rok=2007|isbn=978-1-4000-6121-1|priezvisko=Jean Edward Smith|strany=181-182}}</ref> Roosevelt osobne podporoval členstvo USA v Lige, ale na rozdiel od Wilsona uprednostňoval kompromis so senátorom [[Henry Cabot Lodge|Henrym Cabotom Lodgeom]] a ďalšími "rezervistami".<ref>{{Citácia knihy|titul=FDR|url=http://archive.org/details/fdr00smit|vydavateľ=Random House|rok=2007|isbn=978-1-4000-6121-1|priezvisko=Jean Edward Smith|strany=175-176}}</ref> Republikáni [[Warren G. Harding]] a [[Calvin Coolidge]] porazili v [[Prezidentské voľby v USA v roku 1920|prezidentských voľbách]] Coxovu a Rooseveltovu kandidátku s veľkým náskokom, pričom získali všetky štáty mimo Juhu.<ref>{{Citácia knihy|titul=Roosevelt, the lion and the fox|url=http://archive.org/details/rooseveltliont00jame|vydavateľ=San Diego, Ca. : Harcourt, Brace, Jovanovich|rok=1984|isbn=978-0-15-678870-0|meno=James MacGregor|priezvisko=Burns|strany=74}}</ref> Roosevelt túto prehru prijal a neskôr sa zamýšľal nad tým, že vzťahy a dobrá vôľa, ktoré si vybudoval v kampani v roku 1920, sa ukázali ako hlavný prínos v jeho kampani v roku 1932. Vo voľbách v roku 1920 sa prvýkrát verejne zúčastnila aj Eleanor Rooseveltová, ktorá sa s podporou [[Louis Howe|Louisa Howa]] etablovala ako cenný politický hráč.<ref>{{Citácia knihy|titul=FDR|url=http://archive.org/details/fdr00smit|vydavateľ=Random House|rok=2007|isbn=978-1-4000-6121-1|priezvisko=Jean Edward Smith|strany=182-183}}</ref> Po voľbách sa vrátil do New Yorku, kde vykonával právnickú prax a pôsobil ako viceprezident spoločnosti [[Fidelity and Deposit Company]].<ref>{{Citácia knihy|titul=FDR|url=http://archive.org/details/fdr00smit|vydavateľ=Random House|rok=2007|isbn=978-1-4000-6121-1|priezvisko=Jean Edward Smith|strany=184-185}}</ref>

== Dôsledky sexuálneho škandálu v Newporte (1921) ==
Rooseveltova budúca politická kariéra sa ocitla v ohrození, keď sa na verejnosť dostala jeho úloha vedúceho sekcie A Úradu asistenta ministra námorníctva USA v rámci sexuálneho škandálu v Newporte. Minister Daniels vytvoril sekciu A, všeobecne známu ako Newportský sexuálny oddiel, v roku 1919 na vyšetrovanie homosexuálnych aktivít na americkej námornej základni v [[Newport (Rhode Island)|Newporte]] na Rhode Islande. Vyšetrovanie námornej vyšetrovacej komisie aj výboru amerického Senátu pre námorné záležitosti odhalilo model uväznenia a zastrašovania zo strany štyridsaťjeden operatívcov konajúcich pod Rooseveltovým vedením. V záverečnej správe senátneho výboru z roku 1921 sa dospelo k záveru, že Roosevelt bol "pod priamym dohľadom", čo ho robilo "morálne zodpovedným" za toto zneužívanie, a dokonca sa navrhovalo, aby nebol spôsobilý zastávať akúkoľvek verejnú funkciu. Na titulnej strane správy v denníku ''[[The New York Times]]'' z 23. júla 1921 sa objavil titulok: "Škandál v námorníctve pripisujú F. D. Rooseveltovi — podrobnosti sa nesmú publikovať".

== Ochrnutie a politický návrat (1921 – 1928) ==
[[Súbor:Roosevelt in a wheelchair.jpg|náhľad|Vzácna fotografia Roosevelta na invalidnom vozíku s [[Fala (pes)|Falou]] a Ruthie Bieovou, dcérou správcov jeho sídla Hyde Park, február 1941]]
Roosevelt sa snažil získať podporu pre svoj politický návrat vo voľbách v roku 1922, ale jeho kariéru zmarila choroba, ktorá sa začala necelé tri týždne po tom, ako Výbor Senátu USA pre námorné záležitosti vydal záverečnú správu o sexuálnom škandále v Newporte. Začalo sa to počas dovolenky manželov Rooseveltovcov na ostrove Campobello v auguste 1921. Jeho hlavnými príznakmi boli horúčka; symetrická, vzostupná paralýza; paralýza tváre; dysfunkcia čriev a močového mechúra; necitlivosť a [[hyperestézia]]; a zostupný priebeh zotavovania. Zostal natrvalo ochrnutý od pása nadol a bola mu diagnostikovaná [[detská obrna]]. Štúdia z roku 2003 sa jednoznačne priklonila k diagnóze [[Guillainov-Barrého syndróm|Guillainovho-Barrého syndrómu]], ale historici naďalej opisovali jeho ochrnutie podľa pôvodnej diagnózy.<ref>{{Citácia knihy|titul=The defining moment : FDR's hundred days and the triumph of hope|url=http://archive.org/details/definingmomentfd00alte_0|vydavateľ=New York : Simon & Schuster|rok=2006|isbn=978-0-7432-4600-2|meno=Jonathan|priezvisko=Alter|strany=355}}</ref>

Hoci jeho matka bola za jeho odchod z verejného života, Roosevelt, jeho manželka a jeho blízky priateľ a poradca Louis Howe boli rozhodnutí, aby pokračoval v politickej kariére.<ref>{{Citácia knihy|titul=FDR|url=http://archive.org/details/fdr00smit|vydavateľ=Random House|rok=2007|isbn=978-1-4000-6121-1|priezvisko=Jean Edward Smith|strany=195-196}}</ref> Mnohých ľudí presviedčal, že sa jeho stav zlepšuje, čo považoval za nevyhnutné pred kandidatúrou.<ref>{{Citácia knihy|titul=Franklin and Eleanor : an extraordinary marriage|url=http://archive.org/details/franklineleanore0000rowl|vydavateľ=New York : Farrar, Straus and Giroux|rok=2010|isbn=978-0-374-15857-6|meno=Hazel|priezvisko=Rowley|strany=125}}</ref> Pracne sa naučil chodiť na krátke vzdialenosti, pričom nosil železné ortézy na bedrách a nohách, otáčaním trupu, pričom sa opieral o palicu.<ref>{{Citácia knihy|titul=Franklin and Eleanor : an extraordinary marriage|url=http://archive.org/details/franklineleanore0000rowl|vydavateľ=New York : Farrar, Straus and Giroux|rok=2010|isbn=978-0-374-15857-6|meno=Hazel|priezvisko=Rowley|strany=120}}</ref> Dával si pozor, aby ho na verejnosti nikdy nevideli používať invalidný vozík, a veľmi sa snažil zabrániť akémukoľvek zobrazeniu v tlači, ktoré by zdôraznilo jeho postihnutie.<ref>{{Citácia knihy|titul=The Roosevelts: An Intimate History|url=https://books.google.sk/books?id=V73CAwAAQBAJ&pg=PP1&redir_esc=y#v=onepage&q&f=false|vydavateľ=Knopf Doubleday Publishing Group|rok=2014-09-09|isbn=978-0-385-35306-9|jazyk=en|poznámka=Google-Books-ID: V73CAwAAQBAJ|meno=Geoffrey C.|priezvisko=Ward|meno2=Ken|priezvisko2=Burns|strany=332}}</ref> Jeho zdravotné postihnutie však bolo dobre známe pred a počas jeho prezidentovania a stalo sa hlavnou súčasťou jeho imidžu. Na verejnosti sa zvyčajne objavoval vzpriamene, podopieraný na jednej strane pomocníkom alebo jedným zo svojich synov.<ref>{{Citácia knihy|titul=FDR|url=http://archive.org/details/fdr00smit|vydavateľ=Random House|rok=2007|isbn=978-1-4000-6121-1|priezvisko=Jean Edward Smith|strany=220}}</ref>

Od roku 1925 trávil väčšinu času na juhu Spojených štátov, najprv na svojom hausbóte ''Larooco''.<ref>{{Citácia knihy|titul=FDR|url=http://archive.org/details/fdr00smit|vydavateľ=Random House|rok=2007|isbn=978-1-4000-6121-1|priezvisko=Jean Edward Smith|strany=213-214}}</ref> Zaujatý potenciálnymi výhodami [[Vodoliečba|vodoliečby]] založil v roku 1926 [[Warm Springs Historic District|rehabilitačné centrum]] v meste [[Warm Springs (Georgia)|Warm Springs v Georgii]], kde zhromaždil personál fyzioterapeutov a väčšinu svojho dedičstva použil na kúpu hotela Merriweather Inn. V roku 1938 založil N[[March of Dimes|árodnú nadáciu pre detskú paralýzu]], čo viedlo k vývoju vakcín proti detskej obrne.<ref>{{Citácia knihy|titul=FDR|url=http://archive.org/details/fdr00smit|vydavateľ=Random House|rok=2007|isbn=978-1-4000-6121-1|priezvisko=Jean Edward Smith|strany=215-219}}</ref>

Zostal aktívny v newyorskej politike a zároveň v 20. rokoch 20. storočia nadviazal kontakty na Juhu, najmä v Georgii.<ref>{{Citácia knihy|titul=FDR|url=http://archive.org/details/fdr00smit|vydavateľ=Random House|rok=2007|isbn=978-1-4000-6121-1|priezvisko=Jean Edward Smith|strany=255-256}}</ref> Vydal otvorený list, v ktorom podporil úspešnú kampaň [[Al Smith|Ala Smitha]] v newyorských guvernérskych voľbách v roku 1922, čo pomohlo Smithovi a zároveň ukázalo, že Roosevelt je stále dôležitou politickou osobnosťou. Roosevelt a Smith pochádzali z odlišných prostredí a nikdy si úplne nedôverovali, ale Roosevelt podporoval Smithovu progresívnu politiku, zatiaľ čo Smith bol rád, že má Rooseveltovu podporu.

Roosevelt predniesol nominačné prejavy za Smitha na národných zjazdoch Demokratickej strany v rokoch 1924 a 1928; prejav na zjazde v roku 1924 znamenal jeho návrat do verejného života po chorobe a rekonvalescencii.<ref>{{Citácia knihy|titul=FDR : a biography|url=http://archive.org/details/fdrbiography00morg|vydavateľ=New York : Simon and Schuster|rok=1985|isbn=978-0-671-45495-1|meno=Ted|priezvisko=Morgan|strany=267, 269-272, 286-287}}</ref> V tom roku boli demokrati výrazne rozdelení medzi mestské krídlo, ktoré viedol Smith, a konzervatívne, vidiecke krídlo, ktoré viedol [[William Gibbs McAdoo]]. V 101. kole hlasovania získal nomináciu [[John W. Davis]], kompromisný kandidát, ktorý v [[Prezidentské voľby v USA v roku 1924|prezidentských voľbách v roku 1924]] utrpel drvivú porážku. Podobne ako mnohí v celých Spojených štátoch, ani Roosevelt počas obdobia prohibície neabstinoval od alkoholu, ale verejne sa snažil nájsť kompromis v otázke prohibície prijateľný pre obe krídla strany.

V roku 1925 ho Smith vymenoval do komisie pre [[Taconic State Park|štátny park Taconic]] a jeho kolegovia ho zvolili za predsedu. V tejto funkcii sa dostal do konfliktu s [[Robert Moses|Robertom Mosesom]], Smithovým chránencom, ktorý bol hlavnou silou v [[Long Island State Park Commission|Komisii pre štátny park Long Island]] a v Rade parkov štátu New York. Roosevelt obvinil Mosesa, že využíva známosť mien významných osôb vrátane Roosevelta na získanie politickej podpory pre štátne parky, ale potom presmeruje finančné prostriedky do tých, ktoré Moses na Long Islande uprednostňoval, zatiaľ čo Moses sa snažil zablokovať vymenovanie Howa do platenej funkcie tajomníka Taconickej komisie. Roosevelt pôsobil v komisii do konca roka 1928<ref>{{Citácia knihy|titul=F.D.R.: His Personal Letters: 1928-1945|url=https://books.google.sk/books?id=MpkOAQAAMAAJ&q=taconic+commission+roosevelt+tender+you+my+resignation&redir_esc=y|vydavateľ=Duell, Sloan and Pearce|rok=1970|jazyk=en|poznámka=Google-Books-ID: MpkOAQAAMAAJ|meno=Elliott|priezvisko=Roosevelt|strany=21}}</ref> a jeho sporné vzťahy s Mosesom pokračovali aj počas ich kariéry.<ref>{{Citácia knihy|titul=FDR|url=http://archive.org/details/fdr00smit|vydavateľ=Random House|rok=2007|isbn=978-1-4000-6121-1|priezvisko=Jean Edward Smith|strany=231}}</ref>

V roku 1923 založil [[Edward Bok]] americkú mierovú cenu vo výške 100 000 dolárov pre najlepší plán na dosiahnutie svetového mieru. Roosevelt mal voľný čas a záujem, a tak vypracoval návrh plánu pre túto súťaž. Nikdy ho nepredložil, pretože za porotkyňu ceny bola vybraná Eleanor. Jeho plán požadoval vytvorenie novej svetovej organizácie, ktorá by nahradila Spoločnosť národov. Hoci bol v roku 1920 kandidátom na viceprezidenta na kandidátke Demokratickej strany, ktorá podporovala Ligu, v roku 1924 bol pripravený ju zrušiť. Jeho návrh "Spoločnosti národov" akceptoval výhrady, ktoré navrhol [[Henry Cabot Lodge]] v rozprave v Senáte v roku 1919. Nová Spoločnosť sa nemala angažovať na západnej pologuli, kde platila Monroeova doktrína. Nemala by žiadnu kontrolu nad vojenskými silami. Hoci Rooseveltov plán nebol nikdy zverejnený, Roosevelt o probléme veľa premýšľal a niektoré zo svojich myšlienok z roku 1924 zahrnul do návrhu Organizácie Spojených národov v rokoch 1944 - 1945.


== Prezident ==
== Prezident ==

Verzia z 19:07, 7. február 2024

Franklin D. Roosevelt
Franklin Delano Roosevelt
Franklin Delano Roosevelt, podpis
32. prezident USA
V úrade
4. marec 1933 – 12. apríl 1945
ViceprezidentJohn N. Garner (1933 – 41)
Henry A. Wallace (1941 – 45)
Harry S. Truman (1945)
Predchodca Herbert C. Hoover Harry S. Truman Nástupca
44. guvernér štátu New York
V úrade
1. január 1929 – 31. december 1932
Predchodca Alfred E. Smith Herbert H. Lehman Nástupca
Biografické údaje
Narodenie30. január 1882
Hyde Park, New York, USA
Úmrtie12. apríl 1945 (63 rokov)
Warm Springs, Georgia, USA
Politická stranademokrat
Alma materHarvard University,
Columbia Law School
Profesiaprávnik
Vierovyznanieepiskopál
Rodina
Manželka
Odkazy
Spolupracuj na CommonsFranklin Delano Roosevelt
(multimediálne súbory)

Franklin Delano Roosevelt (* 30. január 1882, Hyde Park, New York – † 12. apríl 1945, Warm Springs, Georgia), všeobecne známy ako FDR, bol americký politik, ktorý bol 32. prezidentom Spojených štátov od roku 1933 až do svojej smrti v roku 1945. Bol členom Demokratickej strany a je jediným prezidentom USA, ktorý bol vo funkcii viac ako dve funkčné obdobia. Jeho prvé dve funkčné obdobia boli zamerané na boj proti veľkej hospodárskej kríze, zatiaľ čo v treťom a štvrtom sa zameral na americkú účasť v druhej svetovej vojne.

Po ukončení štúdia na univerzite začal vykonávať právnickú prax v New Yorku. V rokoch 1911 až 1913 bol zvolený za člena senátu štátu New York a potom bol asistentom ministra námorníctva za prezidenta Woodrowa Wilsona počas prvej svetovej vojny. Bol protikandidátom Jamesa M. Coxa na kandidátke Demokratickej strany v prezidentských voľbách v USA v roku 1920, ale Cox prehral s republikánskym kandidátom Warrenom G. Hardingom. V roku 1921 ochorel na paralytickú chorobu, ktorá mu natrvalo ochromila nohy. Čiastočne vďaka podpore svojej manželky Eleanor Rooseveltovej sa vrátil do verejnej funkcie ako guvernér štátu New York v rokoch 1929 až 1933, počas ktorých presadzoval programy na boj proti veľkej hospodárskej kríze. V prezidentských voľbách v roku 1932 s prehľadom porazil republikánskeho prezidenta Herberta Hoovera.

Počas prvých 100 dní vo funkcii prezidenta stál na čele bezprecedentnej federálnej legislatívy a riadil federálnu vládu počas väčšiny obdobia Veľkej hospodárskej krízy, pričom v reakcii na najvýznamnejšiu hospodársku krízu v americkej histórii zaviedol program New Deal (Nový údel). Vytvoril tiež koalíciu New Deal, ktorá preorientovala americkú politiku na systém piatich strán a definovala americký liberalizmus v polovici 20. storočia. Vytvoril množstvo programov na poskytnutie pomoci nezamestnaným a farmárom a zároveň sa snažil o oživenie hospodárstva prostredníctvom Národnej správy pre obnovu a ďalších programov. Zaviedol tiež významné regulačné reformy týkajúce sa financií, komunikácií a práce a predsedal ukončeniu prohibície. V roku 1936 zvíťazil v opätovných voľbách, pričom ekonomika sa oproti roku 1933 zlepšila, ale v rokoch 1937 a 1938 sa ekonomika prepadla do hlbokej recesie. V roku 1937 sa mu nepodarilo rozšíriť Najvyšší súd, v tom istom roku sa vytvorila konzervatívna koalícia, ktorá zablokovala realizáciu ďalších programov a reforiem New Deal. Medzi hlavné programy a právne predpisy, ktoré prežili a boli zavedené za jeho prezidentovania, patria Komisia pre cenné papiere a burzu, Národný zákon o pracovných vzťahoch, Federálna spoločnosť pre poistenie vkladov a Sociálne zabezpečenie. V roku 1940 sa úspešne uchádzal o znovuzvolenie a stal sa jediným americkým prezidentom, ktorý zastával funkciu viac ako dve funkčné obdobia.

Keďže po roku 1938 sa okrem japonskej invázie do Číny a agresie nacistického Nemecka blížila druhá svetová vojna, poskytol silnú diplomatickú a finančnú podporu Číne, Spojenému kráľovstvu a Sovietskemu zväzu, zatiaľ čo USA zostali oficiálne neutrálne. Po japonskom útoku na Pearl Harbor 7. decembra 1941 docielil vyhlásenie vojny Japonsku, Nemecku a Taliansku. Úzko spolupracoval s ostatnými národnými lídrami pri vedení spojencov proti mocnostiam Osi. Dohliadal na mobilizáciu amerického hospodárstva na podporu vojnového úsilia a realizoval stratégiu Európa na prvom mieste. Inicioval tiež vývoj prvej atómovej bomby a spolu s ostatnými spojeneckými lídrami pracoval na vytvorení základov pre Organizáciu Spojených národov a ďalšie povojnové inštitúcie, pričom dokonca vytvoril pojem "Spojené národy".[1] Opätovne vyhral voľby v roku 1944, ale zomrel v roku 1945 po tom, ako sa jeho fyzické zdravie počas vojnových rokov vážne a neustále zhoršovalo. Odvtedy sa viaceré jeho kroky stali terčom značnej kritiky, vrátane jeho príkazu na internáciu japonských Američanov v koncentračných táboroch. Napriek tomu ho historické rebríčky neustále zaraďujú medzi najväčších amerických prezidentov.

Raný život a manželstvo

Detstvo

Malý Roosevelt v roku 1884, keď mal 2 roky

Franklin Delano Roosevelt sa narodil 30. januára 1882 v mestečku Hyde Park v Hudson Valley v štáte New York podnikateľovi Jamesovi Rooseveltovi I. a jeho druhej manželke Sáre Ann Delanovej. Jeho rodičia, ktorí boli bratranci a sesternice zo šiesteho kolena,[2] pochádzali zo zámožných, uznávaných newyorských rodín - Rooseveltovcov, Aspinwallovcov a Delanovcov. Jeho predok z otcovej strany sa v 17. storočí prisťahoval do Nového Amsterdamu a Rooseveltovci uspeli ako obchodníci a vlastníci pôdy. Patriarcha rodiny Delano, Philip Delano, odcestoval do Nového sveta na lodi Fortune v roku 1621 a Delanovcom sa darilo ako obchodníkom a staviteľom lodí v Massachusetts. Franklin mal nevlastného brata Jamesa Roosevelta "Rosyho" Roosevelta z otcovho predchádzajúceho manželstva.[3]

Jeho otec James v roku 1851 vyštudoval právo na Harvardovej univerzite, ale po získaní dedičstva po svojom starom otcovi sa rozhodol nepraktizovať právo.[4] James, prominentný bourbonský demokrat, raz vzal Franklina na stretnutie s prezidentom Groverom Clevelandom, ktorý mu povedal: "Môj malý muž, mám pre teba zvláštne želanie. Je to, aby si sa nikdy nestal prezidentom Spojených štátov."[5] Franklinova matka, ktorá mala dominantný vplyv v jeho prvých rokoch života, raz vyhlásila: "Môj syn Franklin je Delano, vôbec nie Roosevelt." Jamesa, ktorý mal 54 rokov, keď sa Franklin narodil, niektorí považovali za vzdialeného otca, hoci životopisec James MacGregor Burns uvádza, že James komunikoval so svojím synom viac, než bolo v tom čase bežné.[6]

Vzdelanie a začiatok kariéry

Roosevelt v roku 1893 vo veku 11 rokov

Ako dieťa sa naučil jazdiť na koni, strieľať a plachtiť, hrať pólo, tenis a golf.[7] Časté cesty do Európy - od dvoch rokov a od siedmich do pätnástich rokov - mu pomohli naučiť sa nemecký a francúzsky jazyk. Okrem toho, že v deviatich rokoch navštevoval štátnu školu v Nemecku,[8] do svojich 14 rokov sa učil doma pod vedením učiteľov. Potom navštevoval Groton School, episkopálnu internátnu školu v Grotone v štáte Massachusetts.[9] Nepatril medzi populárnejších študentov z Grotonu, ktorí boli lepšími športovcami a mali rebelantské sklony.[10] Jej riaditeľ Endicott Peabody hlásal povinnosť kresťanov pomáhať menej šťastným a nabádal svojich študentov, aby vstúpili do verejnej služby. Peabody mal silný vplyv počas celého Rooseveltovho života, slúžil na jeho svadbe a navštevoval ho ako prezidenta.[11][12]

Roosevelt v roku 1900 vo veku 18 rokov

Podobne ako väčšina jeho spolužiakov z Grotonu, aj on chodil na Harvard College. Bol členom bratstva Alpha Delta Phi[13] a Fly Clubu[14] a pôsobil ako školská roztlieskavačka.[15] Roosevelt bol ako študent alebo športovec pomerne nevýrazný, ale stal sa šéfredaktorom denníka The Harvard Crimson, čo si vyžadovalo ambície, energiu a schopnosť riadiť ostatných.[16] Neskôr povedal: "Na vysokej škole som štyri roky navštevoval kurzy ekonómie a všetko, čo ma učili, bolo nesprávne."[17]

Jeho otec zomrel v roku 1900, čo mu spôsobilo veľké utrpenie. V nasledujúcom roku sa prezidentom Spojených štátov stal jeho bratranec z piateho kolena Theodore Roosevelt. Theodorov energický štýl vedenia a reformátorský zápal z neho urobili Franklinov vzor a hrdinu.[18] V roku 1903 ukončil trojročné štúdium histórie na Harvarde s titulom bakalár.[19] Zostal tam ešte štvrtý rok a navštevoval postgraduálne kurzy.[20]

V roku 1904 nastúpil na právnickú fakultu Columbia Law School, ale v roku 1907 ju opustil po zložení newyorských advokátskych skúšok.[21][pozn 1] V roku 1908 sa zamestnal v prestížnej právnickej firme Carter Ledyard & Milburn, kde pracoval v oddelení admirality.

Manželstvo, rodina a manželské záležitosti

Eleanor a Franklin s prvými dvoma deťmi, 1908

Počas druhého ročníka vysokej školy sa zoznámil s Alice Sohirovou, ktorá ho odmietla. Franklin sa potom začal uchádzať o priazeň svojej známej z detstva a sesternice z piateho kolena, Eleanor Rooseveltovej, netere Theodora Roosevelta.[22] V roku 1903 ju Franklin požiadal o ruku. Po odpore jeho matky sa Franklin a Eleanor Rooseveltová 17. marca 1905 zosobášili.[23] Jej otec Elliott bol už po smrti; nevestu oddal Theodore, ktorý bol v tom čase prezidentom. Mladý pár sa presťahoval do Springwoodu. Franklin a Sara Rooseveltovci poskytli novomanželom aj mestský dom v New Yorku a Sara si popri tomto dome dala postaviť dom pre seba. Eleanor sa v domoch v Hyde Parku ani v New Yorku nikdy necítila ako doma, milovala však rodinný prázdninový dom na ostrove Campobello, ktorý manželom darovala Sara.[24] Burns naznačuje, že mladý Franklin Roosevelt bol sebavedomý a cítil sa vo vyššej triede dobre. Na druhej strane Eleanor bola plachá a nemala rada spoločenský život. Spočiatku zostávala Eleanor doma, aby vychovávala ich deti.[25] Podobne ako jeho otec, aj Franklin prenechal starostlivosť o deti svojej manželke a Eleanor túto úlohu delegovala na opatrovateľky. Neskôr povedala, že nevedela "absolútne nič o zaobchádzaní s dieťaťom ani o jeho kŕmení".[26] Mali šesť detí. Anna, James a Elliott sa narodili v rokoch 1906, 1907 a 1910. Druhý syn páru, Franklin, zomrel v detskom veku v roku 1909. Ďalší syn, tiež menom Franklin, sa narodil v roku 1914 a najmladší John sa narodil v roku 1916.[27]

Roosevelt mal niekoľko mimomanželských afér. Krátko po jej prijatí do zamestnania v roku 1914 začal románik s Eleanorinou spoločenskou sekretárkou Lucy Mercerovou. Túto aféru odhalila Eleanor v roku 1918.[28] Franklin uvažoval o rozvode, ale Sara mala námietky a Mercerová sa nechcela vydať za rozvedeného muža s piatimi deťmi.[29] Franklin a Eleanor zostali manželmi a Franklin sľúbil, že Mercerovú už nikdy neuvidí. Eleanor mu aféru nikdy neodpustila a ich manželstvo sa zmenilo na politické partnerstvo. Eleanor si čoskoro zriadila samostatný dom v Hyde Parku vo Val-Kille a venovala sa spoločenským a politickým záležitostiam nezávisle od svojho manžela. Citový zlom v ich manželstve bol taký vážny, že keď Franklin v roku 1942 - vzhľadom na svoje zhoršujúce sa zdravie - požiadal Eleanor, aby s ním opäť žila, odmietla. Franklin nenavštívil Eleanorin newyorský byt až do konca roka 1944.[30]

Franklin porušil svoj sľub daný Eleanor v súvislosti s Lucy Mercerovou. S Mercerovou udržiavali formálnu korešpondenciu a v roku 1941 sa opäť začali stretávať.[31] Rooseveltov syn Elliott tvrdil, že jeho otec mal 20-ročný pomer so svojou osobnou sekretárkou Marguerite LeHandovou. Ďalší syn, James, uviedol, že "existuje reálna možnosť, že medzi jeho otcom a nórskou korunnou princeznou Märthou, ktorá počas časti druhej svetovej vojny bývala v Bielom dome, existoval romantický vzťah". Asistenti ju v tom čase označovali za "prezidentovu priateľku"[32] a v novinách sa objavili klebety, ktoré ich romanticky spájali.[33]

Začiatky politickej kariéry (1910 – 1920)

Senátor štátu New York (1910 – 1913)

Roosevelt v roku 1912

Roosevelt sa o právnickú prax veľmi nezaujímal a priateľom povedal, že plánuje vstúpiť do politiky.[34] Napriek obdivu k bratrancovi Theodorovi zdieľal Franklin otcovu väzbu s Demokratickou stranou a v rámci príprav na voľby v roku 1910 ho strana naverbovala, aby sa uchádzal o miesto v newyorskom štátnom zhromaždení. Bol presvedčivým regrutátorom: mal osobnosť a energiu na vedenie kampane a peniaze na zaplatenie vlastnej kampane.[35] Rooseveltova kampaň do štátneho zhromaždenia sa však skončila po tom, ako sa súčasný demokrat Lewis Stuyvesant Chanler rozhodol usilovať o znovuzvolenie. Namiesto toho, aby upustil od svojich politických nádejí, sa uchádzal o kreslo v štátnom senáte.[36] Senátny obvod, ktorý sa nachádzal v okresoch Dutchess County, Columbia County a Putnam County, bol silne republikánsky.[37] Roosevelt sa obával, že Theodorova opozícia by mohla ukončiť jeho kampaň, ale Theodore jeho kandidatúru podporoval napriek ich straníckym rozdielom. Roosevelt, ktorý pôsobil ako manažér svojej vlastnej kampane, cestoval po celom senátnom obvode autom v čase, keď si len málokto mohol dovoliť auto.[38] Vďaka svojej agresívnej kampani,[39] známosti svojho mena v Hudson Valley a prevahe demokratov vo voľbách v Spojených štátoch v roku 1910 prekvapivo zvíťazil.[40]

Napriek krátkym legislatívnym zasadnutiam považoval svoju novú funkciu za kariéru na plný úväzok.[41] Svojho mandátu sa ujal 1. januára 1911 a čoskoro sa stal vodcom skupiny "povstalcov", ktorí boli v opozícii voči Tammany Hall mašinérii, ktorá ovládala štátnu Demokratickú stranu. Vo voľbách do Senátu USA v roku 1911, ktoré sa rozhodovali na spoločnom zasadnutí zákonodarného zboru štátu New York,[pozn 2] Roosevelt a devätnásť ďalších demokratov spôsobili dlhotrvajúcu patovú situáciu tým, že sa postavili proti viacerým kandidátom podporovaným organizáciou Tammany. Tammany podporila Jamesa A. O'Gormana, vysoko uznávaného sudcu, ktorý bol pre Roosevelta prijateľný, a O'Gorman koncom marca voľby vyhral.[42] Roosevelt sa tak stal populárnou osobnosťou medzi newyorskými demokratmi. Novinové články a karikatúry zobrazovali "druhý príchod Roosevelta", z čoho Tammany "behali zimomriavky po chrbte".[43]

Roosevelt sa postavil proti Tammany Hall tým, že podporil guvernéra New Jersey Woodrowa Wilsona v jeho úspešnej kandidatúre na post demokrata v roku 1912.[44] Voľby sa stali súbojom troch strán, keď Theodore Roosevelt opustil Republikánsku stranu a začal kampaň tretej strany proti Wilsonovi a úradujúcemu republikánskemu prezidentovi Williamovi Howardovi Taftovi. Franklinovo rozhodnutie podporiť vo všeobecných voľbách Wilsona namiesto svojho bratranca si znepriatelilo časť jeho rodiny, okrem Theodora. Prekonal záchvat brušného týfusu a s pomocou novinára Louisa McHenryho Howa bol vo voľbách v roku 1912 opätovne zvolený. Po voľbách pôsobil ako predseda poľnohospodárskeho výboru; jeho úspech s poľnohospodárskymi a pracovnými zákonmi bol predzvesťou jeho neskoršej politiky New Deal.[45] Vtedy sa stal dôslednejšie progresívnym, podporoval pracovné a sociálne programy.[46]

Asistent ministra námorníctva (1913 – 1919)

Roosevelt ako asistent ministra námorníctva, 1913

Vďaka jeho podpore Wilsona bol vymenovaný v marci 1913 za asistenta ministra námorníctva, druhého najvyššieho úradníka na ministerstve námorníctva po ministrovi Josephovi Danielsovi.[47] Roosevelt mal náklonnosť k námorníctvu, bol dobre sčítaný v tejto oblasti a bol horlivým zástancom veľkých a účinných ozbrojených síl.[48] S Wilsonovou podporou Daniels a Roosevelt zaviedli systém povyšovania na základe zásluh a rozšírili civilnú kontrolu nad autonómnymi oddeleniami námorníctva.[49] Roosevelt dohliadal na civilných zamestnancov námorníctva a získal si rešpekt odborových predákov pre svoju spravodlivosť pri riešení sporov.[50] Počas jeho vyše sedemročného pôsobenia v úrade nedošlo k žiadnemu štrajku,[51] pretože získal cenné skúsenosti v pracovnoprávnych otázkach, vojnovom riadení, námorných záležitostiach a logistike.[52]

V roku 1914 sa uchádzal o miesto republikánskeho senátora Elihu Roota z New Yorku. Hoci mal podporu ministra financií Williama Gibbsa McAdooa a guvernéra Martina H. Glynna, čelil silnému protikandidátovi Jamesovi W. Gerardovi z Tammany Hall.[53] Nemal ani Wilsonovu podporu, keďže prezident potreboval sily Tammany pre svoju legislatívu a znovuzvolenie v roku 1916.[54] Gerard ho v demokratických primárkach jednoznačne porazil a vo všeobecných voľbách zasa prehral s republikánom Jamesom Wolcottom Wadsworthom ml. Presvedčil sa, že len federálna záštita bez podpory Bieleho domu nemôže poraziť silnú miestnu organizáciu.[55] Po voľbách sa so šéfom Tammany Hall Charlesom Francisom Murphym snažil dohodnúť a stali sa z nich spojenci.[56]

Keď v auguste 1914 vypukla v Európe prvá svetová vojna, Roosevelt sa opäť zameral na ministerstvo námorníctva.[57] Hoci naďalej verejne podporoval Wilsona, sympatizoval s Hnutím za pripravenosť, ktorého vodcovia výrazne podporovali spojenecké mocnosti a vyzývali na budovanie vojenských síl. Wilsonova administratíva iniciovala rozšírenie námorníctva po potopení lode RMS Lusitania nemeckou ponorkou a Roosevelt pomohol zriadiť námornú rezervu Spojených štátov a Radu národnej obrany.[58] V apríli 1917, po tom, ako Nemecko vyhlásilo, že sa zapojí do neobmedzenej ponorkovej vojny a napadlo niekoľko amerických lodí, Kongres schválil Wilsonovu výzvu na vyhlásenie vojny Nemecku.

Roosevelt ho požiadal, aby mohol slúžiť ako námorný dôstojník, ale Wilson trval na tom, aby pokračoval ako asistent ministra. Nasledujúci rok zostal vo Washingtone, aby koordinoval nasadenie námorníctva, ktoré sa štvornásobne rozšírilo.[59] V lete 1918 odcestoval do Európy, aby skontroloval námorné zariadenia a stretol sa s francúzskymi a britskými predstaviteľmi. V septembri sa vrátil do Spojených štátov na palube lode USS Leviathan. Počas 11-dňovej plavby zasiahla loď pandémia chrípky a zabila mnohých ľudí na palube. Roosevelt ťažko ochorel na chrípku a komplikovaný zápal pľúc, ale kým loď pristála v New Yorku, zotavil sa. Po tom, ako Nemecko v novembri 1918 podpísalo prímerie, Daniels a Roosevelt dohliadali na demobilizáciu námorníctva.[60] Napriek radám starších dôstojníkov, ako bol admirál William Benson - ktorý tvrdil, že si nevie "predstaviť žiadne využitie letectva pre flotilu" - Roosevelt osobne nariadil zachovanie leteckej divízie námorníctva.[61] Keď sa Wilsonova vláda blížila ku koncu, Roosevelt plánoval svoju ďalšiu kandidatúru. Oslovil Herberta Hoovera, aby sa uchádzal o prezidentskú nomináciu Demokratickej strany v roku 1920, pričom on by bol jeho protikandidátom.[62]

Kampaň na viceprezidenta (1920)

Cox a Roosevelt v Ohiu, 1920

Rooseveltov plán, aby Hoover kandidoval, stroskotal po tom, ako sa Hoover verejne prihlásil k republikánom, avšak Roosevelt sa rozhodol uchádzať o nomináciu na viceprezidenta v roku 1920. Po tom, ako guvernér James M. Cox z Ohia získal na Národnom konvente Demokratickej strany v roku 1920 prezidentskú nomináciu, vybral si Roosevelta za svojho protikandidáta a konvent ho aklamáciou nominoval.[63] Hoci jeho nominácia väčšinu ľudí prekvapila, ako umiernený, wilsonovec a zástanca prohibície so slávnym menom vyvažoval kandidátku.[64][65] Roosevelt, vtedy 38-ročný, po zjazde Demokratickej strany odstúpil z funkcie asistenta ministra a viedol kampaň po celej krajine v prospech straníckej kandidátky.[66]

Počas kampane Cox a Roosevelt obhajovali Wilsonovu administratívu a Ligu národov, ktoré boli v roku 1920 nepopulárne.[67] Roosevelt osobne podporoval členstvo USA v Lige, ale na rozdiel od Wilsona uprednostňoval kompromis so senátorom Henrym Cabotom Lodgeom a ďalšími "rezervistami".[68] Republikáni Warren G. Harding a Calvin Coolidge porazili v prezidentských voľbách Coxovu a Rooseveltovu kandidátku s veľkým náskokom, pričom získali všetky štáty mimo Juhu.[69] Roosevelt túto prehru prijal a neskôr sa zamýšľal nad tým, že vzťahy a dobrá vôľa, ktoré si vybudoval v kampani v roku 1920, sa ukázali ako hlavný prínos v jeho kampani v roku 1932. Vo voľbách v roku 1920 sa prvýkrát verejne zúčastnila aj Eleanor Rooseveltová, ktorá sa s podporou Louisa Howa etablovala ako cenný politický hráč.[70] Po voľbách sa vrátil do New Yorku, kde vykonával právnickú prax a pôsobil ako viceprezident spoločnosti Fidelity and Deposit Company.[71]

Dôsledky sexuálneho škandálu v Newporte (1921)

Rooseveltova budúca politická kariéra sa ocitla v ohrození, keď sa na verejnosť dostala jeho úloha vedúceho sekcie A Úradu asistenta ministra námorníctva USA v rámci sexuálneho škandálu v Newporte. Minister Daniels vytvoril sekciu A, všeobecne známu ako Newportský sexuálny oddiel, v roku 1919 na vyšetrovanie homosexuálnych aktivít na americkej námornej základni v Newporte na Rhode Islande. Vyšetrovanie námornej vyšetrovacej komisie aj výboru amerického Senátu pre námorné záležitosti odhalilo model uväznenia a zastrašovania zo strany štyridsaťjeden operatívcov konajúcich pod Rooseveltovým vedením. V záverečnej správe senátneho výboru z roku 1921 sa dospelo k záveru, že Roosevelt bol "pod priamym dohľadom", čo ho robilo "morálne zodpovedným" za toto zneužívanie, a dokonca sa navrhovalo, aby nebol spôsobilý zastávať akúkoľvek verejnú funkciu. Na titulnej strane správy v denníku The New York Times z 23. júla 1921 sa objavil titulok: "Škandál v námorníctve pripisujú F. D. Rooseveltovi — podrobnosti sa nesmú publikovať".

Ochrnutie a politický návrat (1921 – 1928)

Vzácna fotografia Roosevelta na invalidnom vozíku s Falou a Ruthie Bieovou, dcérou správcov jeho sídla Hyde Park, február 1941

Roosevelt sa snažil získať podporu pre svoj politický návrat vo voľbách v roku 1922, ale jeho kariéru zmarila choroba, ktorá sa začala necelé tri týždne po tom, ako Výbor Senátu USA pre námorné záležitosti vydal záverečnú správu o sexuálnom škandále v Newporte. Začalo sa to počas dovolenky manželov Rooseveltovcov na ostrove Campobello v auguste 1921. Jeho hlavnými príznakmi boli horúčka; symetrická, vzostupná paralýza; paralýza tváre; dysfunkcia čriev a močového mechúra; necitlivosť a hyperestézia; a zostupný priebeh zotavovania. Zostal natrvalo ochrnutý od pása nadol a bola mu diagnostikovaná detská obrna. Štúdia z roku 2003 sa jednoznačne priklonila k diagnóze Guillainovho-Barrého syndrómu, ale historici naďalej opisovali jeho ochrnutie podľa pôvodnej diagnózy.[72]

Hoci jeho matka bola za jeho odchod z verejného života, Roosevelt, jeho manželka a jeho blízky priateľ a poradca Louis Howe boli rozhodnutí, aby pokračoval v politickej kariére.[73] Mnohých ľudí presviedčal, že sa jeho stav zlepšuje, čo považoval za nevyhnutné pred kandidatúrou.[74] Pracne sa naučil chodiť na krátke vzdialenosti, pričom nosil železné ortézy na bedrách a nohách, otáčaním trupu, pričom sa opieral o palicu.[75] Dával si pozor, aby ho na verejnosti nikdy nevideli používať invalidný vozík, a veľmi sa snažil zabrániť akémukoľvek zobrazeniu v tlači, ktoré by zdôraznilo jeho postihnutie.[76] Jeho zdravotné postihnutie však bolo dobre známe pred a počas jeho prezidentovania a stalo sa hlavnou súčasťou jeho imidžu. Na verejnosti sa zvyčajne objavoval vzpriamene, podopieraný na jednej strane pomocníkom alebo jedným zo svojich synov.[77]

Od roku 1925 trávil väčšinu času na juhu Spojených štátov, najprv na svojom hausbóte Larooco.[78] Zaujatý potenciálnymi výhodami vodoliečby založil v roku 1926 rehabilitačné centrum v meste Warm Springs v Georgii, kde zhromaždil personál fyzioterapeutov a väčšinu svojho dedičstva použil na kúpu hotela Merriweather Inn. V roku 1938 založil Národnú nadáciu pre detskú paralýzu, čo viedlo k vývoju vakcín proti detskej obrne.[79]

Zostal aktívny v newyorskej politike a zároveň v 20. rokoch 20. storočia nadviazal kontakty na Juhu, najmä v Georgii.[80] Vydal otvorený list, v ktorom podporil úspešnú kampaň Ala Smitha v newyorských guvernérskych voľbách v roku 1922, čo pomohlo Smithovi a zároveň ukázalo, že Roosevelt je stále dôležitou politickou osobnosťou. Roosevelt a Smith pochádzali z odlišných prostredí a nikdy si úplne nedôverovali, ale Roosevelt podporoval Smithovu progresívnu politiku, zatiaľ čo Smith bol rád, že má Rooseveltovu podporu.

Roosevelt predniesol nominačné prejavy za Smitha na národných zjazdoch Demokratickej strany v rokoch 1924 a 1928; prejav na zjazde v roku 1924 znamenal jeho návrat do verejného života po chorobe a rekonvalescencii.[81] V tom roku boli demokrati výrazne rozdelení medzi mestské krídlo, ktoré viedol Smith, a konzervatívne, vidiecke krídlo, ktoré viedol William Gibbs McAdoo. V 101. kole hlasovania získal nomináciu John W. Davis, kompromisný kandidát, ktorý v prezidentských voľbách v roku 1924 utrpel drvivú porážku. Podobne ako mnohí v celých Spojených štátoch, ani Roosevelt počas obdobia prohibície neabstinoval od alkoholu, ale verejne sa snažil nájsť kompromis v otázke prohibície prijateľný pre obe krídla strany.

V roku 1925 ho Smith vymenoval do komisie pre štátny park Taconic a jeho kolegovia ho zvolili za predsedu. V tejto funkcii sa dostal do konfliktu s Robertom Mosesom, Smithovým chránencom, ktorý bol hlavnou silou v Komisii pre štátny park Long Island a v Rade parkov štátu New York. Roosevelt obvinil Mosesa, že využíva známosť mien významných osôb vrátane Roosevelta na získanie politickej podpory pre štátne parky, ale potom presmeruje finančné prostriedky do tých, ktoré Moses na Long Islande uprednostňoval, zatiaľ čo Moses sa snažil zablokovať vymenovanie Howa do platenej funkcie tajomníka Taconickej komisie. Roosevelt pôsobil v komisii do konca roka 1928[82] a jeho sporné vzťahy s Mosesom pokračovali aj počas ich kariéry.[83]

V roku 1923 založil Edward Bok americkú mierovú cenu vo výške 100 000 dolárov pre najlepší plán na dosiahnutie svetového mieru. Roosevelt mal voľný čas a záujem, a tak vypracoval návrh plánu pre túto súťaž. Nikdy ho nepredložil, pretože za porotkyňu ceny bola vybraná Eleanor. Jeho plán požadoval vytvorenie novej svetovej organizácie, ktorá by nahradila Spoločnosť národov. Hoci bol v roku 1920 kandidátom na viceprezidenta na kandidátke Demokratickej strany, ktorá podporovala Ligu, v roku 1924 bol pripravený ju zrušiť. Jeho návrh "Spoločnosti národov" akceptoval výhrady, ktoré navrhol Henry Cabot Lodge v rozprave v Senáte v roku 1919. Nová Spoločnosť sa nemala angažovať na západnej pologuli, kde platila Monroeova doktrína. Nemala by žiadnu kontrolu nad vojenskými silami. Hoci Rooseveltov plán nebol nikdy zverejnený, Roosevelt o probléme veľa premýšľal a niektoré zo svojich myšlienok z roku 1924 zahrnul do návrhu Organizácie Spojených národov v rokoch 1944 - 1945.

Prezident

V roku 1933 ako nový prezident Franklin Roosevelt priniesol program obnovy ekonomiky známy ako Nový údel (New Deal). „Jediné, z čoho musíme mať strach, je strach sám,“ vyhlásil vo svojom inauguračnom prejave.[chýba zdroj] Treba poznamenať, že Nový údel zavádzal určité typy sociálnej a ekonomickej reformy, známej mnohým Európanom už viac ako jednu generáciu. Navyše predstavoval vyvrcholenie dlhodobého trendu, ktorý sa zriekal kapitalizmu typu "Laissez-faire" a vracal sa k regulácii železníc v 80. rokoch 19. storočia a k záplave štátnych a federálnych reformných zákonov prijatých v pokrokovej ére Theodora Roosevelta a Woodrowa Wilsona.

Skutočným prínosom Nového údelu bola rýchlosť, s akou dosiahol to, čo predtým trvalo celé generácie. Návrhy mnohých reforiem vznikali narýchlo a ich realizácia nebola dostatočne zabezpečená. Niektoré si dokonca protirečili. Počas celej éry Nového údelu neutíchali kritické hlasy ani verejné diskusie, v spoločnosti nastalo náhle oživenie záujmu o politiku.

Poznámky

  1. ↑ V roku 2008 Columbia udelila Rooseveltovi posmrtne titul Juris Doctor.
  2. ↑ Štátne zákonodarné zbory volili senátorov Spojených štátov pred ratifikáciou sedemnásteho dodatku v roku 1913.

Životopisné diela o F.D. Rooseveltovi

  • Blahož, Josef: Opuštěná cesta (Mladá fronta, 1983)
  • Blahož, Josef: F.D. Roosevelt (1985)
  • Blundell, Nigel: Franklin Delano Roosevelt (Columbus, 1997)
  • Budín, Stanislav: F.D. Roosevelt (Orbis, 1965)

Referencie

  1. ↑ NATIONS, United. When was the term United Nations first used? [online]. United Nations, [cit. 2024-02-06]. Dostupné online. (po anglicky)
  2. ↑ BURNS, James MacGregor. Roosevelt, the lion and the fox. [s.l.] : San Diego, Ca. : Harcourt, Brace, Jovanovich, 1984. Dostupné online. ISBN 978-0-15-678870-0. S. 7.
  3. ↑ JEAN EDWARD SMITH. FDR. [s.l.] : Random House, 2007. Dostupné online. ISBN 978-1-4000-6121-1. S. 5-6.
  4. ↑ JEAN EDWARD SMITH. FDR. [s.l.] : Random House, 2007. Dostupné online. ISBN 978-1-4000-6121-1. S. 5-6.
  5. ↑ LEUCHTENBURG, William Edward. The American President: From Teddy Roosevelt to Bill Clinton. [s.l.] : Oxford University Press, 2015. Google-Books-ID: inLNCgAAQBAJ. Dostupné online. ISBN 978-0-19-517616-2. (po anglicky)
  6. ↑ BURNS, James MacGregor. Roosevelt, the lion and the fox. [s.l.] : San Diego, Ca. : Harcourt, Brace, Jovanovich, 1984. Dostupné online. ISBN 978-0-15-678870-0. S. 4.
  7. ↑ JEAN EDWARD SMITH. FDR. [s.l.] : Random House, 2007. Dostupné online. ISBN 978-1-4000-6121-1. S. 110.
  8. ↑ JEAN EDWARD SMITH. FDR. [s.l.] : Random House, 2007. Dostupné online. ISBN 978-1-4000-6121-1. S. 20-25.
  9. ↑ FDR Biography - FDR Presidential Library & Museum [online]. www.fdrlibrary.org, [cit. 2024-02-06]. Dostupné online. (po anglicky)
  10. ↑ Franklin D. Roosevelt | Miller Center [online]. millercenter.org, 2016-09-26, [cit. 2024-02-06]. Dostupné online. (po anglicky)
  11. ↑ BURNS, James MacGregor. Roosevelt, the lion and the fox. [s.l.] : San Diego, Ca. : Harcourt, Brace, Jovanovich, 1984. Dostupné online. ISBN 978-0-15-678870-0. S. 16.
  12. ↑ GUNTHER, John. Roosevelt in retrospect, a profile in history. [s.l.] : New York, Harper, 1950. Dostupné online. S. 174.
  13. ↑ The Learning Network. The New York Times. Dostupné online [cit. 2024-02-06]. ISSN 0362-4331. (po anglicky)
  14. ↑ GUNTHER, John. Roosevelt in retrospect, a profile in history. [s.l.] : New York, Harper, 1950. Dostupné online. S. 176.
  15. ↑ ​Almanac: The 1st cheerleader - CBS News [online]. www.cbsnews.com, 2014-11-02, [cit. 2024-02-06]. Dostupné online. (po anglicky)
  16. ↑ GUNTHER, John. Roosevelt in retrospect, a profile in history. [s.l.] : New York, Harper, 1950. Dostupné online. S. 175.
  17. ↑ BURNS, James MacGregor. Roosevelt, the lion and the fox. [s.l.] : San Diego, Ca. : Harcourt, Brace, Jovanovich, 1984. Dostupné online. ISBN 978-0-15-678870-0. S. 18, 20.
  18. ↑ BURNS, James MacGregor. Roosevelt, the lion and the fox. [s.l.] : San Diego, Ca. : Harcourt, Brace, Jovanovich, 1984. Dostupné online. ISBN 978-0-15-678870-0. S. 24.
  19. ↑ FDR Biography - FDR Presidential Library & Museum [online]. www.fdrlibrary.org, [cit. 2024-02-06]. Dostupné online. (po anglicky)
  20. ↑ Franklin D. Roosevelt: Life Before the Presidency | Miller Center [online]. millercenter.org, 2016-10-04, [cit. 2024-02-06]. Dostupné online. (po anglicky)
  21. ↑ BURNS, James MacGregor. Roosevelt, the lion and the fox. [s.l.] : San Diego, Ca. : Harcourt, Brace, Jovanovich, 1984. Dostupné online. ISBN 978-0-15-678870-0. S. 28.
  22. ↑ ROWLEY, Hazel. Franklin and Eleanor : an extraordinary marriage. [s.l.] : New York : Farrar, Straus and Giroux, 2010. Dostupné online. ISBN 978-0-374-15857-6. S. 3-6.
  23. ↑ BURNS, James MacGregor. Roosevelt, the lion and the fox. [s.l.] : San Diego, Ca. : Harcourt, Brace, Jovanovich, 1984. Dostupné online. ISBN 978-0-15-678870-0. S. 26.
  24. ↑ JEAN EDWARD SMITH. FDR. [s.l.] : Random House, 2007. Dostupné online. ISBN 978-1-4000-6121-1. S. 54-55.
  25. ↑ BURNS, James MacGregor. Roosevelt, the lion and the fox. [s.l.] : San Diego, Ca. : Harcourt, Brace, Jovanovich, 1984. Dostupné online. ISBN 978-0-15-678870-0. S. 77-79.
  26. ↑ JEAN EDWARD SMITH. FDR. [s.l.] : Random House, 2007. Dostupné online. ISBN 978-1-4000-6121-1. S. 57-58.
  27. ↑ ABATE, Frank R.. The Oxford desk dictionary of people and places. [s.l.] : New York : Oxford University Press, 1999. Dostupné online. ISBN 978-0-19-513872-6.
  28. ↑ JEAN EDWARD SMITH. FDR. [s.l.] : Random House, 2007. Dostupné online. ISBN 978-1-4000-6121-1. S. 153.
  29. ↑ JEAN EDWARD SMITH. FDR. [s.l.] : Random House, 2007. Dostupné online. ISBN 978-1-4000-6121-1.
  30. ↑ GUNTHER, John. Roosevelt in retrospect, a profile in history. [s.l.] : New York, Harper, 1950. Dostupné online. S. 195.
  31. ↑ Lucy Page Mercer Rutherfurd [online]. web.archive.org, 2010-03-04, [cit. 2024-02-06]. Dostupné online.
  32. ↑ GOODWIN, Doris Kearns. No ordinary time : Franklin and Eleanor Roosevelt : the home front in World War II. [s.l.] : New York : Simon & Schuster, 1994. Dostupné online. ISBN 978-0-684-80448-4. S. 153.
  33. ↑ ROWLEY, Hazel. Franklin and Eleanor : an extraordinary marriage. [s.l.] : New York : Farrar, Straus and Giroux, 2010. Dostupné online. ISBN 978-0-374-15857-6. S. 254.
  34. ↑ JEAN EDWARD SMITH. FDR. [s.l.] : Random House, 2007. Dostupné online. ISBN 978-1-4000-6121-1. S. 58-60.
  35. ↑ JEAN EDWARD SMITH. FDR. [s.l.] : Random House, 2007. Dostupné online. ISBN 978-1-4000-6121-1. S. 60-62.
  36. ↑ JEAN EDWARD SMITH. FDR. [s.l.] : Random House, 2007. Dostupné online. ISBN 978-1-4000-6121-1. S. 60-64.
  37. ↑ JEAN EDWARD SMITH. FDR. [s.l.] : Random House, 2007. Dostupné online. ISBN 978-1-4000-6121-1. S. 65.
  38. ↑ JEAN EDWARD SMITH. FDR. [s.l.] : Random House, 2007. Dostupné online. ISBN 978-1-4000-6121-1. S. 65-66.
  39. ↑ GUNTHER, John. Roosevelt in retrospect, a profile in history. [s.l.] : New York, Harper, 1950. Dostupné online. S. 202-203.
  40. ↑ BURNS, James MacGregor. Roosevelt, the lion and the fox. [s.l.] : San Diego, Ca. : Harcourt, Brace, Jovanovich, 1984. Dostupné online. ISBN 978-0-15-678870-0. S. 34.
  41. ↑ JEAN EDWARD SMITH. FDR. [s.l.] : Random House, 2007. Dostupné online. ISBN 978-1-4000-6121-1. S. 68-69.
  42. ↑ BRANDS, H. W.. Traitor to His Class: The Privileged Life and Radical Presidency of Franklin Delano Roosevelt. [s.l.] : Knopf Doubleday Publishing Group, 2009-09-08. Google-Books-ID: bmKMa_y3hh0C. Dostupné online. ISBN 978-0-307-27794-7. S. 57-60. (po anglicky)
  43. ↑ GUNTHER, John. Roosevelt in retrospect, a profile in history. [s.l.] : New York, Harper, 1950. Dostupné online. S. 205-206.
  44. ↑ BURNS, James MacGregor. Roosevelt, the lion and the fox. [s.l.] : San Diego, Ca. : Harcourt, Brace, Jovanovich, 1984. Dostupné online. ISBN 978-0-15-678870-0. S. 49.
  45. ↑ BURNS, James MacGregor. Roosevelt, the lion and the fox. [s.l.] : San Diego, Ca. : Harcourt, Brace, Jovanovich, 1984. Dostupné online. ISBN 978-0-15-678870-0. S. 44-46.
  46. ↑ BURNS, James MacGregor. Roosevelt, the lion and the fox. [s.l.] : San Diego, Ca. : Harcourt, Brace, Jovanovich, 1984. Dostupné online. ISBN 978-0-15-678870-0. S. 43.
  47. ↑ JEAN EDWARD SMITH. FDR. [s.l.] : Random House, 2007. Dostupné online. ISBN 978-1-4000-6121-1. S. 97-101.
  48. ↑ BURNS, James MacGregor. Roosevelt, the lion and the fox. [s.l.] : San Diego, Ca. : Harcourt, Brace, Jovanovich, 1984. Dostupné online. ISBN 978-0-15-678870-0. S. 51.
  49. ↑ JEAN EDWARD SMITH. FDR. [s.l.] : Random House, 2007. Dostupné online. ISBN 978-1-4000-6121-1. S. 102-106.
  50. ↑ JEAN EDWARD SMITH. FDR. [s.l.] : Random House, 2007. Dostupné online. ISBN 978-1-4000-6121-1. S. 113-114.
  51. ↑ BURNS, James MacGregor. Roosevelt, the lion and the fox. [s.l.] : San Diego, Ca. : Harcourt, Brace, Jovanovich, 1984. Dostupné online. ISBN 978-0-15-678870-0. S. 52.
  52. ↑ GUNTHER, John. Roosevelt in retrospect, a profile in history. [s.l.] : New York, Harper, 1950. Dostupné online. S. 212.
  53. ↑ JEAN EDWARD SMITH. FDR. [s.l.] : Random House, 2007. Dostupné online. ISBN 978-1-4000-6121-1. S. 122-123.
  54. ↑ BURNS, James MacGregor. Roosevelt, the lion and the fox. [s.l.] : San Diego, Ca. : Harcourt, Brace, Jovanovich, 1984. Dostupné online. ISBN 978-0-15-678870-0. S. 56.
  55. ↑ BURNS, James MacGregor. Roosevelt, the lion and the fox. [s.l.] : San Diego, Ca. : Harcourt, Brace, Jovanovich, 1984. Dostupné online. ISBN 978-0-15-678870-0. S. 57, 60.
  56. ↑ JEAN EDWARD SMITH. FDR. [s.l.] : Random House, 2007. Dostupné online. ISBN 978-1-4000-6121-1. S. 125.
  57. ↑ JEAN EDWARD SMITH. FDR. [s.l.] : Random House, 2007. Dostupné online. ISBN 978-1-4000-6121-1. S. 125-126.
  58. ↑ JEAN EDWARD SMITH. FDR. [s.l.] : Random House, 2007. Dostupné online. ISBN 978-1-4000-6121-1. S. 130-132.
  59. ↑ JEAN EDWARD SMITH. FDR. [s.l.] : Random House, 2007. Dostupné online. ISBN 978-1-4000-6121-1. S. 139-140.
  60. ↑ JEAN EDWARD SMITH. FDR. [s.l.] : Random House, 2007. Dostupné online. ISBN 978-1-4000-6121-1. S. 171-172.
  61. ↑ UNDERWOOD, Jeffery S.. The Wings of Democracy: The Influence of Air Power on the Roosevelt Administration, 1933-1941. [s.l.] : Texas A&M University Press, 1991. Dostupné online. ISBN 978-0-89096-388-3. S. 11. (po anglicky)
  62. ↑ JEAN EDWARD SMITH. FDR. [s.l.] : Random House, 2007. Dostupné online. ISBN 978-1-4000-6121-1. S. 176-177.
  63. ↑ JEAN EDWARD SMITH. FDR. [s.l.] : Random House, 2007. Dostupné online. ISBN 978-1-4000-6121-1. S. 177-181.
  64. ↑ BURNS, James MacGregor. Roosevelt, the lion and the fox. [s.l.] : San Diego, Ca. : Harcourt, Brace, Jovanovich, 1984. Dostupné online. ISBN 978-0-15-678870-0. S. 73.
  65. ↑ GUNTHER, John. Roosevelt in retrospect, a profile in history. [s.l.] : New York, Harper, 1950. Dostupné online. S. 215-216.
  66. ↑ JEAN EDWARD SMITH. FDR. [s.l.] : Random House, 2007. Dostupné online. ISBN 978-1-4000-6121-1. S. 181.
  67. ↑ JEAN EDWARD SMITH. FDR. [s.l.] : Random House, 2007. Dostupné online. ISBN 978-1-4000-6121-1. S. 181-182.
  68. ↑ JEAN EDWARD SMITH. FDR. [s.l.] : Random House, 2007. Dostupné online. ISBN 978-1-4000-6121-1. S. 175-176.
  69. ↑ BURNS, James MacGregor. Roosevelt, the lion and the fox. [s.l.] : San Diego, Ca. : Harcourt, Brace, Jovanovich, 1984. Dostupné online. ISBN 978-0-15-678870-0. S. 74.
  70. ↑ JEAN EDWARD SMITH. FDR. [s.l.] : Random House, 2007. Dostupné online. ISBN 978-1-4000-6121-1. S. 182-183.
  71. ↑ JEAN EDWARD SMITH. FDR. [s.l.] : Random House, 2007. Dostupné online. ISBN 978-1-4000-6121-1. S. 184-185.
  72. ↑ ALTER, Jonathan. The defining moment : FDR's hundred days and the triumph of hope. [s.l.] : New York : Simon & Schuster, 2006. Dostupné online. ISBN 978-0-7432-4600-2. S. 355.
  73. ↑ JEAN EDWARD SMITH. FDR. [s.l.] : Random House, 2007. Dostupné online. ISBN 978-1-4000-6121-1. S. 195-196.
  74. ↑ ROWLEY, Hazel. Franklin and Eleanor : an extraordinary marriage. [s.l.] : New York : Farrar, Straus and Giroux, 2010. Dostupné online. ISBN 978-0-374-15857-6. S. 125.
  75. ↑ ROWLEY, Hazel. Franklin and Eleanor : an extraordinary marriage. [s.l.] : New York : Farrar, Straus and Giroux, 2010. Dostupné online. ISBN 978-0-374-15857-6. S. 120.
  76. ↑ WARD, Geoffrey C.; BURNS, Ken. The Roosevelts: An Intimate History. [s.l.] : Knopf Doubleday Publishing Group, 2014-09-09. Google-Books-ID: V73CAwAAQBAJ. Dostupné online. ISBN 978-0-385-35306-9. S. 332. (po anglicky)
  77. ↑ JEAN EDWARD SMITH. FDR. [s.l.] : Random House, 2007. Dostupné online. ISBN 978-1-4000-6121-1. S. 220.
  78. ↑ JEAN EDWARD SMITH. FDR. [s.l.] : Random House, 2007. Dostupné online. ISBN 978-1-4000-6121-1. S. 213-214.
  79. ↑ JEAN EDWARD SMITH. FDR. [s.l.] : Random House, 2007. Dostupné online. ISBN 978-1-4000-6121-1. S. 215-219.
  80. ↑ JEAN EDWARD SMITH. FDR. [s.l.] : Random House, 2007. Dostupné online. ISBN 978-1-4000-6121-1. S. 255-256.
  81. ↑ MORGAN, Ted. FDR : a biography. [s.l.] : New York : Simon and Schuster, 1985. Dostupné online. ISBN 978-0-671-45495-1. S. 267, 269-272, 286-287.
  82. ↑ ROOSEVELT, Elliott. F.D.R.: His Personal Letters: 1928-1945. [s.l.] : Duell, Sloan and Pearce, 1970. Google-Books-ID: MpkOAQAAMAAJ. Dostupné online. S. 21. (po anglicky)
  83. ↑ JEAN EDWARD SMITH. FDR. [s.l.] : Random House, 2007. Dostupné online. ISBN 978-1-4000-6121-1. S. 231.

Iné projekty

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Franklin D. Roosevelt na anglickej Wikipédii.

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Franklin_Delano_Roosevelt&oldid=7792257“