Preskočiť na obsah

Nacistické Nemecko

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Verzia z 08:54, 4. september 2024, ktorú vytvoril RONALDO-SK (diskusia | príspevky) (Nástup k moci)
(rozdiel) ← Staršia verzia | Aktuálna úprava (rozdiel) | Novšia verzia → (rozdiel)
Nemecká ríša
Deutsches Reich
1933 – 1945
Vlajka štátu
vlajka
Štátny znak
znak
Hymna: Das Lied der DeutschenHorst-Wessel-Lied
Motto: Ein Volk, ein Reich, ein Führer
(Jeden národ, jedna ríša, jeden vodca)
Geografia
Mapa štátu
     Nemecko
     Civilná správa okupovaných teritórií
     Vojenská správa okupovaných teritórií
Rozloha
696 265 km² (1941)
Obyvateľstvo
Počet obyvateľov
90 030 775 (1941)
Národnostné zloženie
Štátny útvar
Vznik
30. január 1933 (prevzatie moci ríšskym kancelárom Adolfom Hitlerom)
Zánik
8. máj 1945 (bezpodmienečná kapitulácia podpísaná Wilhelmom Keitelom a Hansom von Freiburgomde facto zánik Nemeckej ríše)
23. máj 1945 (rozpustenie a zatknutie Flensburgskej vládyde iure zánik Nemeckej ríše)
Predchádzajúce štáty:
Weimarská republika Weimarská republika
Sárske územie Sárske územie
Rakúsky štát Rakúsky štát
Prvá česko-slovenská republika Prvá česko-slovenská republika
Tretia francúzska republika Tretia francúzska republika
Slobodné mesto Gdansk (medzivojnové obdobie) Slobodné mesto Gdansk (medzivojnové obdobie)
Druhá poľská republika Druhá poľská republika
Juhoslovanské kráľovstvo Juhoslovanské kráľovstvo
Luxembursko Luxembursko
Litva Litva
Nástupnícke štáty:
Okupačné zóny Nemecka Okupačné zóny Nemecka
Okupačné zóny Rakúska Okupačné zóny Rakúska
Dočasné štátne zriadenie Dočasné štátne zriadenie
Luxembursko Luxembursko
Dočasná vláda Poľskej republiky Dočasná vláda Poľskej republiky
Juhoslávia (1943 – 1992) Juhoslávia (1943 – 1992)

Nacistické Nemecko (iné názvy: Tretia ríša (nem. Drittes Reich), Ríša, reich, Reich, rajch, od anšlusu Rakúska - a od 26. júna 1943 aj polooficiálne - Veľkonemecká ríša; oficiálny názov štátu znel po celý čas Nemecká ríša) je obdobie dejín Nemecka, v ktorom v Nemecku vládol národný socializmus (nacizmus), teda obdobie od začiatku roka 1933 do konca 2. svetovej vojny 8. mája 1945. O názve Tretia ríša ako takom pozri článok Tretia ríša (propagandistický pojem), ktorý mal názvom pripomínať Svätú ríšu rímsku, ktorá existovala do roku 1806.

Adolf Hitler sa 30. januára 1933 dostal legálne k moci, keď bol dosadený do funkcie ríšskeho kancelára prezidentom vtedajšieho Nemecka Paulom von Hindenburgom. Na začiatku svojej vlády predsedal koaličnému kabinetu, ale pomerne skoro sa mu podarilo od vlády odstaviť tých členov kabinetu, ktorí neboli členmi nacistickej strany. Po uchopení moci sa podarilo nacistickému režimu opäť postaviť ekonomiku na nohy a ukončiť vysokú nezamestnanosť aj pomocou masových investícií do zbrojenia. Návrat ekonomickej prosperity viedol k nárastu popularity režimu medzi nemeckým obyvateľstvom, čo sa prejavilo oddanosťou Nemcov svojej vláde.

Opozícia z radov liberálov, socialistov a komunistov však bola tvrdo potláčaná tajnou štátnou políciou Gestapo pod patronátom Heinricha Himmlera. Nacistická strana postupne ovládla súdy, miestne vlády a všetky občianske organizácie okrem protestantských a katolíckych.[1] Verejnú mienku v Ríši utváralo ministerstvo propagandy vedené Jozefom Goebbelsom, ktorý na to využíval masmédiá, film a Hitlerove prejavy. Štátny aparát sa snažil vykresliť Hitlera ako vodcu nemeckého ľudu (Führer), ktorý nakoniec mal v rukách takú výkonnú moc akú si želal.

Na začiatku existencie nacistického Nemecka zaujal Hitler zahraničnú politiku zastrašovania a vydierania, keď vznášal zdanlivo odôvodnené požiadavky na svojich susedov, ktorým sa v prípade ich nesplnenia vyhrážal vojnou. Keď sa ho pokúsili jeho protivníci upokojiť ústupkami, prijal ich a zameral sa zas na ďalšiu oblasť. Týmto postupom sa mu podarilo získať značné územie bez toho, aby to viedlo k vojne ako v prípade Mníchovskej dohody a postúpenia českého pohraničia Nemecku v roku 1938. Agresívna politika Nemecka viedla k tomu, že Nemecko vypovedalo Versaillskú zmluvu a od roku 1935 sa začalo znovu vyzbrojovať. V tom istom roku pripojilo k Nemecku späť Sársko, o rok neskôr Porýnie.

Od vypuknutia občianskej vojny v Španielsku v lete 1936 vojensky podporovalo generála Franca, ktorý sa v priebehu vojny stal hlavným vodcom španielskych nacionalistov (frankistov). Na strane frankistov bolo aj fašistické Taliansko a na strane republikánov od októbra 1936 ZSSR a Mexiko. Na jeseň 1936 vytvorilo spojenectvo s fašistickým Talianskom pod vládou Benita Mussoliniho a s Japonskom nazvané Os Berlín-Rím-Tokio. V roku 1938 anketovalo Rakúsko a obsadilo po mníchovskej dohode (platnej od 29. septembra 1938) Sudety a po rozbití ČSR neskôr aj zvyšok Česka. Neustále rastúce územné nároky vyvrcholili 1. septembra 1939 inváziou do Poľska, načo Francúzsko a Spojené kráľovstvo vyhlásili nacistickému Nemecku vojnu, čím oficiálne začala druhá svetová vojna.[2][3]

Počas vojny sa nacistickému Nemecku podarilo obsadiť veľkú časť Európy od Francúzska až takmer po Moskvu vo vtedajšom Sovietskom zväze, ďalej od Nórska na severe až po rozsiahle púštne oblasti v severnej Afrike na juhu. Na väčšine okupovaných území sa nacisti pokúsili zaviesť „nový nacionálno-socialistický poriadok“. Povinnosti predstaviteľov štátu vyplývajúce zo všeobecných právnym zásad boli nahradené osobnou zodpovednosťou, ktorá potvrdená „prísahou vodcovi“. Národný antisemitizmus a rasizmus boli ústrednými zložkami nacistickej ideológie. Začalo dochádzať k masovým perzekúciám nenemeckého obyvateľstva, vyvražďovaniu a plánovanej genocíde Slovanov, Rómov a Židov (holokaust- šoa). Počas obdobia existencie nacistického Nemecka (12 rokov) zomreli milióny ľudí. V priebehu vojny sa však začala situácia na fronte obracať v neprospech Nemecka, čo v konečnom dôsledku viedlo k jeho porážke. Adolf Hitler spáchal 30. apríla 1945 krátko pred obsadením jeho veliteľského bunkra samovraždu. Druhá svetová vojna v Európe skončila 8. mája 1945 bezpodmienečnou kapituláciou Nemecka Sovietskemu zväzu a západným Spojencom. V roku 1939 mala Nemecká ríša 364 097 km2 a asi 79,5 milióna obyvateľov. Počas vojny sa obsadzovaním okolitých krajín jej územie rozšírilo na 553 625 km2 a počet obyvateľov zvýšil na 116 miliónov. Pracovnú silu krajiny na začiatku vojny tvorilo 24,5 milióna ľudí[4]. V septembri 1944 to bolo 28,4 milióna Nemcov a ďalších 7,1 až 7,5 milióna ľudí zo zahraničia[5] (5,3 nútene pracujúcich civilistov a 1,8 milióna vojnových zajatcov).

Nástup k moci

[upraviť | upraviť zdroj]
Rozsah Nemecka pred druhou svetovou vojnou.
Územné členenie Nemecka v roku 1944

Nacistické Nemecko vyrástlo na základoch národného poníženia, hanby a hnevu vychádzajúcich zo znenia Versaillskej zmluvy z roku 1919, ktorú Nemecku vnútili víťazné mocnosti po Prvej svetovej vojne.[6] Táto zmluva vnucovala Nemcom zodpovednosť za rozpútanie vojny, trvalú stratu či demilitarizáciu niektorých území; nutnosť platiť reparácie v peniazoch a v tovare a zredukovanie početného stavu armády. Nemecko prišlo o všetky zámorské kolónie. Časť Nemecka známa ako Porýnie na hraniciach s Francúzskom bola demilitarizovaná a Nemecku bolo zakázané mať v nej vojská či vojenské zariadenia. Medzi ďalšie príčiny nárastu popularity nacistickej ideológie patrili nárast nacionalizmu v nemeckom obyvateľstve a myšlienky na vybudovanie „Veľkonemeckej ríše“, občianske nepokoje a komunistické puče, hyperinflácia vo Weimarskej republike a celosvetová hospodárska kríza prebiehajúca v 30. rokoch 20. storočia. Všetky tieto dôsledky viedli k tomu, že voliči frustrovaní prácou politických strán začali čoraz viac voliť strany na ľavom či pravom okraji politického spektra - extrémistov, vrátane Národnosocialistickej nemeckej robotníckej strany (NSDAP).

Nacisti sľubovali silnú, autoritatívnu vládu namiesto neefektívnych parlamentných republikánov, občiansky mier, socializmus, radikálnu ekonomickú politiku (najmä plnú zamestnanosť), navrátenie tradičných hodnôt a hrdosti a rasovú čistotu, čiastočne dosiahnutú represiami proti Židom a marxistom. To všetko v mene národnej jednoty a solidarity namiesto rozdrobenej demokratickej spoločnosti. Vystupovali za znovuvyzbrojenie Nemecka, odmietnutie reparácií a opätovné obsadenie stratených území. Nacisti propagovali aj názor, že Versaillská zmluva bola zrada spôsobená liberálnou demokraciou Weimarskej republiky, ktorá pripravila Nemecko o národnú hrdosť v dôsledku konšpirácie Židov, ktorej úlohou bolo docieliť národnú nejednotnosť a otrávenie nemeckej krvi. [7] Na tento cieľ využívala nacistická propaganda Dolchstoßlegende, ktorá hlásala, že prvú svetovú vojnu neprehrala nemecká armáda, ale že porážka bola spôsobená zradou civilistov v zázemí.

Medzi rokmi 1925 až do 30. rokov 20. storočia sa nemecká vláda zmenila z demokratickej na de facto konzervatívno - nacionalistickú autoritatívnu vládu pod vedením vojnového hrdinu z prvej svetovej vojny Paula von Hindenburga, ktorému sa nepáčil liberálno-demokratický štát Weimarskej republiky a ktorý chcel z Nemecka vytvoriť autoritatívny štát.[8] Prirodzeným spojencom Hindenburga na vytvorenie autoritatívnej vlády bola Nemecká národno-ľudová strana (Deutschnationale Volkspartei, DNVP), ktorá zastávala pozíciu nacionalistov, ale po roku 1929 vplyvom nastupujúcej ekonomickej krízy začala čeliť odlivu mladých a viac radikálnych sympatizantov k myšlienke revolúcie zosobňovanej NSDAP. Táto strana taktiež slúžila ako protiváha narastajúcej popularite komunizmu v Nemecku. Okrem toho stredoví politici strácali podporu, keďže voliči prechádzali k extrémnej ľavici alebo pravici, čo ešte viac sťažovalo vytvorenie väčšinovej vlády v parlamente.

Adolf Hitler a Rudolf Hess vo Weimari na fotografii z roku 1930

V roku 1928 prebehli v Nemecku spolkové voľby, ktoré nasledovali po zlepšení situácie po hyperinflácii z obdobia medzi rokmi 1922 až 1923, v ktorých nacisti získali iba 12 kresiel, t.j. 1,9 % poslaneckých mandátov. O dva roky neskôr v spolkových voľbách vyhlásených po rezignácii kancelára Heinricha Bruninga 14. septembra 1930 a krachu akciových trhov v USA dostali nacisti už 6 400 000 hlasov (17,5 %), čo im zabezpečilo 107 poslaneckých mandátov, čím sa NSDAP stala druhou najsilnejšou stranou v Reichstagu. O dva roky neskôr prebehli v júli ďalšie spolkové voľby, v ktorých nacisti získali 230 kresiel, čím sa stali najpočetnejšou politickou stranou pôsobiacou v Reichstagu. [1] Prezident Hindenburg sa zdráhal odovzdať moc do rúk Hitlera, no predchádzajúci kancelár Franz von Papen uzavrel s Hitlerom dohodu medzi NSDAP a DNVP, ktorá umožnila Hitlerovi stať sa ríšskym kancelárom. 30. januára 1933 vymenoval Hindenburg Hitlera za kancelára Nemecka po tom, čo skončila neúspechom snaha generála Kurta von Schleichera o vytvorenie stabilnej vlády. Hitler začal na Hindenburga vyvíjať nátlak cez jeho syna Oskara von Hindenburga a intrigy s Papenom, ktorý sledoval svoje vlastné záujmy. Von Papen predpokladal, že ako vicekancelár udrží nacistov ako menšiu a slabšiu časť vlády, a že bude schopný kontrolovať Hitlera. Tento stav bol spôsobený tým, že aj keď NSDAP vyhrala oboje voľby v roku 1932, nikdy nezískala väčšinu, ktorá by jej umožnila samostatnú vládu a ani vládu v spojení s DNVP.

Upevňovanie moci

[upraviť | upraviť zdroj]

Zglajchšaltovanie (nacifikácia)

[upraviť | upraviť zdroj]

Hitlerovým nástupom k moci začala etapa národnosocialistického uchopenia moci. Už 28. februára 1933 bolo po požiari budovy Ríšskeho snemu, z ktorého Hitler obvinil komunistov, vydané nariadenie, ktorým boli zrušené základné ľudské práva obsiahnuté vo Weimarskej ústave. Komunistická agitácia bola zakázaná a komunistická strana bola onedlho postavená mimo zákon.

Okolo 10 000 sociálnych demokratov a komunistov bola zatknutých a uväznených. Veľa zo zadržaných bolo popravených. Na základe Zmocňovacieho zákona z marca toho istého roku prevzala vláda všetku politickú moc. Zmocňovacím zákonom Hitler legálnym spôsobom nastolil nacistickú totalitnú diktatúru.

Zásadným krokom na ceste Nemecka k premene na totalitný štát bolo zglajchšaltovanie (usmernenie do jednotného) celého politického a administratívneho aparátu a všetkých oblastí hospodárskeho, sociálneho a kultúrneho života. Všetky ostatné politické strany sa buď zlúčili s NSDAP, alebo boli zakázané. Rovnaký osud stihol aj odbory a rôzne profesijné organizácie. 7. apríla 1934 boli prijaté prísne protižidovské zákony, ktoré zakazovali všetkým neárijcom vykonávať verejné funkcie.[9]

Veľkým problémom pre Hitlera boli SA - paramilitaristická organizácia NSDAP. Vodca SA, Ernst Röhm, túžil začleniť svoje SA do radov Reichswehru a stať sa jeho veliteľom. To však narušilo Hitlerove zámery. 30. júna 1934 preto Hitler nariadil Röhma a jeho podriadených zatknúť a bez súdu popraviť. Táto udalosť vstúpila do dejín ako „Noc dlhých nožov“.

Neskôr posilnili svoje postavenie SS pod velením Reichsführera SS Heinricha Himmlera. Tomu čoskoro podliehalo Gestapo (tajná štátna polícia) a novo zriadené koncentračné tábory, kam boli umiestňované politicky (sociálni demokrati, komunisti) a rasovo (Židia atď.) nežiaduce osoby. Neskôr patrili do Himmlerovej kompetencie všetky polície v Nemecku. Hitler tak vyradil akúkoľvek možnú opozíciu zvonku aj zvnútra NSDAP. Po Hindenburgovej smrti v auguste 1934 sa Hitler dal vymenovať za vodcu (po nemecky Führer).

Upevňovanie moci v armáde

[upraviť | upraviť zdroj]

Väčšina vyšších dôstojníkov Reichswehru, ktorí prekonali výcvik ešte za čias cisárstva, sa nikdy nezmierila so vznikom Weimarskej republiky. Títo dôstojníci videli v Hitlerovi obhajcu svojich záujmov, ktorý opätovne vyzbrojí armádu, zasadí sa o revíziu Versaillskej zmluvy a z Nemecka znovu vybuduje politickú a vojenskú veľmoc[10]. Generálny štáb Reichswehru si potom Hitler naklonil v júni 1934, keď počas Noci dlhých nožov vykonal čistku v SA. Po smrti prezidenta Paula von Hindenburga sa stal Hitler hlavou štátu a zmenil text vojenskej prísahy - zatiaľ čo do tejto chvíle prisahali vojaci vernosť národu a vlasti, tak teraz už prisahali vernosť vodcovi Nemeckej ríše a národa Adolfovi Hitlerovi[11]. Pred nástupom Hitlera k moci, v roku 1932, mala armáda 44 generálov. V roku 1938 ich bolo už 261 [12]. 16. marca 1935 zaviedli nacisti brannú povinnosť. Armáda postupne opäť získala svoju stratenú prestíž a nacistický režim navyše prikladal armádnym záležitostiam mimoriadnu dôležitosť. Napriek tomu sa na prelome rokov 1937 a 1938 objavili v armáde prvé náznaky opozície voči režimu. Niektorých dôstojníkov znepokojil hlavne Hitlerov plán z 5. novembra 1937 na napadnutie Česko-Slovenska[13]. Minister obrany, Poľný maršal von Blomberg a Vrchný veliteľ pozemného vojska generálplukovník von Fritsch vyjadrili nad plánom pochybnosti a boli zbavení svojich funkcií. Onedlho sa podarilo v armáde eliminovať aj zvyšok konzervatívnej starej gardy a do polovice roku 1938 Hitler úplne ovládol nemeckú brannú moc. Napriek tomu sa v armáde aj naďalej objavovali opozičné skupiny, ktoré sa opakovane snažili Adolfa Hitlera odstrániť - napr. skupina sprisahancov okolo náčelníka generálneho štábu Ludwiga Becka, skupina okolo admirála Wilhelma Canarisa a generálmajora Hansa Ostera, skupina atentátnikov na čele s generálmajorom Henningom von Tresckowom a atentátnici z 20. júla 1944.

Cirkev v Tretej ríši

[upraviť | upraviť zdroj]

Postoj nacistov k cirkvám nebol jednoznačný, ale zo strany nacistov prevažovalo skôr hlboké nepriateľstvo a často aj tvrdé prenasledovanie[14]. Dôvodom bol aj fakt, že ideológia nacizmu bola zo svojej podstaty nezlučiteľná s kresťanstvom. V Nemecku sa však v roku 1933 hlásilo 68 miliónov obyvateľov ku kresťanskej viere (62,7 % obyvateľov sa hlásilo k protestantizmu a 32,4 % ku katolíckej cirkvi) [15]. Protestanti aj katolíci spočiatku napospol vítali nástup nacizmu k moci, keďže od nacizmu očakávali obnovu starých tradičných hodnôt z čias cisárstva, ktoré za Weimarskej republiky upadali [16]. Vysoko postaveným duchovným imponovali sociálne a politické ciele nacistov, ako o tom svedčí aj pastiersky list bavorských biskupov z 12. novembra 1933, v ktorom je zmienka o záchrane Nemecka pred boľševizmom. Veľmi rýchlo však bola v krajine stanovená jasná hranica medzi náboženskými záležitosťami, do ktorých sa nemá pliesť štát, a záležitosťami štátu, do ktorých sa nemajú pliesť cirkvi. 20. júla 1933 uzavrelo nacistické Nemecko konkordát so Svätou stolicou. Aj napriek uzavretiu konkordátu postupovali nacisti voči katolíckej cirkvi tvrdo - katolícka tlač bola cenzurovaná, úrady mali právo nepovoliť procesie alebo uzavrieť kláštorné školy. Pápež Pius XI. na túto situáciu zareagoval Encyklikou S pálčivou starosťou, ktorej šírenie nacisti v Nemecku zakázali. Encyklika bola nakoniec len ojedinelým prípadom vzdoru vo vzťahoch medzi Vatikánom a Nemeckom. Do kritiky režimu sa však aj naďalej púšťali niektorí domáci duchovní - napr. biskup Clemens August gróf von Galen. Do opozície voči nacizmu sa dostali aj protestantské cirkvi a Ochranné združenie farárov, menovite napr. evanjelickí duchovní Dietrich Bonhoeffer alebo Friedrich Justus Perels. Skupiny protinacistického odporu v cirkvách však boli izolované a nebolo ich veľa [17]. Cirkvi vystupovali otvorene proti nacizmu len vtedy, ak ohrozoval ich teologickú alebo morálnu autonómiu. Jedinou náboženskou organizáciou, ktorá kládla rozhodný a vytrvalý odpor nacizmu, boli Svedkovia Jehovovi, ktorí sa ocitli mimo zákona krátko po prevzatí moci nacistami. Samostatnou kapitolou bola likvidácia Židov a ich náboženskej organizácie. Do roku 1945 zostalo v krajine, kde pred vojnou žilo 525 000, iba 25 000 Židov[18].

Ovládnutie justície

[upraviť | upraviť zdroj]

Väčšina konzervatívne zmýšľajúcich sudcov a právnikov sa nikdy nestotožnila s liberálnymi myšlienkami Weimarskej republiky a v nastolení nacistického režimu videli návrat k starým hodnotám z čias autoritárskeho cisárstva[19]. Justícia sa takmer bezvýhradne podvolila Hitlerovej moci a stala sa dôležitým nástrojom režimu. V občianskom zákonníku vykonali nacisti len minimum zmien, zato trestné právo zneužili na vlastné ciele. Deštrukcia právneho systému nastala po požiari Ríšskeho snemu, Nariadením na ochranu národa a štátu z 29. marca 1933, ktoré bolo následne zneužité na neobmedzené zatýkanie politických oponentov. V roku 1932 prebehlo v Nemecku 268 procesov vlastizrady, v roku 1933 ich bolo už 11 000[20]. Vznikla sieť mimoriadnych súdov bez poroty. V roku 1934 bola zriadená inštitúcia Ľudového súdu (Volksgerichtshof), ktorá mala prerokúvať prípady vlastizrady. Hitlerove rozhodnutia sa čoraz častejšie stávali výnosom či dokonca zákonom a sudcovia nemali právo tieto rozhodnutia spochybňovať. Nad zákonom potom stálo napr. Gestapo, ktoré sa tiež riadilo Hitlerovou vôľou[21].

Prenasledovanie

[upraviť | upraviť zdroj]
Následky Krištáľovej noci - zničený výklad židovského obchodu.
Zľava: Chamberlain, Daladier, Hitler, Mussolini a Ciano po podpísaní Mníchovskej dohody.

Už pred uchopením moci prejavovali Nemci, a hlavne nacisti nenávisť k niektorým etnikám, napríklad voči Lužickým Srbom, Slovanom všeobecne, Židom či Rómom. Diskriminácia a perzekúcie Židov sa začali v apríli 1933 vypudením židovských úradníkov zo štátnej správy. V septembri 1935 schválil ríšsky snem Norimberské rasové zákony namierené proti Židom. Židia boli zbavení nemeckého štátneho občianstva a bolo im zakázané vstupovať do manželstva s Nemcami. Norimberskými zákonmi bolo postihnutých okolo 500 000 ľudí. 9. novembra 1938 zinscenovali nacisti Krištáľovú noc - pogrom, počas ktorého zhorelo v Nemecku značné množstvo synagóg. Príslušníci SS pritom pred zrakmi nečinnej polície Židov beztrestne vraždili.

Rozširovanie územia

[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1935 bolo Sársko opäť integrované do Nemeckej ríše. V tom istom roku bola znovu zavedená branná povinnosť. Hitler následne obnovil nemeckú vojenskú silu, čím bola síce flagrantne porušená Versaillská zmluva, ale Francúzsko a Spojené kráľovstvo sa obmedzili iba na protesty. Keď o niekoľko mesiacov neskôr Wehrmacht remilitarizoval Porýnie (1936), západné mocnosti proti tomu nijako nezakročil. Týmto činom Hitler výrazne posilnil svoje postavenie v Nemecku. V auguste 1936 sa konali v Berlíne olympijské hry, ktoré sa ukázali byť ďalším veľkolepým propagandistickým úspechom nacistického režimu.

Po vytvorení osi Berlín-Rím s Mussolinim a po podpísaní Paktu proti Kominterne s Japonskom sa Hitler cítil byť dosť silný na to, aby prešiel v zahraničnej politike do ofenzívy. 12. marca 1938 vpochodoval Wehrmacht do Rakúska. Keď vstúpil Hitler krátko potom do Viedne, bol búrlivo pozdravovaný nadšeným davom. O štyri týždne neskôr sa 99 % Rakúšanov vyslovilo za pripojenie (Anschluss) k Nemecku. Hitlerovi sa tak podarilo naplniť ideu vytvorenia Veľkého Nemecka, ktorú von Bismarck v roku 1866 zavrhol. Hoci anexia Rakúska odporovala Versaillskej zmluve, ktorá výslovne zakazovala zjednotenie Rakúska s Nemeckom, západné mocnosti opäť nezasiahli.

Po Rakúsku obrátil Hitler svoj zrak na Česko-Slovensko, kde sa 3,3 miliónová menšina sudetských Nemcov dožadovala autonómie. V septembri 1938 sa Hitler, Benito Mussolini, Neville Chamberlain a Édouard Daladier dohodli počas konferencie v Mníchove na odstúpení českého pohraničia Nemecku. Nato Hitler vyhlásil, že všetky nemecké územné nároky boli uspokojené, ale len šesť mesiacov po Mníchove, 15. marca 1939, využil rozpory medzi Čechmi a Slovákmi ako zámienku na obsadenie zvyšku Česka a jeho premenu na Protektorát Čechy a Morava. V tom istom mesiaci obsadili nemecké vojská aj prístav Memel v Litve. V auguste 1939 sovietsky vodca Stalin nespokojný s priebehom vyjednávania so západnými demokraciami prikročil k návrhu na zlepšenie vzťahov s Nemeckom. 23. augusta 1939 podpísali obe krajiny v Moskve dohodu o neútočení známu ako Pakt Ribbentrop-Molotov. Tajnými dodatkami zmluvy bolo rozdelenie sfér vplyvu v strednej a východnej Európe, hlavne demarkačná línia v Poľsku. Na tejto čiare sa mali sovietske a nemecké sily stretnúť po tom čo spoločne napadnú Poľsko. Západná politika appeasementu - ústupkov pred Nemeckom definitívne stroskotala.

Najnaliehavejším ekonomickým problémom, ktorému nacisti pôvodne čelili, bola 30% miera nezamestnanosti.  Ekonóm Dr. Hjalmar Schacht, prezident ríšskej banky a minister hospodárstva, vytvoril v máji 1933 systém pre deficitné financovanie štátu. Kapitálové projekty boli hradené vydaním zmeniek s názvom Mefo (Metallurgische Forschungsgesellschaft). Až keď boli zmenky predložené na preplatenie, ríšska banka vytlačila peniaze. Hlavným zameraním opatrenia bola možnosť zbrojiť na dlh. Hitler priemyselníkom tvrdil, že nadchádzajúca územná expanzia poskytne prostriedky na splatenie stúpajúceho štátneho dlhu. Schachtova administratíva dosiahla rýchlo poklesu miery nezamestnanosti, najväčšieho zo všetkých krajín počas Veľkej hospodárskej krízy.[22]

V októbri 1933 boli vyvlastnené Junkersove letecké závody. V spolupráci s ďalšími výrobcami lietadiel a pod vedením ministra letectva Göringa sa začala nová výroba. Z počtu 3 200 ľudí, ktorí v roku 1932 vyrobili 100 kusov ročne, sa toto odvetvie rozrástlo a zamestnávalo štvrť milióna pracovníkov, ktorí ročne o necelých desať rokov neskôr vyrobili viac ako 10 000 technicky vyspelých lietadiel.[23]

Vznikla prepracovaná administratíva, ktorá mala regulovať dovoz surovín a hotových výrobkov so zámerom eliminovať zahraničnú konkurenciu na nemeckom trhu a zlepšiť národnú platobnú bilanciu. Nacisti podporovali vývoj syntetických náhrad za materiály ako ropa a textil.  Vzhľadom na to, že trh zažíval nadbytok a ceny ropy boli nízke, uzavrela v roku 1933 nacistická vláda dohodu o zdieľaní zisku s firmou IG Farben, ktorá IG Farben zaručila 5% návratnosť kapitálu investovaného do ich závodu na výrobu syntetického oleja v meste Leuna a zisky presahujúce túto sumu boli odovzdané ríši.[23]

Medzi hlavné projekty verejných prác financované z deficitných výdavkov patrilo vybudovanie siete „rýchlojazdných diaľnic“ (Autobah) a poskytnutie financovania programov iniciovaných už predchádzajúcou vládou na zlepšenie bývania a poľnohospodárstva.

V projekte výstavby diaľnic bolo navrhnutých viac ako desaťtisíc kilometrov ciest postavených podľa pevných noriem dva jazdné pruhy v každom smere, každý o šírke 3 metre, a pravá krajnica široká 2 metra. V tomto zmysle bola istá podobnosť s talianskymi diaľnicami vďaka účasti Talianov na vizionárskom projekte HaFraBa (spojenie Hamburg - Frankfurt - Bazilej). 6. augusta 1932 bol slávnostne otvorený prvý úsek diaľnice (v súčasnosti značená ako A555), 22 kilometrov medzi Bonnom a Kolínom nad Rýnom.Za budovanie siete diaľnic bola zodpovedná Organizácia Todt, známa a uvádzaná aj pod skratkou OT, ktorá bola založená v roku 1934 ako organizácia ozbrojených síl a Ministerstva vyzbrojovania nacistického Nemecka. Jej zakladateľom bol Fritz Todt, inžinier a vojak, ktorý bol v rokoch 1934 až 1938 aj jeho viditeľnou hlavou vďaka funkcii generálneho inšpektora diaľnic. [24][25]

S predstavou automobilu pre ľudové masy, ako súčasti nového Nemecka, Hitler oslovil konštruktéra Ferdinanda Porsche , aby vypracoval plány pre KdF-wagen (auto Kraft durch Freude) – automobil, ktorý by si každý mohol dovoliť. Prototyp bol vystavený na medzinárodnom autosalóne v Berlíne 17. februára 1939. Po vypuknutí druhej svetovej vojny bola továreň prestavaná na výrobu vojenských vozidiel. Žiadne z vozidiel KdF-wagen neboli predané - to až po vojne, kedy bolo vozidlo premenované na Volkswagen (ľudové auto).[26]

Marian Kotleba podal trestné oznámenie na vtedajšieho predsedu vlády Róberta Fica za vyjadrenie o tom, že „aj Hitler mal dobrý ekonomický program“ (povedal to aj s dôvetkom „a dobre vieme, ako to dopadlo“, 28. 1. 2017 v relácii Sobotné dialógy RTVS). Podľa Jakuba Drábika faktom však ostáva, že Hitler nemal „dobrý ekonomický program“. Jeho programom a cieľom bola rasová očista a zaistenie životného priestoru vo východnej Európe pre nemecký národ. Dosiahnuť to chcel násilnou cestou. A všetko tomu podriadil, vrátane hospodárstva.[27]

Druhá svetová vojna a zánik režimu

[upraviť | upraviť zdroj]
Územná expanzia medzi rokmi 1933 až 1943.

1. septembra 1939 vypukla nemeckým prepadnutím Poľska v Európe druhá svetová vojna. O dva dni neskôr vyhlásili Spojené kráľovstvo a Francúzsko Nemecku vojnu. Poliaci sa statočne bránili, ale proti nemeckej bleskovej vojne sa ukázali byť úplne bezmocní. Po jednom mesiaci bojov bolo Poľsko na kolenách. Východnú polovicu krajiny zabral v súlade s paktom o neútočení Sovietsky zväz.

Ďalšími obeťami nemeckej agresie sa v apríli 1940 stali Dánsko a Nórsko. V máji začala nemecká armáda napadnutím Belgicka, Holandska a Luxemburska vojnu na západe. Nemeckým tankovým divíziám sa v priebehu pár dní podarilo rozťať spojenecké vojsko vo dvoje. Britský expedičný zbor, obkľúčený pri Dunkerqueu, bol síce evakuovaný, ale 14. júna 1940 Wehrmacht triumfálne vstúpil do Paríža. Po ďalšom týždni bojov Francúzsko kapitulovala a uzavrelo prímerie v Compiegne. V následnej leteckej bitke o Britániu musel však Hitler strpieť svoju prvú porážku. V apríli 1941 okupovala nemecká armáda spolu s Talianskom, Maďarskom a Bulharskom aj Juhosláviu a Grécko. Značné úspechy dosiahol v severnej Afrike aj Afrikakorps pod velením E. Rommela.

22. júna 1941 zaútočilo Nemecko na Sovietsky zväz (tzv. operácia Barbarossa). Po niekoľkých mesiacoch tohto mohutného ťaženia padli do nemeckých rúk celá Ukrajina, Bielorusko, Pobaltie a časť západného Ruska. V zime 1941/1942 ale nemecký postup zamrzol pred Moskvou. V decembri 1941 vstúpili do vojny USA. V priebehu novej nemeckej ofenzívy na východe v lete 1942 prenikol Wehrmacht až na Kaukaz a k Volge. Tu však nemecká armáda utrpela v zime 1942/1943 zničujúce porážku v bitke pri Stalingrade, čo znamenalo bod obratu vo vývoji vojny.

Medzitým bola nacistami uvedená do chodu genocída predovšetkým slovanského a židovského obyvateľstva (holokaust). V januári 1942 usporiadali nacistické špičky konferenciu vo Wannsee, na ktorej sa rozhodlo o konečnom riešení židovskej otázky (tzv. Endlösung). Židia z celej okupovanej Európy boli odvezení do koncentračných a vyhladzovacích táborov v obsadenom Poľsku, Juhoslávii a na územiach okupovaných v ZSSR. V Osvienčime, Treblinke, Majdanku a na mnohých iných miestach bolo do konca vojny vyvraždených okolo 6 miliónov európskych Židov ale aj ďalších etník. Je preukázané, že podobný údel chystali nacisti aj ďalším etnickým a národnostným skupinám označeným za podradné, predovšetkým Rómom ale aj Slovanom na okupovaných teritóriách. Takto uvoľnené teritórium na východe malo poslúžiť na vytvorenie životného priestoru (tzv. Lebensraum) pre árijskú rasu. Zlikvidované mali byť aj fyzicky alebo mentálne postihnuté osoby.

Zatiaľ po porážke pri El Alameine a spojeneckom vylodení v Alžírsku a Maroku sily Osi v severnej Afrike v máji 1943 kapitulovali. Po bitke pri Kursku, bojoch na Ukrajine a v Bielorusku oslobodila Červená armáda do konca roku 1943 späť veľkú časť obsadeného sovietskeho územia. 6. júna 1944 sa anglo-americké vojská vylodili v Normandii a už v auguste Spojenci oslobodili Paríž. Sovieti medzitým prenikli na Balkán a do Poľska. V decembri 1944 sa síce Nemci pokúsili ešte raz chopiť iniciatívy, no po porážke v bitke v Ardenách, Maďarsku a Poľsku bol osud Nemecka spečatený. V apríli 1945 začala Červená armáda záverečný útok na Berlín. 30. apríla spáchal Adolf Hitler v bunkri pod ríšskym kancelárstvom samovraždu a o dva dni neskôr sa posádka Berlína vzdala.

Druhá svetová vojna v Európe skončila 8. mája 1945, kedy nadobudla platnosť bezpodmienečná kapitulácia Nemecka. Väčšina Európy ležala v ruinách a asi 50 miliónov ľudí bolo zabitých. Politická a ekonomická infraštruktúra Nemecka bola totálne zničená a z niekdajších nemeckých území na východe bolo odsunutých okolo 12 miliónov ľudí. Američania zbombardovali na konci vojny veľa priemyslu v Česku a Nemecku.

Opozícia v nacistickom Nemecku

[upraviť | upraviť zdroj]

Opozícia voči nacizmu bola v Nemecku roztrieštená a nejednotná. Aktívni odporcovia režimu neboli početní, ale zastupovali veľmi široké spektrum spoločnosti - patrili sem šľachtici aj robotníci, politickí oponenti či už z radov demokratickej tak aj komunistickej opozície, cirkevní činitelia, generalita, mládež aj štátni úradníci.

^  Nacistická strana nezískala parlamentnú väčšinu, ale Hitler sa stal kancelárom Nemecka. V novembrových voľbách toho istého roku dokonca došlo k poklesu kresiel obsadených nacistami z 230 na 196.

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. Evans, Richard J.The Third Reich in Power(2005) Ch 1.
  2. Leitz, Christian (2004). Nazi Foreign Policy, 1933-1941: the Road to Global War
  3. Flynn, M. J. First Strike: Preemptive War in Modern History (2008) s. 105.
  4. Axelrod, A., Encyclopedia of World War II. Facts On File, Inc., New York, 2007, s. 381-384
  5. Panthaki, N., Tucker, S. C., Germany, Home Front. in Tucker, S. C., World War II. A Student Encyclopedia. Abc-Clio, Inc., Santa Barbara, 2005, s. 500-503
  6. Ferdinand, Czernin. Versailles, 1919: The Forces, Events and Personalities that Shaped the Treaty (1964)
  7. "Der Führer an das deutsche Volk 22. Juni 1941, "in Philipp Bouhler (ed.), Der großdeutsche Freiheitskampf. Reden Adolf Hitlers, Vol 3 (Munich: Franz Eher, 1942), s. 51-61.
  8. Fulbrook, Mary, The Divided Nation: A History of Germany, 1918-1990 (1992) a. 45.
  9. CAVENDISH, M. Druhá světová válka 1939-1945 na vlastní oči : kompletní válečné události a jejích následky. 1. české. vyd. Praha : Naše vojsko, 2010. 266 s. ISBN 978-80-206-1085-0.
  10. David Welch, Němci proti Hitlerovi, Opozice v třetí řísi 1933-1945. Euromedia Group ks, 2005, ISBN 80-242-1379-6, s. 145
  11. David Welch, Němci proti Hitlerovi, Opozice v třetí řísi 1933-1945, Euromedia Group ks, 2005, ISBN 80-242-1379-6, s. 146
  12. David Welch, Němci proti Hitlerovi, Opozice v třetí řísi 1933-1945, Euromedia Group ks, 2005, ISBN 80-242 - 1379-6, s. 147
  13. David Welch, Němci proti Hitlerovi, Opozice v třetí řísi 1933-1945, Euromedia Group ks, 2005, ISBN 80-242-1379-6, s. 147
  14. David Welch, Němci proti Hitlerovi, Opozice v třetí řísi 1933-1945, Euromedia Group ks, 2005, ISBN 80-242-1379-6, s. 98
  15. David Welch, Němci proti Hitlerovi, Opozice v třetí řísi 1933-1945, Euromedia Group ks, 2005, ISBN 80-242-1379-6, s. 99
  16. David Welch, Němci proti Hitlerovi, Opozice v třetí řísi 1933-1945, Euromedia Group ks, 2005, ISBN 80-242-1379-6, s. 99
  17. David Welch, Němci proti Hitlerovi, Opozice v třetí řísi 1933-1945, Euromedia Group ks, 2005, ISBN 80-242-1379-6, s. 119
  18. Bankier, D., German Juwery. in Laqueur, W. (Editor), The Holocaust Encyclopedia. Yale University Press, New Haven, 2001, s. 241-251
  19. David Welch, Němci proti Hitlerovi, Opozice v třetí řísi 1933 - 1945. Euromedia Group ks, 2005, s. 76
  20. David Welch, Němci proti Hitlerovi, Opozice v třetí řísi 1933-1945. Euromedia Group ks, 2005, s. 77
  21. David Welch, Němci proti Hitlerovi, Opozice v třetí řísi 1933-1945. Euromedia Group ks, 2005, s. 79
  22. DELONG, J. Bradford. Slouching Towards Utopia?: The Economic History of the Twentieth Century. XV. Nazis and Soviets [online]. University of California at Berkeley, February 1997 [online]. 2008-05-11, [cit. 2022-10-22]. Dostupné online. Archivované 2008-05-11 z originálu. (po anglicky)
  23. a b Tooze, Adam (2006). The Wages of Destruction: The Making and Breaking of the Nazi Economy. New York; Toronto: Viking. ISBN 978-0-670-03826-8. pp 125-127
  24. GALÁN, Miguel. Autobahn: Najznámejšia diaľničná sieť na svete Prečo? [online]. 2018-02-08, [cit. 2022-10-22]. Dostupné online.
  25. Projekt nacistická strana (2017) [online]. [Cit. 2022-10-22]. Dostupné online.
  26. EVANS, Richard J. The Third Reich in Power: 1933–1939. New York: Penguin Press, 2005. Ch. 1. pp327-328
  27. DRÁBIK, Jakub. Fico, Kotleba a Hitlerov nacistický hospodársky zázrak [online]. Denník N, 2017-05-15, [cit. 2022-10-22]. Dostupné online.

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Nacistické Německo na českej Wikipédii (číslo revízie nebolo určené).