Viedenská kotlina
Viedenská kotlina (alebo Viedenská panva, po nemecky Wiener Becken, po česky Vídeňská pánev) je subprovincia (severozápadná časť) Západopanónskej panvy v Rakúsku, Česku (tam zasahuje najmä ako Juhomoravská panva – Dolnomoravský úval) a Slovensku, kam zasahuje najmä ako Záhorská nížina. Tvorí asi 250 km dlhú, podlhovastú panvu.
Na juhozápade sa začína pri rakúskej obci Gloggnitz, kde ohraničuje Východné Alpy. Z východu je ohraničená Litavskými vrchmi (Leithagebirge) a Hainburskými vrchmi a Malými Karpatmi. Na severe je jej ohraničením obec Napajedla v Čechách, geologicky ju ohraničuje v tejto oblasti waschbersko-ždánická zóna flyšového pásma Západných Karpát.
Geomorfologické delenie
- Viedenská kotlina v užšom zmysle (zahŕňa aj Juhomoravskú panvu – Dolnomoravský úval v Česku a Borskú nížinu na Slovensku)
- Marchfeld (Rak.)
- Leithagebirge (Rak.)
- Chvojnická pahorkatina (Slov.)
Na území Slovenska a Česka sa delí takto:
- Záhorská nížina (oblasť)
- Juhomoravská panva (oblasť)
Geológia
Tektonika
Viedenská kotlina, v geológii obvykle nazývaná Viedenská panva, vznikla v neogéne mechanizmom pull apart (tzv. pull-apart panva)[1]. Je založená na starších sedimentoch flyšového a bradlového pásma ako aj nesenej gossauskej panvy.[2] Panva má zložitú zlomovú stavbu a jej uloženiny sa tak stali vhodnými pascami na ropu[3]. Približne v strede panvy sa nachádza vyvýšená zóna sigmoidálneho tvaru (tzv. spannbersko-matzenský chrbát).[2]
Stratigrafia
Jej sedimentárna výplň je tvorená horninami stredného a vrchného miocénu a pliocénu. Sedimenty dosahujú hrúbku až 5 000 m. Najstaršími horninami sú zlepence egenburgu, ktoré signalizujú úvodné prehĺbenie panvy. Nad nimi sa nachádza lužické súvrstvie tvorené šlírmi. Horniny karpatu sa vyskytujú v dvoch vývojoch – flyšovom a šlírovom. Koncom karpatu sa panva začala splytčovať. Súvrstvia spodného badenu sú typické prevahov hruboklasitických sedimentov a ílov. Pre stredný baden bolo charakteristické usadzovanie litotamniových vápencov a pieskovcov. Vo vrchnom badene prevažovala sadimentácia ílov až sladkovodných sedimentov. Horniny sarmatu predstavujú dve prostredia – hlbokovodné (panvové) tvorené ílmi a okrajové tvorené príbrežnými sedimentami ako sú piesky, oolitické vápence a rífové vápence.[4] V tomto období more Paratethys z územia panvy ustúpilo a vzniklo tu sladkovodné jazero. Usadzovali sa tu panónske monotónne sliene a pieskovce. V tomto období sa usadili i sedimenty, z ktorých neskôr vznikli do 200 m hrubé polohy lignitu. Podobne sa lignit nachádza aj v pontských sedimentoch, kde je sprevádzaný pestrými ílmi a štrkmi. Niektoré časti týchto súvrství obsahujú do 10 m hrubé polohy lignitu. V pliocéne sa usadzovali hlavne riečne sedimenty, tvorené štrkmi. Nachádzajú sa tu mladé uhoľné sloje.[4]
Referencie
- ↑ Plašienka, D., Grecula, P., Putiš, M., Kováč, M. a Hovorka, D., 1997: Evolution and structure of the Western Carpathians: an overview. Mineralia Slovaca - Monograph, Košice, s. 1 – 24
- ↑ a b Kováč, M., Plašianka, D., 2003: Geologická stavba oblasti na Styku Alpsko-karpatsko-panónskej sústavy a priľahlých svahov Českého masívu. Univerzia Komenského, Bratislava, 88 s.
- ↑ PETRÁNEK, Jan. On-line geologická encyklopedie - Vídeňská pánev [online]. geology.cz, [cit. 2008-08-03]. Dostupné online.
- ↑ a b Mišík, M., Chlupáč, I., Cicha, I., 1985: Historická a stratigrafická geológia. SPN, Bratislava, 541 s.