Alžbeta Stuartová

	Alžbeta Stuartová
	Portrét Alžbety Stuartovej na obraze neznámeho umelca, okolo r. 1613
Narodenie	19. august 1596; Fife, Škótsko
Úmrtie	13. február 1662 (65 rokov); Londýn, Anglicko
Odkazy
Commons	Alžbeta Stuartová
	Biografický portál

Alžbeta Stuartová alebo Alžbeta Falcká^[1] (* 19. august 1596, Fife – † 13. február 1662, Londýn) bola anglická princezná a česká kráľovná, dcéra anglického kráľa Jakuba I. a Anny Dánskej, manželka českého, tzv. zimného, kráľa Fridricha V. Falckého.^[1]

Pochádzala zo slávneho stuartovského rodu, vládnuceho v 16. storočí v Škótsku a od roku 1603 i v Anglicku. Jej starou mamou bola kráľovná Mária Stuartová, ktorej syn sa po smrti bezdetnej kráľovnej Alžbety I. stal anglickým panovníkom.

Detstvo a mladosť

Detstvo a mladosť prežila na odľahlom opátstve Combe v grófstve Warwickshire. V roku 1612 bola povolaná k panovníckemu dvoru, kde už v tej dobe žil i jej nastávajúci manžel. Po vzájomnom zoznámení sa ešte na Vianoce 1612 konalo zasnúbenie a začiatkom nasledujúceho roku prebehla svadba. Podľa súčasníkov zdobili Alžbetu Stuartovnu samé cnosti: bola veľmi pekná, nevšedne nadaná, ušľachtilá, ale i odvážna a statočná. Na druhej strane po svojej starej mame zdedila mimoriadnu ctižiadostivosť.

Dva roky po svadbe sa jej manžel ujal vlády vo Falcku a súčasne sa postavil do čela Protestantskej únie. Spolu sa usadili v Heidelbergu, kde prežili nasledujúcich šesť rokov. Tu Alžbeta priviedla na svet svoje tri prvé deti.

Česká kráľovná

Počas štvrtého tehotenstva dostal jej manžel ponuku, ktorá mu sľubovala neobyčajný mocensko-politický postup, no v konečnom dôsledku však znamenala jeho pád. V Čechách sa v roku 1618 vzbúrili nekatolícke stavy proti cisárovi Matejovi II. a po jeho smrti v roku 1619 generálny snem Českej koruny prehlásil jeho nástupcu Ferdinanda II. za zbaveného trónu. Súčasne začal prejednávať otázku nového panovníka. 26. augusta 1619 padlo jednoznačné rozhodnutie v prospech Fridricha V. Falckého.

Fridrich V. ovplyvnený ctižiadostivosťou svojej manželky ponuku prijal. Rozhodnutie podporilo i jeho presvedčenie o historickej úlohe Wittelsbachovcov.

Začiatkom októbra 1619 sa manželia s najstarším synom Henrichom sťahovali do Prahy kam dorazili 31. októbra. Prijatie českými stavmi bolo veľmi vrelé. 4. novembra sa v svätovítskej katedrále v Prahe konala korunovácia Fridricha V. za českého kráľa; o tri dni nato bola za kráľovnú korunovaná i Alžbeta Stuartová.

Už onedlho sa však medzi pražským obyvateľstvom začali šíriť kritické hlasy na adresu kráľovského páru. Ich príčina tkvela v odlišnom životnom štýle, ktorý manželia spolu so svojím dvoranstvom na Pražskom hrade presadzovali. Pomery pri falckom dvore sa zdali predovšetkým značne uvoľnené. Najmä veriaci veľmi citlivo vnímali dogmatizmus kalvínskych kňazov. Čoskoro sa ukázalo, že očakávania, ktoré českí protestanti vkladali do nového panovníka boli márne. Súčasne pohasli nádeje na podporu stavovskej obce zo strany Fridrichových i Alžbetiných príbuzných. Vnútorná situácia v Anglicku i Dánsku nebola naklonená podpore vzbúrených českých stavov.

Útek z krajiny

Definitívny zvrat v spoločenskom i osobnom živote Alžbety Stuartovej i jej manžela priniesol koniec roku 1620. 28. novembra prebehla známa bitka na Bielej hore, v ktorej drvivú porážku zaznamenali českí protestanti zo strany cisárskych vojsk. Bezprostredne po nej sa kráľovská rodina uchýlila do Sliezska, keď do poslednej chvíle najmä Alžbeta vyzývala vojvodcov aby pokračovali v boji.

Po krátkom pobyte vo Vratislavi sa manželia rozlúčili a Alžbeta v decembri 1620 zamierila do Brandenburska, na panstvá manželovho švagra Juraja Wilhelma Hohenzollernského. Ani tu však nenašla pokoj. Keď začiatkom januára 1621 cisár Ferdinand II. vyhlásil nad Fridrichom ríšsku kliatbu, brandenburský kurfirst sa naďalej neodvážil Fridricha V. podporovať, odoprel jeho manželke azyl a prinútil ju odísť.

Po viacerých zastávkach v Nemecku sa Alžbeta uchýlila v holandskom Haagu, kam ju pozval Fridrichov strýko Móric Oranžský. Tu v skromnosti udržiavala Alžbeta svoj dvor, ktorý sa stal známym svojim kultúrnym a spoločenským životom. S Alžbetou v Haagu udržiaval styky i „učiteľ národov“ Jan Amos Komenský, ktorý tu rovnako zdieľal osud vyhnanca.

Po piatich rokoch presídlila Alžbeta do Rhenenu v utrechtskej provincii. Tu ju koncom roku 1632 zastihla správa o manželovej smrti. Ovdovenú kráľovnú pozýval k sebe jej brat Karol I., od roku 1625 anglický kráľ, no Alžbeta odmietla. Rovnako nesúhlasila ani s tým, aby sa zmierila s cisárom Ferdinandom II. a aby jej syn Karol Ľudovít konvertoval ku katolicizmu, čim by získala späť falcké majetky zabavené jej manželovi v roku 1623.

V roku 1642 sa v dôsledku vypuknutia anglickej revolúcie skomplikoval Alžbetin vzťah k vlasti. Po zosadení z trónu skočil jej brat na popravisku. Alžbetin syn Ruprecht vstúpil do rojalistickej armády. V roku 1648 na základe vestfáskeho mieru dosiahol jej syn Karol Ľudovít vrátenie Dolného Falcka a kurfirstskej hodnosti.

Potomkovia

Alžbete Sturtovej sa v manželstve s Fridrichom V. Falckým narodilo celkom trinásť detí; tri z nich zomreli ešte v detskom veku:

Heinrich Friedrich (* 1. január 1614 – † 7. január 1629)
Karol Ľudovít (* 22. december 1617 – † 28. august 1680)
Elisabeth (* 26. december 1618 – † 11. február 1680), opátka
Ruprecht (* 17. december 1619 – † 29. november 1682)
Moritz (* 17. december 1620 – † september 1652)
Lujza Mária (* 18. apríl 1622 – † 11. február 1709)
Ludwig (* 21. august 1624 – † 24. december 1624)
Eduard (* 5. október 1625 – † 10. marec 1663)
Henriette Marie (* 7. júl 1626 – † 18. september 1651)
Philipp (* 26. september 1627 – † 15. december 1650)
Charlotte (* 19. december 1628 – † 14. január 1631)
Žofia (* 14. október 1630 – † 8. jún 1714)
Gustav Adolf (* 14. január 1632 – † 9. január 1641)

Zo všetkých detí sa najviac preslávila práve najmladšia dcéra Žofia. Významne, i keď nepriamo, zasiahla do anglickej histórie. Vydala sa za Ernesta Augusta Brunswicko-Lüneburgského, neskoršieho hannoverského kurfirsta, a stala sa matkou neskoršieho kráľa Juraja I., ktorý nastúpil na trón v roku 1714 ako prvý kráľ novej, dodnes panujúcej hannoverskej dynastie.

Alžbeta sa po mnohých rokoch, počas ktorých žila mimo vlasti, vrátila do Anglicka až v roku 1660. Nový kráľ Karol II. jej na príhovor vplyvných známych povolil návrat do Londýna. Tu prežila zvyšok života až do smrti vo februári 1662. Po smrti bola pochovaná v kaplnke Henricha VII. vo Westminsterskom opátstve, tradičnom pohrebisku jej predkov.