Dejiny Walesu

Dejiny Walesu sa datujú od príchodu prvých ľudí do tejto oblasti pred mnohými tisícmi rokmi. Neandertálci žili na území súčasného Walesu najneskôr pred 230 000 rokmi a homo sapiens asi 31 000 rokmi. Aj keď trvalo obývané územie začalo byť až po konci poslednej doby ľadovej okolo roku 9 000 pred Kr. Počas doby železnej prevládali vo Walese, podobne ako vo zvyšku krajiny, Kelti a keltské jazyky.

Rimania napadli severnú časť krajiny v roku 48 a kontrolu nad Walesom získali v roku 79. Potom, čo sa z britskej provincie v 5. storočí stiahli, stala sa Británia terčom útokov Anglosasov. Rozvoj keltského jazyka a kultúry sa začal v rôznych častiach krajiny štiepiť a obyvatelia Walesu sú od 11. storočia uvádzaní ako samostatná skupina britských obyvateľov.

Po odchode Rimanov vzniklo na území Walesu mnoho kráľovstiev. Aj keď niektorí vládcovia boli schopní dobyť územia iných kráľovstiev a dokonca aj časť západného Anglicka, nikdo z nich nedokázal zjednotiť krajinu dlhodobo. Vnútorné rozbroje a útoky Anglosasov a neskôr Normanov viedli k tomu, že sa Wales dostal pod nadvládu anglických kráľov. Po smrti Llywelyna ap Gruffydda ovládol waleské kniežatstvo Eduard I. a neskôr bol dedičom anglických kráľov udeľovaný titul princ z Walesu.

Walesania podnikli proti Angličanom niekoľko vzbúr. Poslednú významnejšiu revoltu viedol na začiatku 15. storočia Owain Glyndŵr. V 16. storočí Henrich VIII. začlenil Wales do Anglického kráľovstva, v roku 1707 sa stal súčasťou Kráľovstva Veľkej Británie v a roku 1801 Spojeného kráľovstva. Aj keď Walesania si aj pod nadvládou Angličanov zachovali svoj jazyk a kultúru. Vydanie waleského prekladu Biblie v roku 1588 zlepšilo pozíciu waleštiny ako literárne použiteľného jazyka.

Najdôležitejšími udalosťami pre krajinu v 18. storočí boli obrodenie waleského puritánstva a priemyselná revolúcia. V 19. storočí došlo vplyvom nárastu ťažby uhlia a spracovania železa k výraznému nárastu počtu obyvateľov na juhu krajiny. V referende konanom v roku 1997 odsúhlasili waleskí voliči prevod správy na Waleske národné zhromaždenie, ktorého prvé zasadnutie sa uskutočnilo v roku 1999.

Prehistorické obdobie

Bryn Celli Ddu, hrobka v Anglesey z obdobia neskorého neolitu

Najstarším ľudským pozostatkom je čeľusť Neandertálca objavená pri Bontnewyddu v severnom Walese. Jej vek sa odhaduje na 230 000 rokov. Červená žena z Pavillandu je označenie pre ľudskú kostru objavenú v roku 1823 v jednej z pavillandských jaskýň na juhu krajiny v blízkosti Swansea. Ide o kostru mladého muža, ktorý žil asi pred 29 000 rokmi a je to prípad jedného z najstarších obradných pohrebov v západnej Európe.

Predpokladá sa, že prvé poľnohospodárske tlupy sa tu objavili okolo roku 4000 pred Kr.. Kovové nástroje, najskôr bronzové a neskôr železné sa začali vo Walese používať asi od roku 2500 pred Kr.. V období doby bronzovej tu bolo zrejme teplejšie podnebie, pretože sa našlo mnoho pozostatkov v oblastiach súčasných neúrodných náhorných plošín.

Až donedávna bolo prehistorické obdobie popisované ako séria migrácií. V súčasnosti skôr prevláda názor, že sa jednalo o kontinuálny vývoj osídlenia. Waleska encyklopédia uvádza, že najväčšia časť obyvateľov pochádza z obdobia do roku 2000 pred Kr.. Nedávne štúdie odkazujú na genetickú kontinuitu od paleolitu, mezolitu alebo neolitu.

Rímska nadvláda

Osídlenie územia súčasného Walesu pôvodnými kmeňmi v dobe vpádu Rimanov do Británie. Vymedzenie hraníc je približné.

V dobe vpádu Rimanov v roku 43 boli všetci obyvatelia južnej Británie označovaní ako Britonovia a hovorili keltskými jazykmi. Oblasť Walesu bola rozdelená medzi mnoho kmeňov, z ktorých najsilnejšími boli Silurovia a Ordovikovia.

K prvému stretu medzi Rimanmi a Keltmi došlo okolo roku 48. Po ňom Rimania podnikli niekoľko ťažení proti Silurom a Ordovikom, ktorých obranu riadil Caratacus. Ten bol v roku 51 porazený, ale Silurovia naďalej pokračovali v partizánskej vojne proti Rimanom. Ďalší pokus o ovládnutie Walesu podnikli v rokoch 60 a 61, ale po vypuknutí povstania vedeného Boudiccou sa museli stiahnuť. Silurovia boli nakoniec porazení v roku 78 a Ordovikovia na začiatku roku 79.

Rimania v krajine vybudovali cesty a opevnenia, ťažili tu zlato a rozvíjali obchodnú výmenu, ale ich záujem o Wales bol obmedzený ťažko prístupným terénom a nedostatkom úrodnej pôdy. Väčšina pozostatkov z tej doby má vojenský charakter. Hlavnými centrami boli Deva Victrix (Chester) a Isca Augusta (Caerleon). Rimania založili vo Walese iba jedno mesto – Venta Silurum (Caerwent).

Raný stredovek

Niektoré stredoveké kráľovstva na území súčasného Walesu

Jedným z dôvodov stiahnutia sa Rimanov z Británie bola nutnosť presunu vojenských síl proti barbarom útočiacim z východu. Medzi nimi boli Anglovia a Sasi, ktorí neskôr obsadili aj Anglicko. Od 8. storočia bol Wales najväčším územím, kde sa dochovala pôvodná britonska kultúra v Británii, ďalšími oblasťami boli Hen Ogledd a Cornwall. Krajina bola rozdelená na mnoho kráľovstiev, z nich najväčšími boli Gwynedd na severozápade a Powys na východe. Roztrieštenosť krajiny bola spôsobená aj tým, že dedičstvo po panovníkovi bolo rozdelované medzi všetkých jeho synov (aj nelegitímnych).

Prvým kráľom, ktorý získal vládu nad väčšou časťou krajiny, bol v 9. storočí Rhodi Mawr, ktorý rozšíril svoju moc z Gwyneddu aj na Powys a Ceredigion. Jeho vnuk Hywel Dda zjednotil malé kráľovstvá na juhu krajiny a v roku 942 ovládol väčšinu Walesu. Tradične je spojený s kodifikáciou waleského práva. V rokoch 950 až 1000 bola krajina terčom útokov vikingov.

Ďalším panovníkom, ktorý bol schopný vládnuť celej krajine, sa stal Gruffydd ap Llywelyn. Pôvodne bol kráľom Gwynnedu, ale do roku 1055 ovládol skoro celú krajinu a dokonca aj časť Anglicka v pohraničí. V roku 1063 bol ale porazený Haroldom II. a zabitý vlastnými mužmi.

Pod nadvládou Normanov

V dobe ovládnutia Anglicka Normanmi v roku 1066 bol najvplyvnejším panovníkom krajiny Bleddyn ap Cynfyn. Normani spočiatku dosiahli úspech na juhu krajiny a v oblasti Deheubarthu. Cynfynova smrť viedla k občianskej vojne a to umožnilo Normanom obsadiť severnú časť Walesu. V roku 1081 dosiahli Normani zradou uväznenie waleskeho panovníka a obsadili väčšiu časť Gwyneddu. Na juhu Viliam I. obsadil Dyfed a postavil hrady pri St Davidse a Cardiffe. Potom, čo bol Deheubarth obsadený a rozdelený medzi normanskych šľachticov, zdala sa nadvláda Normanov stabilizovaná.

Hrad Harlech, jeden z mnohých pevností, ktoré nechal Eduard I. postaviť

Jednako v roku 1094 vypukla vo Walese všeobecná vzbura. Gruffyd ap Cynan bol schopný ovládnuť Gwynned a jeho syn s Gruffydom ap Rhysom zvíťazili nad Normanmi v roku 1136. Aj v kráľovstve Powys vládol v tej dobe silný panovník, ale po jeho smrti a po náhlej smrti jeho nasledovníka bolo kráľovstvo rozdelené. Najmladší syn Gruffyda ap Rhysa, Rhys ap Gruffyd, vládol v rokoch 1155 až 1197 a v roku 1171 dosiahol s Henrichom II. dohodu o tom, že bude vládcom území, ktoré dobyl za pravidelný poplatok anglickému panovníkovi.

„	U zákerných Walesanov sa viac obávejte prefíkaného útoku než ozbrojeného útoku, medu skôr než jedu, zrady skôr než armády, ich zlovoľnosti skôr než bojovnosti, ich úprimnosti skôr než zrejmej zlosti...	“
– Gerald z Walesu

Jedným z najvýraznejších panovníkov tej doby vo Walesu bol Llywelyn ap Iorwerth, ktorý po roku 1200 ovládal Gwynedd a do roku 1240, keď zomrel, panoval celému Walesu. Jeho synovi povolil Henrich III., aby sa ujal vlády v Gwynedde, ale jeho právo na ostatné oblasti krajiny neuznal. To viedlo k vypuknutiu vojny. Tá pokračovala aj počas vlády Llywelyna ap Gruffydda. Mierová dohoda z Montgomery z roku 1267 potvrdila jeho nárok na priamu alebo nepriamu správu väčšej časti Walesu. Tento nárok bol v rozpore so záujmami Eduarda I. a v roku 1277 znovu vypukla vojna. 11. decembra 1282 bol Gruffyd vylákaný na hrad Builth Wells, kde bol zabitý a jeho armáda bola rozprášená. Jeho bratia pokračovali v odpore až do roku 1283. Wales sa tak neskôr stal prvou anglickou kolóniou.

Ovládnutie Anglickom

Kráľ Eduard vydal nariadenie, ktorým obmedzil platnosť waleských zákonov a nechal postaviť sústavu kamenných hradov, ktoré mali udržať anglickú nadvládu nad Walesom. Zavŕšením nadvlády bolo udelenie titulu princa z Walesu jeho najstaršiemu synovi a dedičovi v roku 1301. Wales sa stal súčasťou Anglicka, aj keď jeho obyvatelia rozprávali odlišným jazykom a mali odlišnú kultúru. Anglickí panovníci zriadili waleskú radu, ktorej občas predsedal nasledovník anglického trónu. Rada sa bežne schádzala v Ludlow.

Walesania sa proti anglickej nadvláde niekoľkokrát vzbúrili. V roku 1400 waleský šľachtic Owain Glyndŵr viedol povstanie proti Henrichovi IV. Pod jeho vedením waleské vojsko mnohokrát porazilo Angličanov a po niekoľko rokov kontrolovalo väčšinu krajiny. V tej dobe bolo taktiež zvolané zasadanie waleského parlamentu a bol vytvorený plán na založenie dvoch univerzít. Angličania boli nakoniec schopní obnoviť svoju moc nad Walesom, ale Glyndŵrovi sa podarilo utiecť.

Henrich VIII., ktorý ustanovil Wales súčasťou Anglicka

Ako reakciu na túto vzburu bol anglickým parlamentom vydaný v roku 1402 zákon, ktorý zakazoval Walesanom nosiť zbraň, zastávať úrad a bývať v opevnených mestách. Tieto obmedzenia sa taktiež vzťahovalo na Angličanov, ktorí sa oženili s waleskými ženami. Henrich VIII. inicioval v rokoch 1535 až 42 prijatie zákonov, na ktorých základe sa stal Wales súčasťou Anglicka, waleské zákony boli zrušené a waleština zakázaná ako oficiálny jazyk. Boli ustanovené hranice Walesu a zástupcovia jeho grófstiev boli volení do parlamentu.

Vývoj do priemyselnej revolúcie

Po roztržke Hendricha VIII. s katolíckou cirkvou bolo aj vo Walese prijaté anglikánstvo. Jednako mnoho katolíkov zostalo aktívnych a vytvorili jedny z prvých kníh publikovaných vo Walese. V roku 1588 vydal William Morgan prvý waleský preklad Biblie. Jedná sa o jedno z najdôležitejších literárnych diel vo waleštine.

Vzdelanie v krajine bolo na veľmi nízkej úrovni a jediné dostupné bolo v anglickom jazyku, zatiaľ čo väčšina obyvateľov rozprávala iba walesky. V roku 1731 začal Griffith Jones organizovať putovné školy, v ktorých sa po dobu asi troch mesiacov vyučovalo vo waleštine, a potom sa škola presťahovala na iné miesto. V dobe Griffithovej smrti v roku 1761 sa asi 250 000 ľudí naučilo čítať prostredníctvom týchto škôl.

V 18. storočí došlo aj k obrodeniu waleského puritánstva. Na začiatku 19. storočia sa waleskí metodisti odlúčili od Anglikánskej cirkvi a v polovici storočia prevládal v krajine nonkonformizmus. To malo veľký význam pre waleštinu, pretože to bol jazyk používaný v nonkonformnej cirkvi vo Walese.

Koniec 18. storočia bol poznamenaný nástupom priemyselnej revolúcie. Zásoby železnej rudy, vápenca a uhlia v juhovýchodnej časti krajiny dovolili rýchly rozvoj výroby železa a ťažby uhlia.

Novodobé dejiny

Priemyselná revolúcia priniesla narastajúce konflikty medzi waleskými robotníkmi a majiteľmi železiarní a baní, ktorí boli prevažne Angličania. V 30. rokoch vypukli dve ozbrojené vzbury. V priemyselných oblastiach si na konci 19. storočia získala veľkú popularitu socialistická ideológia. Podobne ako v iných európskych štátoch v tej dobe sa začali aj vo Walese presadzovať myšlienky národnej autonómie.

Nová budova Waleského národného zhromaždenia

V 19. storočí došlo k výraznému nárastu počtu obyvateľov. Zatiaľ čo v roku 1801 mal Wales asi 587 000 obyvateľov, v roku 1901 to bolo už asi 2 012 000. To bolo spôsobené vysokou pôrodnosťou a imigráciou, ale nárast počtu obyvateľov sa sústreďoval predovšetkým do priemyselných oblastí.

V roku 1925 vznikla strana Plaid Cymru, ale jej počiatoční podpora bola malá. V roku 1936 traja jej členovia zapálili letisko a tréningové stredisko RAF na protest proti jeho výstavbe a nutnosti zbúrať historický dom. Táto akcia a následné uväznenie troch podpaľačov zvýšilo prestíž strany a jej podporu medzi walesky hovoriacim obyvateľstvom.

V období po druhej svetovej vojne došlo k poklesu priemyselnej výroby a ťažby uhlia. Na začiatku 90. rokov 20. storočia bola vo Walese iba jedna baňa, v ktorej sa ťažilo uhlie. Podobný útlm zasiahol aj výrobu železa a waleská ekonomika podobne ako iné rozvinuté štáty sa zamerala na sektor služieb.

V 70. rokoch v straně Plaid Cymru aj medzi labouristami získavala podporu myšlienka osamostatnenia. Aj keď referendum o vytvorení národného zhromaždenia pre Wales v roku 1979 skončilo veľkú väčšinou jeho odmietnutím. Zákon z roku 1993 ustanovil rovnoprávnosť v používaní waleského a anglického jazyka.

V máji 1997 bola zvolena labouristická vláda s prísľubom vytvorenia samosprávnych inštitúcií v Škótsku a Walese. Referendum o vzniku národného zhromaždenia pre Wales na konci roku 1997 skončilo tesným víťazstvom jeho zástancov. Waleské národné zhromaždenie bolo ustanovené v roku 1999 a získalo právomoc rozhodovať o správe vládneho rozpočtu pre Wales.

Pozri aj

• Wales
• Dejiny Anglicka

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Dejiny Walesu

Zdroj

Britský portál

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Dějiny Walesu na českej Wikipédii.