Preskočiť na obsah

Dominik Hrušovský

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Dominik Hrušovský
emeritný nuncius v Bielorusku
titulárny tubijský arcibiskup
arcibiskup-adpersonam – ornament
Dominik Hrušovský - štít erbu
Funkcie a tituly
Apoštolský nuncius v Bielorusku
15. apríl 1996 – 28. júl 2001
Predchodca Agostino Marchetto Ivan Jurkovič Nástupca
Bratislavsko-trnavský pomocný biskup
17. december 1992 – 15. apríl 1996
Biografické údaje
Narodenie1. jún 1926
Veľká Maňa
Úmrtie27. júl 2016 (90 rokov)
Nitra
Pochovaný1. august 2016
Maňa
Svätenia
Cirkevrímskokatolícka
Kňaz
Kňazská vysviacka23. december 1950 (24 rokov)
Luigi Traglia
pomocný biskup rímskej diecézy
Biskup
Menovanie18. december 1982 (56 rokov)
Ján Pavol II.
Konsekrácia6. január 1983 (56 rokov)
Bazilika svätého Petra, Vatikán
SvätiteľJán Pavol II.
264. rímsky biskup
SpolusvätiteliaEduardo Martínez Somalo
oficiál štátnaho sekretariátu
Duraisamy Simon Lourdusamy
sekretár kongregácie pre evanjelizáciu národov
Odkazy
Dominik Hrušovský na catholic-hierarchy.org angl.
Spolupracuj na Commons Dominik Hrušovský

ThDr. Dominik Hrušovský, (* 1. jún 1926, Veľká Maňa – † 27. júl 2016, Nitra[1]) bol slovenský rímskokatolícky duchovný,emeritný apoštolský nuncius v Bielorusku,titulárny tubijský arcibiskup.

Životopis

[upraviť | upraviť zdroj]

Rodák z Veľkej Mane, syn Tomáša a Márie Hudecovej, brat Jána, Benedikta a Emanuela, navštevoval v rokoch 1932 – 1937 základnú školu v rodisku, v školskom roku 1937/38 1. triedu gymnázia v Zlatých Moravciach a v rokoch 1938 – 1945 gymnázium v Šuranoch, kde 3. augusta 1945 zmaturoval. V školskom roku 1945/46 vstúpil do seminára a začal študovať bohoslovie na Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulte Slovenskej univerzity Istropolitany v Bratislave, ale už v jeseni roku 1946 ho trnavský apoštolský administrátor ThDr. Pavol Jantausch poslal na štúdiá do Ríma. V Pápežskom kolégiu sv. Jána Nepomuckého dostal ďalšiu kňazskú formáciu a študoval na Pápežskej Lateránskej univerzite v Ríme, v rokoch 1946/47 absolvoval dvojročné štúdium filozofie a v rokoch 1947 – 1951 štvorročné štúdium teológie, ktoré zavŕšil 19. júna 1951, kedy dosiahol licenciát teológie; v štúdiách pokračoval aj v školskom roku 1954/55, keď absolvoval V. ročník teologickej fakulty.

Sviatosť kňazstva prijal 23. decembra 1950 v Ríme z rúk arcibiskupa Luigiho Tragliu. Keďže sa po roku 1948 nemohol vrátiť na Slovensko, pôsobil v severotalianskej diecéze Belluno, najprv ako kaplán vo farnosti Pieve di Alpago (október 1951 – december 1953), potom ako farár farnosti Goima di Zoldo (december 1953 – august 1955). V roku 1955 ho Kongregácia pre univerzity a semináre vymenovala za profesora Pápežského regionálneho kňazského seminára vo Viterbe, kde prednášal v rokoch 1955 – 1959 filozofiu a v rokoch 1959 – 1962 dogmatiku. Od novembra 1962 do júla 1966 pôsobil na Slovenskej katolíckej misii v Paríži ako farár Slovákov Parížskej arcidiecézy.

Od roku 1966 do roku 1992 je jeho činnosť spojená s pôsobením v Slovenskom ústave sv. Cyrila a Metoda v Ríme. Od júla 1966 do marca 1973 bol redaktorom časopisu Hlasy z Ríma, od 1. marca 1973 do 31. decembra 1992 riaditeľom Ústavu sv. Cyrila a Metoda, od 17. júna 1975 do 31. decembra 1992 vedúcim duchovnej služby pre Slovákov v zahraničí.

Dňa 8. novembra 1981 prijal na návšteve v Slovenskom ústave sv. Cyrila a Metoda v Ríme pápeža Jána Pavla II., ktorý si prišiel uctiť patrónov Európy sv. Cyrila a Metoda v jedinom chráme, ktorý im bol v Ríme v tom čase zasvätený.

Dňa 18. decembra 1982 ho pápež Ján Pavol II. vymenoval za titulárneho biskupa diecézy Tubia a ustanovil za biskupa pre Slovákov v zahraničí.

Sviatosť plnosti kňazstva, biskupskú vysviacku, prijal 6. januára 1983 v Bazilike sv. Petra v Ríme z rúk pápeža Jána Pavla II.

V roku 1992 sa vrátil na Slovensko, aby svojej vlasti odovzdal svoje dlhoročné dušpastierske skúsenosti. Dňa 24. septembra 1992 ho pápež Ján Pavol II. vymenoval za pomocného biskupa Bratislavsko-Trnavskej arcidiecézy s osobitným pastoračným povolením pre hlavné mesto Slovenska – Bratislavu. Do tejto funkcie bol uvedený 17. decembra 1992.[2] Od roku 1993 do 27. júla 1995 zastával funkciu generálneho tajomníka Konferencie biskupov Slovenska a do 15. apríla 1996 funkciu predsedu Komisie Konferencie biskupov Slovenska pre Slovákov v zahraničí.

Dňa 15. apríla 1996 ho pápež Ján Pavol II. povýšil na titulárneho arcibiskupa diecézy Tubia a vymenoval za apoštolského nuncia v Bielorusku – poverovacie listiny odovzdal 22. mája 1996 v Minsku.

Hrušovský pôsobil aj ako autor prekladov niekoľkých cirkevných dokumentov, viacerých úvodov do kníh a veľkého počtu článkov v rôznych časopisoch (Diakonia-Slovenský kňaz, Hlasy z Ríma, Jednota, Kanadský Slovák, Katolícke noviny, Magnifikat, Most, Slovák v Amerike, Slovenské hlasy z Ríma, Verbum).

V rokoch 1947 – 1962 bol pri začiatku slovenského vysielania Vatikánskeho rozhlasu. Príspevky v týchto rokoch sa týkali rôznych náboženských tém, komentárov k úmyslom apoštolátu modlitby a udalostí v Ríme. V období 1962 – 1966 pravidelne spolupracoval so slovenským programom Francúzskeho rozhlasu: každý týždeň jedna „desaťminútovka“ o francúzskych náboženských a kultúrnych aktualitách, o koncile, o osobnostiach francúzskeho kultúrneho života (okolo 200 relácií). Od roku 1967 obnovil pravidelnú spoluprácu so slovenským vysielaním Vatikánskeho rozhlasu, kde do roku 1973 mával každý týždeň „štvorminútovú“ nedeľnú myšlienku (okolo 300 relácií). Po roku 1973 v spolupráci pokračoval až do roku 1993, keď sa v tomto období k homíliám pridružili príležitostné príhovory o rôznych udalostiach slovenského náboženského a kultúrneho života v zahraničí. Ako biskup v rokoch 1983 – 1993 mával každý mesiac raz vo Vatikánskom rozhlase príhovor ku kňazom; témou boli rôzne stavovské otázky. V rokoch 1993 - 1996 pomerne často spolupracoval so Slovenským rozhlasom v Bratislave.

Zvláštnu zmienku si zasluhuje jeho prednášková činnosť na rôzne filozofické a teologické témy pre rôznorodé okruhy poslucháčov (kňazi, bohoslovci, rehoľné sestry, skupiny laikov) a nespočetné kurzy duchovných cvičení, ktoré kázaval pre slovenských veriacich v zahraničí a neskôr aj na Slovensku.

Zomrel 27. júla 2016 v Nitre vo veku 90 rokov, kde prežil posledné roky svojho života.[1] Posledná rozlúčka sa konala 1. augusta 2016 vo Farskom kostole v Mani, kde je aj pochovaný. Pohrebné obrady viedol kardinál Jozef Tomko.

Pocty a vyznamenania

[upraviť | upraviť zdroj]
  • pápežský komorník (3. 12. 1970, Pavol VI.);
  • pápežský prelát (1. 6. 1976, Pavol VI.);
  • člen Pápežskej rady pre duchovnú službu migrantov a cestujúcich 1995 - 1996;
  • čestný predseda Svetového kongresu Slovákov;
  • Doctor utriusque iuris honoris causa (30. 6. 1983, Calumet College, Hammond, Indiana, USA);
  • Štátna cena Slovenskej republiky, ktorú Slovenská národná rada 18. 12. 1991 udelila Slovenskému ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme; – prevzal Dominik Hrušovský v prítomnosti protektora SÚSCM biskupa Andreja G. Grutku.
  • Pocta Štefana Moyzesa a Karola Kuzmányho (3. 1. 1996, Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky);
  • Rad Ľudovíta Štúra I. triedy (31. 8. 1996, Prezident Slovenskej republiky);
  • Posol Slovenska (14. 2. 1997, Bratislava, denník Slovenská Republika);
  • Cena Štefana Moysesa (14. 2. 1997, Turčiansky. Sv. Martin, Matica slovenská).
  • Rad práce Talianskej republiky 14. február 2000, prezident Oscar Luigi Scalfaro.

Dielo

[upraviť | upraviť zdroj]

Pôvodná tvorba:

  • DOMINIK HRUŠOVSKÝ: « Beata Maria Virgo corredemptorix et passiones atque dolores actuales Mystici Corporis Christi. » In: Maria et Ecclesia. Acta Congressus Mariologici-Mariani in civitate Lourdes anno 1958 celebrati. Roma 1961, zv. IX, s. 30 - 42.
  • DOMINIK HRUŠOVSKÝ, «Naše kňazské spoločenstvo.» In: Diakonia/Slovenský kňaz (Rím), r. XX (1983), č. 1 - 2, s. 2 - 3.
  • DOMINIK HRUŠOVSKÝ, «Cirkevnoprávne a pastoračné smernice pre duchovnú správu Slovákov v zahraničí.» In: Diakonia/Slovenský kňaz (Rím), r. XXIII (1986), č. 2 - 3, s. 95 - 113.

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ a b Úmrtie: Dnes ráno zomrel v Nitre arcibiskup Mons. Dominik Hrušovský [online]. TK KBS, 27.07.2016, [cit. 2016-07-27]. Dostupné online.
  2. ↑ KBS. J. E. Mons. Dominik Hrušovský [online]. [Cit. 2016-07-27]. Dostupné online.

Literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]
  • ŠTEFAN NÁHALKA: Exsul Familia Slovacorum. Rím, Slovenské vydavateľstvo sv. Cyrila a Metoda 1962. 220 s.
  • FRANTIŠEK VNUK, «O. Dominik Hrušovský.» In: Literárny almanach Slováka v Amerike (Middletown, Pa.), 1969, s. 181.
  • JOZEF M. RYDLO, Slováci v európskom zahraničí včera a dnes, Lausanne, Liber 1976. 112 s.
  • «Pápežská bula, ktorou bol msgr. Dominik Hrušovský menovaný za biskupa pre Slovákov v zahraničí.» In: Diakonia/Slovenský kňaz (Rím), r. XX (1983), č. 1 - 2, s. 2 - 3.
  • [ANDREJ PAULINY], «Vianočný dar Svätého Otca slovenským katolíkom :Menovanie msgr. Dominika Hrušovského za biskupa.» In: Slovenské hlasy z Ríma (Rím), r. XXXII (1983), č. 1, s. 2 - 3.
  • «Biskup pre slovenských katolíkov v zahraničí.» In: Slovenské hlasy z Ríma (Rím), r. XXXII (1983), č. 2, s. 16 - 17.
  • MICHAL RUSNÁK, «Pozdravujeme nového biskupa ako novú nádej.» In: Slovenské hlasy z Ríma(Rím), r. XXXII (1983), č. 2, s. 17. – JOZEF TOMKO, «Nech je naša povďačnosť zodpovedná.» In: Slovenské hlasy z Ríma (Rím), r. XXXII (1983), č. 2, s. 15.
  • JOZEF M. RYDLO, Vydavateľské dielo Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme 1963 - 1988. Predslov Andrej G. Grutka. Rím, Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda 1989. CLI + 583 s.
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Dominik_Hrušovský&oldid=7883235“