Preskočiť na obsah

Downov syndróm

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Downov syndróm

Škótska herečka Paula Sage
Klasifikácia
MKCH-10Q90: Downov syndróm (odkaz)
Klinický obraz
PríčinaTrizómia chromozómu 21
Pozri aj Medicínsky portál

Downov syndróm (iné názvy: Downova choroba, trizómia 21, staršie: mongolizmus) je vrodená genetická odchýlka spôsobená nadpočetným chromozómom číslo 21 (trizómia 21). Fenotypovo sa prejavuje abnormalitami v štruktúre a funkcii organizmu. Svoje pomenovanie dostal po Johnovi Langdonovi Downovi, ktorý ako prvý popísal v roku 1866 jeho typické fenotypové, teda vizuálne znaky: oblá tvár so šikmými očami, plochý zátylok, krátke, naježené vlasy, tenké obočie, maličký, tupý nos, hrubý jazyk. Neskôr pridal ako znak aj priečny dlaňový záhyb. Ľudí s typickým výzorom zaradil do skupiny, ktorú nazval „veľká mongoloidná rodina“. Ľudia zo skupiny sa mu podobali „ako vajce k vajcu“. Domnieval sa, že za touto „chorobou“ je tuberkulóza jedného z rodičov. Pomenovanie Downov syndróm sa používa od roku 1965, keď ho schválila Svetová zdravotnícka organizácia. Dovtedy sa používal názov „mongoloizmus“.

Downov syndróm (DS) je najčastejšia genetická odchýlka spôsobená poruchou chromozómov. Downov syndróm nie je choroba a nedá sa liečiť. Dôvody, prečo k namnoženiu genetického materiálu na chromozóme 21 dochádza, nie sú zatiaľ objasnené. Downov syndróm sa vyskytuje náhodne. Dedičnosť je až na malé výnimky vylúčená. Existuje však súvislosť medzi pravdepodobnosťou výskytu voľnej trizómie 21 a vekom matky (viď kapitola „incidencia“). Bežný človek má 23 párov chromozómov – XY – jeden v páre od otca, druhý od mamy. U ľudí s Downovým syndrómom prišlo na chromozóme 21 (mimochodom, je najmenší zo všetkých) k namnoženiu genetického materiálu a vytvoril sa tretí chromozóm – ide o tzv. trizómiu 21, v každej bunke človeka s Downovým syndrómom je teda 47 chromozómov namiesto 46. Vtedy hovoríme o voľnej trizómii a nájdeme ju až u 95 % ľudí s Downovým syndrómom.

Zriedkavo sa vyskytuje aj translokačná trizómia, pri ktorej sa nadpočetný úsek chromozómu 21 translokuje, teda pripojí k inému chromozómu. Len pri translokačnej trizómii 21 môže byť prenášačom jeden z rodičov, následkom toho sa môže v jednej rodine narodiť viac detí s DS. Iba v takomto prípade je Downov syndróm dedičný. Translokáciu u rodiča je možné dokázať genetickým vyšetrením. Určitá časť jedného chromozómu sa deletuje a následne zabuduje do iného chromozómu. Nakoľko nedošlo k strate, ani k duplikácii chromozómového úseku (genetického materiálu), nepredstavuje to pre rodiča žiadne zdravotné následky. Translokácia však môže predstavovať problém, keď jedinec s translokáciou plánuje mať potomka.

Ďalšou zriedkavejšou formou trizómie 21 je mozaicizmus, resp. mozaiková forma, čo znamená, že v tom to prípade sa v niektorých bunkách chromozóm 21 strojí, v iných zostane v klasickom páre, takže vznikne mozaika. Ľudia s mozaikovou formou Downovho syndróme môžu mať menej typických čŕt pre Downov syndróm a ich intelekt môže byť menej poškodený, ale nie je to pravidlo. Na druhej strane môžu mať oslabený imunitný systém.

Klasifikácia

  • Q90: Downov syndróm
    • Q90.0: Trizómia 21, voľná trizómia (meiotická nondisjunkcia)
    • Q90.1: Trizómia 21, mozaicizmus (mitotická nondisjunkcia)
    • Q90.2: Trizómia 21, translokácia
    • Q90.9: Nešpecifikovaný Downov syndróm/Trizómia 21 NS

Genetická príčina

[upraviť | upraviť zdroj]

Downov syndróm je spôsobený trizómiou 21. chromozómu. Pri DS sú prítomné tri chromozómy 21, namiesto zvyčajných dvoch.[1][2] Rodičia človeka s Downovým syndrómom majú obvykle normálny karyotyp.[3] Ak majú rodičia s normálnym karyotypom jedno dieťa s Downovým syndrómom, pravdepodobnosť výskytu syndrómu u druhého dieťaťa je približne 1 %.[4]

Existuje niekoľko rôznych spôsobov vzniku nadpočetného genetického materiálu. Najčastejšou príčinou (približne 92 – 95 % prípadov) je extra kópia chromozómu 21 spôsobujúca trizómiu 21.[5][6] Pri mozaikovej forme (výskyt 1 – 2,5 % prípadov) má časť buniek v tele normálny karyotyp, zatiaľ čo zvyšná časť buniek obsahuje tri chromozómy 21.[4][7] Medzi ďalšie spôsoby patrí: Robertsonová translokácia, izochromozóm alebo kruhový chromozóm, ktoré obsahujú nadpočetný genetický materiál chromozómu 21 a vyskytujú sa asi v 2,5 % prípadoch.[8][4] Izochromozóm vzniká, keď v procese oogenézy alebo spermatogenézy dôjde k rozdeleniu chromozómu podľa osi kolmej na os bežného delenia, a teda izochromozóm pozostáva z dvoch dlhých alebo dvoch krátkych ramien (namiesto jedného dlhého a jedného krátkeho ramena).[5]

Trizómia 21

[upraviť | upraviť zdroj]

Trizómia 21 (karyotyp 47, XX, +21 pre ženu a 47, XY, +21 pre muža)[9] je spôsobená nondisjunkciou, pri ktorej nedôjde k oddeleniu chromozómov 21. páru počas oogenézy alebo spermatogenézy.[5] Výsledkom je pohlavná bunka (spermia alebo vajíčko) s nadpočetným 21. chromozómom, bunka obsahuje 24 chromozómov (namiesto 23). Po splynutí s pohlavnom bunkou normálneho karyotypu vzniká zygota s tromi kópiami chromozómu 21.[1][5] Okolo 88 % prípadov trizómie je výsledkom nondisjunkcie u matky, 8 % u otca a 4 % vznikajú po splynutí vajíčka a spermie.[10]

Translokácia

[upraviť | upraviť zdroj]

Nadpočetný genetický materiál 21. chromozómu sa môže vyskytnúť aj v dôsledku Robertsonovej translokácie (2 – 4 % prípadov).[4][11] V dôsledku translokácie je dlhé rameno chromozómu 21 pripojené k inému chromozómu, často ku chromozómu 14.[12] Zápis mužského karyotypu je 46, XY, t(14q21q).[12][13] Translokácia môže byť prítomná u jedného z rodičov alebo môže vzniknúť de novo.[14] Rodič, u ktorého je prítomná translokácia, je obvykle fyzicky a psychicky zdravý,[12] avšak, v priebehu oogenézy alebo spermatogenézy existuje vyššia pravdepodobnosť vytvorenia reprodukčných buniek s nadpočetným genetickým materiálom 21. chromozómu.[11] Ak sa translokácia vyskytuje u matky, výskyt narodenia dieťaťa s DS je 15 %, ak je translokácia prítomná u otca, pravdepodobnosť je 5 %.[14] Výskyt tohto typu Downovho syndrómu nesúvisí s vekom matky. Niektorí jedinci bez DS môžu translokáciu zdediť, a tak sa u nich vyskytuje vyššia pravdepodobnosť narodenia potomka s DS. Uvedený fenomén je známy ako familiárny výskyt Downovho syndrómu.[15]

Klinické prejavy

[upraviť | upraviť zdroj]
Vzhľad dieťaťa postihnutého Downovým syndrómom.

Ľudia s Downovým syndrómom sú zdravotne znevýhodnení (postihnutí), vrátane intelektového znevýhodnenia.

S chromozomálnou poruchou je u ľudí s Downovým syndrómom späté aj mentálne znevýhodnenie, prejavujúce sa oneskoreným mentálnym vývojom, zníženým intelektom, poruchami myslenia, učenia, pamäte a podobne. Ale aj tu treba mať na zreteli, že intelekt ľudí s Downovým syndrómom je veľmi individuálna záležitosť. IQ sa pohybuje v rozmedzí 30 – 60, ale na druhej strane sú jednotlivci, ktorých IQ sa pohybuje už v pásme IQ bežnej populácie. Väčšina má IQ v pásme medzi ľahkým a stredným stupňom mentálneho postihnutia. Napriek zníženému intelektu sú ľudia s Downovým syndrómom dobre vzdelávateľní a nové zručnosti a vedomosti schopní prijímať celoživotne. Niektorí nasávajú nové poznatky s minimálnym zaostávaním, iní zaostávajú výraznejšie. Perfektne sa dokážu učiť odpozerávaním, preto je pre nich maximálne vhodné vzdelávanie v inkluzívnom kolektíve, ktorý je pre nich zdrojom vhodných podnetov (na druhej strane si rovnako dobre dokážu osvojiť aj nevhodné podnety). Všeobecne sa ľudia s Downovým syndrómom radi učia nové veci, i keď im to trvá dlhšie, sú snaživí a usilovní a dôslední, takže dokážu zvládnuť bežné aktivity aj úplne samostatne. Ľudia s mozaikovou formou majú obvykle hodnotu IQ vyššiu o 10 – 30 bodov.[16] S pribúdajúcim vekom zvyknú jedinci dosahovať horšie výsledky ako ich rovesníci.[17][18]

Taktiež zvyčajne majú slabý imunitný systém[3] a vo všeobecnosti dosahujú vývinové medzníky v neskoršom veku.[19] Majú zvýšené riziko mnohých ďalších zdravotných problémov, vrátane vrodených srdcových porúch, epilepsie, leukémie, ochorení štítnej žľazy a duševných porúch.[8]

Znaky Percentá Znaky Percentá
Mentálne postihnutie 99 %[20] Abnormalita zubov 60 %[21]
Spomalený rast 90 %[22] Epikantus 60 %[3]
Umbilikálna hernia 90 %[23] Skrátené ruky 60 %[21]
Nadbytočné kožné záhyby na krku 80 %[8] Krátky krk 60 %[21]
Svalová hypotónia 80 %[24] Obštrukčné spánkové apnoe 60 %[8]
Úzke podnebie 76 %[21] Klinodaktýlia 57 %[3]
Brachycefália (krátkohlavosť) 75 %[3] Brushfieldové škvrny 56 %[3]
Hypermobilita kĺbov 75 %[3] Priečna ryha na dlani 53 %[3]
Veľký jazyk 75 %[24] Vyčnievajúci jazyk 47 %[21]
Malé uši 70 %[8] Vrodené chyby srdca 40 %[21]
Sploštený nos 68 %[3] Strabizmus (škúlenie) ~ 35 %[25]
Výrazná medzera medzi palcom a druhým prstom nohy 68 %[21] Nezostúpené testes (semenníky) 20 %[26]

Fyzické príznaky

[upraviť | upraviť zdroj]

Ľudia s Downovým syndrómom majú typické fyzické črty, na základe ktorých sú ľahko identifikovateľní. Narátali by sme až 120 rôznych znakov Downovho syndrómu. Bežný človek s Downovým syndrómom ich však má 6-8. Väčšina detí má menší obvod hlavičky a nižšiu pôrodnú hmotnosť. Hlava človeka s Downovým syndrómom je v porovnaní s ostatnými všeobecne o niečo menšia. Medzi najfrekventovanejšie znaky patria malá brada, šikmé očné štrbiny, nadbytočná krčná kožná riasa a plochý vzhľad tváre. Pre ľudí s Downovým syndrómom je typické postavenie očných štrbín. Sú úzke a šikmé, s prídavnou epikantálnou riasou vo vnútornom kútiku oka. Viacerí autori spomínajú Brushfieldové škvrny, teda biele, či mierne žlté bodky na okraji dúhovky. Epikantálna riasa a Brushfieldové škvrny nebránia videniu a časom sa môžu úplne stratiť. Pery ľudí s Downovým syndrómom sú pekne tvarované, ústa bývajú otvorené, pretože ústna dutina je menšia ako u ostatných ľudí a jazyk je v pomere k veľkosti ústnej dutiny relatívne veľký a zbrázdený. K tomu vysoké podnebie. Aj to je dôvod, prečo majú ľudia s Downovým syndrómom problémy s rečou. Asi u 50 % ľudí ľudia s Downovým syndrómom sa nachádza priečna ryha na dlani. Prsty na nohách sú kratšie, medzera medzi palcom a ostatnými prstami je širšia (sandálová medzera). Za zmienku stojí aj plochší nos s pomerne širokým koreňom a prehnuté nízko posadené ušnice. Ľudia s Downovým syndrómom sú nižší ako bežná populácia, majú kratšie končatiny, hrubší a kratší krk, zväčša zavalitejšie telo. Rast do výšky je pomalší, čo vedie k tomu, že dospelí majú zvyčajne nízky vzrast. Priemerná výška u mužov je 154 cm a u žien 142 cm.[27] Pre deti s Downovým syndrómom boli vytvorené špeciálne rastové krivky.[8] Starnutím sa zvyšuje riziko rozvoja obezity.[8]

Žiadny človek s Downovým syndrómom nemá všetky znaky, ich frekvencia je rôzna aj v rámci jednotlivých trizomických foriem.

Často sa hovorí, že sa ľudia s Downovým syndrómom na seba podobajú. Áno, typické črty tváre sú signálom, že tvoria jednu „rodinu“, ale podobajú sa na seba asi tak ako ľudia z bežnej populácie. Ich vzájomná podobnosť je iba veľmi relatívna, oveľa viac sa podobajú na svoje mamy a tatov, jednoducho rodinných príslušníkov.

Nestabilita atlantoaxiálneho kĺbu sa vyskytuje asi u 20 % jedincov a môže viesť k poraneniu miechy (1 – 2 % výskyt).[28][19] Takmer u tretiny jedincov s DS sa môže vyskytnúť dislokácia bedrového kĺbu (bez traumy).[8]

K bežným problémom detí s Downovým syndrómom je hyperflexibilita a hypermobilita kĺbov, vysoká pružnosť kĺbov a šliach a hypotónia (slabý svalový tonus), svaly sú ochabnuté a uvoľnené, čo ovplyvňuje nielen schopnosť hýbať sa, ale aj vývin motoriky všeobecne. V hrubej motorike sa to prejavuje tým, že vývinové míľniky deti s Downovým syndrómom dosahujú všeobecne neskôr – neskôr sedia, lozia či chodia, ale je to veľmi individuálne, niektoré sa zmestia do normy, u iných je zaostávanie výrazné. K tomu zaostáva aj jemná motorika, napr. pri úchope hračiek a manipulácii s predmetmi. Častou príčinou problémov s chôdzou môžu byť aj ploché nohy – absencia klenby na chodidle, ktorá spôsobuje reťazovú reakciu v tele, čím vznikajú problémy so stabilitou pri chôdzi a vyvíja sa tzv. chôdza naširoko. Pomôcť so spomínanými problémami môže včasná diagnostika, rehabilitácie, terapie a sústavné cvičenie, ktoré pomáha posilňovať potrebné svalové skupiny a napredovať.

Neurologické príznaky

[upraviť | upraviť zdroj]

Ľudia s DS majú často lepšie porozumenie jazyka ako schopnosť rozprávať.[8][17] U 10 – 45 % prípadov sa vyskytuje zajakavosť alebo rýchly a nepravidelný prejav, reč je ťažšie zrozumiteľná.[29] Po dosiahnutí 30. roku života sa u niektorých môže vyskytnúť strata schopnosti rozprávať.[28]

Jedinci s DS si spravidla dobre počínajú v sociálnych zručnostiach.[8] Problémy so správaním nie sú vo všeobecnosti také veľké ako pri iných syndrómoch spojených s mentálnym postihnutím.[17]

Takmer u 30 % prípadov detí sa vyskytuje duševná porucha (s výskytom autizmu u 5 – 10 %).[19] Ľudia s DS prežívajú rozsiahlu škálu emócií,[30] vo všeobecnosti sú šťastní,[31] avšak v rannej dospelosti sa môžu objaviť príznaky depresie či úzkosti.[28]

Deti a dospelí majú zvýšené riziko epileptických záchvatov (5 – 10 % detí, 50 % dospelých) a infantilných kŕčov, ktoré predstavujú jeden z typov epileptických záchvatov.[28][8] Alzheimerova choroba sa vyvinie u 15 % dospelých vo veku nad 40 rokov[32] a u 50 – 70 % dospelých, ktorí sa dožijú 60 a viac rokov.[28]

U ľudí s DS sa častejšie vyskytuje nedostatok vitamínu B12. Pretože tento nenápadne vznikajúci deficit má veľmi rozmanité príznaky, napríklad psychické zmeny (niekedy podobné Alzheimerovej chorobe), poruchy rovnováhy, tráviace ťažkosti, treba im pri takýchto príznakoch vyšetriť hladinu vitamínu B12 v krvi a prípadne zahájiť liečbu jeho injekčným podávaním. Liečba musí byť doživotná, avšak je ľahko dostupná a často viditeľne pomáha.[33]

Demencia s obrazom Alzheimerovej choroby sa v rôznej miere vyvíja u mnohých ľudí s DS už vo veku 40 rokov, hoci u niektorých sa nemusí nikdy rozvinúť (vo veku 60 rokov postihuje asi 50% pacientov s DS). Skorým príznakom je pragnosia (porucha sociálnej komunikácie), zmeny správania a poruchy osobnosti. Nasleduje strata zručností, nezáujem o okolie, blúdenie atď. Príznaky sú často podobné s inými ochoreniami, z ktorých sú niektoré dobre liečiteľné, napríklad deficit vitamínu B12 alebo hypothyreóza (nedostatočná činnosť štítnej žľazy), preto je dôležité nezanedbať ich diagnostiku.[34][35]

Poškodenia zmyslových orgánov

[upraviť | upraviť zdroj]

Poruchy sluchu a zraku sa vyskytujú u viac ako polovice ľudí s DS (poruchy zraku – 38 až 80 % prípadov).[8][25] Prevalencia strabizmu (nekoordinovaný pohyb očí) je 20 – 50 %.[25] Katarakta (sivý zákal, zákal šošovky oka) sa vyskytuje u 15 %[19] a môže byť prítomná už pri narodení.[25] Pomerne častý je výskyt keratokonusu (vyklenutie rohovky)[28] a glaukómu (zvýšený vnútroočný tlak),[25] rovnako ako aj výskyt refrakčných chýb oka vyžadujúcich korekciu okuliarmi alebo kontaktnými šošovkami.[28] Brushfieldove škvrny (biele alebo sivasto-hnedé škvrny na vonkajšom okraji dúhovky) sú prítomné u 38 – 85 % jednotlivcov.[25]

U 50 – 90 % detí s DS sa vyskytujú problémy so sluchom[36], často v dôsledku zápalu stredného ucha (otitis media, výskyt 50 – 90 %)[19] alebo v dôsledku chronických ušných infekcií (výskyt 40 – 60 %).[37] Infekcie uší sa často začínajú objavovať v prvom roku života a sú čiastočne zapríčinené nedostatočnou funkciou Eustachovej trubice.[38][39] Strata sluchu v dôsledku upchatia vonkajšieho zvukovodu môže byť zapríčinená nadmernou produkciou ušného mazu.[28] Aj mierna strata sluchu môže mať negatívne následky pre rozvoj reči a jazykových zručností. Strata sluchu môže byť jedným z faktorov zhoršovania kognitívnych (poznávacích) schopností a apatie v spoločnosti iných ľudí.[25][39][40] Strata sluchu senzorineurálneho typu, objavujúca sa prirodzene s pribúdajúcim vekom, sa u jedincov s DS vyskytuje už v skoršom veku života a postihuje 10 – 70 % jedincov.[28]

Ochorenia srdca

[upraviť | upraviť zdroj]

Výskyt vrodených srdcových chýb u novorodencov je približne 40 %.[21] Z toho u 80 % je prítomný defekt atrioventrikulárneho alebo komorového septa, pričom defekt atrioventrikulárneho septa je častejší.[28] Medzi ďalšie problémy, ktoré sa môžu vyskytnúť, patrí Fallotova tetralógia a pretrvávajúci ductus arteriosus.[38] S pribúdajúcim vekom sa objavujú problémy s mitrálnou chlopňou, a to aj u jedincov, ktorí nemali pri narodení žiadne ochorenie srdca.[28] Jedinci s DS majú nižšie riziko vzniku aterosklerózy.[28]

Nádorové ochorenia

[upraviť | upraviť zdroj]

Vo všeobecnosti DS nepredstavuje riziko rozvoja nádorových ochorení,[41] avšak výskyt DS predstavuje zvýšené riziko pre vznik nádorov semenníkov a niektorých nádorových ochorení krvi, vrátane akútnej lymfobastovej leukémie (ALL) a akútnej megakaryoblastovej leukémie (AMKL), zatiaľ čo riziko vzniku iných nádorových ochorení je znížené.[28] Predpokladá sa, že u jedincov s DS je zvýšené riziko rozvoja nádorových ochorení pochádzajúcich zo zárodočných buniek (bez ohľadu na to, či ide o nádorové ochorenia krvi alebo iné).[42]

Nádorové ochorenia krvi
[upraviť | upraviť zdroj]

U detí s DS je výskyt leukémie 10- až 15-krát častejší.[8] Obzvlášť výskyt ALL je 20-krát častejší a AMKL 500-krát častejší.[43] AMKL (akútna megakaryoblastová leukémia) je leukémia megakaryoblastov, prekurzorových buniek megakaryocytov, z ktorých sa následne formujú trombocyty.[43] Akútna lymfoblastová leukémia predstavuje 1 – 3 % výskyt všetkých prípadov ALL u detí s DS. Vyskytuje sa najčastejšie u detí starších ako deväť rokov alebo u detí s počtom leukocytov nad 50 000/μl krvi. U dojčiat do 1 roka je výskyt ALL ojedinelý. Liečba ALL detí s DS dosahuje horšie výsledky ako u detí bez DS.[43][44]

Výskytu AMKL zvyčajne predchádza prechodná myeloproliferatívna neoplázia (MPD) – porucha produkcie krvných buniek, pri ktorej dochádza v neskoršom období gravidity k rýchlej proliferácii megakaryoblastov v dôsledku mutácie génu GATA1. Neoplázia postihuje 3 – 10 % plodov s DS.[43][45] Aj keď vo väčšine prípadov ochorenie spontánne vymizne do 3 mesiacov postnatálne, výskyt ochorenia môže spôsobiť závažné zdravotné komplikácie týkajúce sa krvi, pečene a iných orgánov.[46] V 10 % prípadov MPD prechádza do AMKL v priebehu 3 mesiacov až 5 rokov od stanovenia diagnózy MPD.[43][46][47]

Iné nádorové ochorenia
[upraviť | upraviť zdroj]

Jedinci s DS majú nižšie riziko výskytu všetkých solídnych typov nádorov, vrátane nádorov pľúc, prsníka, krčka maternice, s najnižšou relatívnou mierou výskytu vo veku nad 50 rokov.[42] Predpokladá sa, že nízke riziko výskytu nádorových ochorení je dôsledkom zvýšenej expresie tumor-supresorových génov prítomných na chromozóme 21.[48][42] Výnimku predstavuje nádor semenníkov pochádzajúci zo zárodočných buniek, ktorý sa pri DS vyskytuje vo vyššej miere.[42]

Ochorenia endokrinného systému

[upraviť | upraviť zdroj]

20 – 50 % jedincov s DS má problémy so štítnou žľazou.[28][8] Najbežnejšou formou, ktorá sa vyskytuje takmer u polovice všetkých jedincov, je hypotyreóza.[28] Ochorenia štítnej žľazy môžu byť spôsobené jej zníženou činnosťou alebo až nefunkčnosťou už pri narodení (vrodená hypotyreóza). Vrodená hypotyreóza sa vyskytuje u 1 % novorodencov s DS.[19] Tyreopatie sa môžu vyvinúť aj počas života v dôsledku zlyhania autoimunitného systému, čo vedie k vzniku Gravesovej-Basedowovej choroby alebo autoimunitnej hypotyreóze.[49] Výskyt diabetes mellitus 1. typu je taktiež častejší.[28]

Ochorenia gastrointestinálneho traktu

[upraviť | upraviť zdroj]

Zápcha sa vyskytuje takmer u polovice ľudí s DS a môže viesť k zmenám v správaní.[8] Jednou z možných príčin je Hirschsprungova choroba (2 – 15 % výskyt) vznikajúca v dôsledku nedostatočnej inervácie hrubého čreva.[50] Medzi ďalšie časté vrodené ochorenia patrí duodenálna atrézia, pylorická stenóza, Meckelov divertikul a neperforovaný anus.[38] Celiakia postihuje 7 – 20 % jedincov.[28][8] Častejší je aj výskyt gastroezofageálneho refluxu.[38]

Ochorenia zubov a ďasien

[upraviť | upraviť zdroj]

Jedinci s DS bývajú náchylnejší na gingivitídu, včasne sa objavujúcu nekrotizujúcu ulceratívnu gingivitídu (závažné ochorenie parodontu) a taktiež skorú stratu zubov, najmä dolných predných rezákov.[51][52] Nedostatočná ústna hygiena prispieva k vzniku ochorení zubov a ďasien.[52] Výskumy poukazujú na to, že znížená funkcia imunitného systému môže predstavovať endogénny faktor spôsobujúci vyššie uvedené ochorenia.[52][53] Nedostatočný imunitný systém prispieva k zvýšenému výskytu kvasinkových infekcií v ústnej dutine (najmä kandidózy, pôvodcom ktorej je kvasinka Candida albicans).[53]

U jedincov s DS býva výskyt slín s vyšším pH, čo spôsobuje vyššiu odolnosť voči zubnému kazu, a to aj napriek zníženému množstvu slín,[54] zhoršenej ústnej hygiene a vyššiemu indexu plaku.[51][53][54][55]

Často sa vyskytuje opotrebovanie zubov a bruxizmus (škrípanie zubami).[53] Medzi ďalšie bežné prejavy Downovho syndrómu patrí zväčšený hypotonický jazyk a hypotonické pery, cheilitída (zápal pier), dýchanie ústami, úzke podnebie neposkytujúce dostatočný priestor pre zuby, maloklúzia III. triedy (porucha zhryzu) s nedostatočne vyvinutou maxillou (horná čeľusť) a skríženým zhryzom zadných zubov. Vyskytuje sa oneskorená výmena dočasného chrupu za trvalý, čo vedie k oneskorenej erupcii trvalého chrupu. Zuby sú často malformované, zmenšené, s kratšími koreňmi, niektoré zuby sa nemusia vyvinúť.[51][53][54][55] V nízkej miere sa vyskytuje rázštep pier a podnebia (cheilopalatoschisis) a hypokalcifikácia zubnej skloviny (20 % výskyt).[55]

Plodnosť

[upraviť | upraviť zdroj]

Muži s DS zvyčajne nie sú schopní splodiť potomka, zatiaľ čo u žien je znížená miera plodnosti v porovnaní so zdravou populáciou.[56] Odhaduje sa, že 30 – 50 % žien s DS je plodných.[4] Nástup menopauzy sa zvyčajne objavuje v skoršom veku.[28] Predpokladá sa, že znížená miera plodnosti u mužov je spôsobená poruchami spermatogenézy (produkcia spermií), avšak môže byť zapríčinená aj sexuálnou neaktivitou.[56] Od roku 2006 boli hlásené 3 prípady mužov a 26 prípadov žien s DS, ktorí splodili potomkov.[56] Ak sa u jedného z rodičov vyskytuje DS (typ voľná trizómia 21), bez využitia technológií asistovanej reprodukcie, bude výskyt narodenia sa dieťaťa s DS približne 50 %-ný.[56][5]

Diagnostika

[upraviť | upraviť zdroj]

Pred narodením

[upraviť | upraviť zdroj]

Downov syndróm je možné diagnostikovať už počas tehotenstva prenatálnym skríningom, po ktorom nasleduje diagnostické testovanie alebo po narodení priamym pozorovaním a genetickým testovaním.[57] Žiaľ, tehotenstvo je často aj po odporúčaní lekárov umelo ukončené, keďže diagnózu Downovho syndrómu sprevádzajú mnohé obavy, predsudky a negatívne informácie. Budúci rodičia dostávajú zvyčajne informácie o tom, čo ich dieťa nikdy nedokáže, aké míľniky nedosiahne a akými sprievodnými ochoreniami bude trpieť. Informovanosť o Downovom syndróme je aj v zdravotníckych kruhoch u nás stále na veľmi nízkej úrovni.

Neexistuje žiadny liek na liečbu Downovho syndrómu.[58] Vzdelanie a správna starostlivosť zvyšujú kvalitu života.[59] Niektoré deti sa vzdelávajú v typických školských triedach, zatiaľ čo iné vyžadujú špecializovanejšie vzdelávanie.[60] Niektorí jedinci sú absolventmi stredných škôl a niekoľkí z nich navštevujú univerzity.[61] Asi 20 % dospelých s DS žijúcich v Spojených štátoch vykonáva prácu v určitom rozsahu,[62] pričom mnohé z nich si vyžadujú chránené pracovné prostredie.[60] Často je potrebná podpora vo finančných a právnych veciach.[19] Stredná dĺžka života je okolo 50 až 60 rokov vo vyspelých krajinách s náležitou zdravotnou starostlivosťou.[19][63]

Downov syndróm je jednou z najbežnejších chromozómových abnormalít vyskytujúcich sa u ľudí.[28] Incidencia tohto ochorenia predstavuje približne 1:1 000 narodených detí.[25] V roku 2015 bol celosvetovo Downov syndróm prítomný u 5,4 milióna osôb a spôsobil 27 000 úmrtí, čo predstavuje pokles zo 43 000 úmrtí v roku 1990.[64][65][66] Syndróm podrobne popísal v roku 1866 britský lekár John Langdon Down, po ktorom je ochorenie aj pomenované.[8] Niektoré aspekty DS opísali ešte skôr Jean-Étienne Dominique Esquirol v roku 1838 a Édouard Séguin v roku 1844.[67] Genetická príčina Downovho syndrómu bola objavená v roku 1959.[8]

Pri zistení vysokej pravdepodobnosti výskytu DS skríningovými testami sa na potvrdenie diagnózy používajú invazívne diagnostické metódy, akými sú amniocentéza (odber plodovej vody) alebo odber choriových klkov. Falošne pozitívny výsledok pri skríningu je približne 2 – 5 % (pozri podkapitolu Skríning). Amniocentéza a odber choriových klkov predstavujú spoľahlivejšie diagnostické metódy, avšak zvyšujú riziko potratu (0,5 – 1 %). Odber choriových klkov pred 10. týždňom gravidity môže zvyšovať riziko poškodenia vývinu končatín. Miera rizika je tým vyššia, čím skôr sa invazívna diagnostická metóda vykonáva, preto sa amniocentéza neodporúča pred 15. týždňom a odber choriových klkov pred 10. týždňom gravidity.[68][69][70]

Miera potratovosti

[upraviť | upraviť zdroj]

V Európe je približne 92 % tehotenstiev s diagnostikovaným DS ukončených interrupciou. Skríningové testy sú bežné v krajinách akými sú Island a Dánsko a incidencia v týchto krajinách je veľmi nízka. V USA je ukončených približne 75 % tehotenstiev s DS, avšak miera varíruje od 61 % do 93 % v závislosti od populácie. Miera potratov je nižšia u mladších žien a za posledných niekoľko rokov poklesla.[71][72][73][74]

Po narodení

[upraviť | upraviť zdroj]

Podozrenie na výskyt DS môže vzniknúť na základe fyzického vzhľadu dieťaťa po narodení. Na potvrdenie diagnózy a na zistenie, či je prítomná translokácia, je potrebná analýza chromozómov dieťaťa. Cytogenetické vyšetrenie môže pomôcť určiť mieru rizika ďalšieho tehotenstva s DS u rodičov, ktorí už majú dieťa postihnuté Downovým syndrómom. Vo všeobecnosti si rodičia pri podozrení na DS vyžadujú poznať možnú diagnózu a neželajú si súcit.[19][8]

Skríning

[upraviť | upraviť zdroj]

Podľa odporúčaní má byť skríning Downovho syndrómu vykonaný u všetkých tehotných žien bez ohľadu na ich vek. Používa sa niekoľko testov s rôznou mierou presnosti. Pre zvýšenie miery detekcie sa testy používajú spravidla v kombinácii (pozri tabuľku). V prípade pozitívneho výsledku testu sa na potvrdenie diagnózy používajú ešte ďalšie metódy, ktorými sú amniocentéza alebo odber choriových klkov. Skríning v prvom a druhom trimestri je vhodnejší ako iba skríning vykonaný v prvom trimestri. Rôzne používané skríningové techniky dokážu zachytiť 90 – 95 % prípadov s mierou falošne pozitívnych výsledkov 2 – 5 %. Ak sa DS vyskytne u jedného z 500 tehotenstiev a použitý test má mieru falošne pozitívneho výsledku 5 %, znamená to, že u 26 žien, ktoré majú pozitívny výsledok testu počas skríningu, sa DS bude v skutočnosti vyskytovať iba v prípade jednej gravidity. Ak má skríningový test mieru falošne pozitívneho výsledku 2 %, znamená to, že jedna z jedenástich žien, u ktorých bol pozitívny výsledok testu, má plod s Downovým syndrómom.[68][75][8][69]

Skríning v I. a II. trimestri gravidity[68]
Test Týždeň gravidity Miera záchytu Falošne pozitívny výsledok Popis
Kombinovaný test 10 – 13,5 82 – 87 % 5 % Vyšetrenie NT ultrazvukom, stanovenie hladiny voľného β-hCG a PAPP-A v krvi
Quadruple test 15 – 20 81 % 5 % Stanovenie hladiny α-fetoproteínu, nekojugovaného estriolu, hCG a inhibínu-A v sére matky
Integrovaný test 15 – 20 94 – 96 % 5 % Kombinácia Quadruple testu, PAPP-A a NT
Vyšetrenie voľnej DNA plodu Od 10. týždňa[76] 96 – 100 %[77] 0,3 %[78] Vzorka venóznej krvi je odobraná matke a zaslaná pre DNA analýzu

Ultrazvukové vyšetrenie

[upraviť | upraviť zdroj]

Pre skríning DS možno použiť aj ultrazvukové vyšetrenie. Medzi nálezy, ktoré naznačujú zvýšené riziko DS pozorované ultrazvukom medzi 14. až 24. týždňom gravidity, patria okrem iného malá alebo nevyvinutá nosová kosť (os nasalis), veľké srdcové komory, zvýšená hodnota hrúbky šijového prejasnenia (NT) a abnormálna pravá subklaviálna artéria (arteria subclavia dextra). Prítomnosť alebo neprítomnosť viacerých markerov spresňuje potvrdenie diagnózy. Zvýšená hodnota hrúbky šijového prejasnenia (nad 2,5 mm) je prítomná u 75 – 80 % prípadov DS, falošne pozitívny výsledok sa vyskytuje u 6 % vyšetrení.[79][80]

Krvné testy

[upraviť | upraviť zdroj]

Pre zistenie pravdepodobnosti rizika výskytu DS počas prvého alebo druhého trimestra je možné merať niekoľko krvných markerov. Niekedy je odporúčané testovanie v oboch trimestroch a výsledky testov sa často posudzujú spolu s výsledkami ultrazvuku. V druhom trimestri sa k diagnostike často používajú dva alebo tri testy, v ktorých sú testované dva alebo tri z nasledujúcich parametrov: α-fetoproteín, nekonjugovaný estriol, celkový hCG a voľný β-hCG. Prostredníctvom týchto testov je odhalených približne 60 – 70 % prípadov DS.[69][81]

Sľubnou metódou je aj testovanie fetálnej DNA v krvi matky počas prvého trimestra. Medzinárodná spoločnosť pre prenatálnu diagnostiku považuje testovanie fetálnej DNA v krvi matky za vhodnú skríningovú metódu u gravidných žien, u ktorých je vysoké riziko vzniku trizómie 21. Presnosť výsledkov testov vykonaných v prvom trimestri tehotenstva je 98,6 %, no aj napriek tomu je na potvrdenie výsledku skríningu stále potrebné testovanie invazívnymi metódami (amniocentéza, odber choriových klkov).[77][82][8][83]

Incidencia

[upraviť | upraviť zdroj]

Vznik DS môže byť zapríčinený aj vyšším vekom matky. Kým vo veku 20 rokov je incidencia výskytu 1:1 441, vo veku 30 rokov je to 1:959, vo veku 40 rokov 1:84 a vo veku 50 rokov až 1:44. Aj keď pravdepodobnosť stúpa s vekom matky, 70 % detí s Downovým syndrómom sa narodilo ženám vo veku 35 rokov a menej, nakoľko najviac detí sa rodí matkám práve pod touto vekovou hranicou. Vyšší vek otca taktiež predstavuje rizikový faktor, avšak iba u žien starších ako 35 rokov.[28][84][25][85][86] Priemerne sa narodí jedno dieťa s Downovým syndrómom na 700 narodených detí. Pričom v závislosti od veku sa táto štatistika mení.

Ženy do 23 rokov – 1 z 2 000 pôrodov

Ženy do 30 rokov – 1 z 1 300 pôrodov

Ženy do 35 rokov – 1 zo 400 pôrodov

Ženy do 40 rokov – 1 z 90 pôrodov

Ženy do 45 rokov – 1 z 32 pôrodov

Ženy do 50 rokov – 1 z 8 pôrodov

Z toho vyplýva, že dieťa s Downovým syndrómom sa narodí len s malou pravdepodobnosťou – vo veku 20 rokov len s 0,05 %, vo veku 35 rokov 0, 25% a dokonca aj vo veku 45 rokov len s 3 % pravdepodobnosťou.

Prognóza

[upraviť | upraviť zdroj]

V minulosti zomieralo 75 % pacientov s DS pred pubertou a 90 % pred 25. rokom. V súčasnosti sa vďaka včasnej liečbe sprievodných ochorení priemerná dĺžka života predĺžuje. Ľudia s DS sa môžu dožiť 50 rokov a viac.

Terapia

[upraviť | upraviť zdroj]

Samotné ochorenie lekári zatiaľ nevedia liečiť. Liečiteľné sú však sprievodné prejavy, ako srdcové chyby, poruchy zraku a ďalšie.

Downov syndróm u zvierat

[upraviť | upraviť zdroj]

Downov syndróm sa môže vyskytnúť aj u zvierat. Ľudskému chromozómu 21 zodpovedá u ľudoopov chromozóm 22, a preto jeho trizómia spôsobuje DS. Tento stav bol pozorovaný u šimpanza učenlivého v roku 1969 a orangutana bornejského v roku 1979, avšak ani jeden z nich nežil veľmi dlho. Kanako, šimpanz učenlivý narodený okolo roku 1993 v Japonsku, sa stal najdlhšie známym príkladom DS u zvierat. Kanako má rovnaké príznaky, ktoré sa bežne vyskytujú u ľudí s DS. Incidencia DS u šimpanzov nie je známa, avšak je pravdepodobné, že by mohla byť približne rovnaká ako u ľudí.[87][88]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ a b PATTERSON, David. Molecular genetic analysis of Down syndrome. Human Genetics, 2009-06-13, roč. 126, čís. 1, s. 195–214. Dostupné online [cit. 2020-02-09]. ISSN 0340-6717. DOI: 10.1007/s00439-009-0696-8.
  2. ↑ LANA-ELOLA, E.; WATSON-SCALES, S. D.; FISHER, E. M. C.. Down syndrome: searching for the genetic culprits. Disease Models & Mechanisms, 2011-08-30, roč. 4, čís. 5, s. 586–595. Dostupné online [cit. 2020-02-09]. ISSN 1754-8403. DOI: 10.1242/dmm.008078.
  3. ↑ a b c d e f g h i HAMMER,, Gary D.. Pathophysiology of Selected Genetic Diseases. 6th ed.. vyd. New York : McGraw-Hill Medical, 2010. ISBN 978-0-07-162167-0.
  4. ↑ a b c d e NELSON, Maureen R.. Pediatrics. New York : Demos Medical, 2011. ISBN 978-1-61705-004-6. S. 88.
  5. ↑ a b c d e REISNER, Howard. Essentials of Rubin's Pathology. [s.l.] : Lippincott Williams & Wilkins, 2013. ISBN 978-1-4511-8132-6. S. 129–131.
  6. ↑ CDC. Facts about Down Syndrome | CDC [online]. Centers for Disease Control and Prevention, 2019-12-04, [cit. 2020-02-09]. Dostupné online. (po anglicky)
  7. ↑ MANDAL, Kausik. Treatment and Prognosis in Pediatrics. [s.l.] : Jaypee Brothers Medical Publishers (P) Ltd., 2013. Dostupné online. ISBN 978-93-5090-428-2. S. 389–389.
  8. ↑ a b c d e f g h i j k l m n o p q r s t u HICKEY, Fran; HICKEY, Erin; SUMMAR, Karen L.. Medical Update for Children With Down Syndrome for the Pediatrician and Family Practitioner. Advances in Pediatrics, 2012-01, roč. 59, čís. 1, s. 137–157. Dostupné online [cit. 2019-09-27]. ISSN 0065-3101. DOI: 10.1016/j.yapd.2012.04.006.
  9. ↑ REYNOLDS, CECIL R., 1952- FLETCHER-JANZEN, ELAINE.. Encyclopedia of special education : a reference for the education of children, adolescents, and adults with disabilities and other exceptional individuals. [s.l.] : J. Wiley & Sons, 2007. Dostupné online. ISBN 978-0-471-67802-1.
  10. ↑ CHENG, LIANG. ZHANG, DAVID Y.. Molecular genetic pathology. [s.l.] : Humana, cop. 2008. Dostupné online. ISBN 978-1-58829-974-1.
  11. ↑ a b DAVID, A.K.. Family Medicine Principles and Practice. 6. vyd. New York : NY: Springer New York, 2013. ISBN 978-0-387-21744-4. S. 142.
  12. ↑ a b c CUMMINGS, MICHAEL R.. Human heredity : principles and issues. [s.l.] : Brooks/Cole, 2013. Dostupné online. ISBN 978-1-133-10863-4.
  13. ↑ STRAUSS, Jerome F.; BARBIERI, Robert L.. Yen & Jaffe's Reproductive Endocrinology. [s.l.] : Elsevier, 2009. Dostupné online. ISBN 978-1-4160-4907-4. S. xi.
  14. ↑ a b MENKES, JOHN H., 1928- SARNAT, HARVEY B. MARIA, BERNARD L.. Child neurology. [s.l.] : Lippincott Williams & Wilkins, 2005. Dostupné online. ISBN 0-7817-5104-7.
  15. ↑ GARDNER, R. J. MCKINLAY.. Chromosome abnormalities and genetic counseling. [s.l.] : Oxford University Press, cop. 2012. Dostupné online. ISBN 978-0-19-537533-6.
  16. ↑ BATSHAW, MARK L. 1945-. Children with disabilities. [s.l.] : Paul H. Brookes, 2005. Dostupné online. ISBN 1557665818.
  17. ↑ a b c REILLY, C.. Behavioural phenotypes and special educational needs: is aetiology important in the classroom?. Journal of Intellectual Disability Research, 2012-04-04, roč. 56, čís. 10, s. 929–946. Dostupné online [cit. 2019-10-27]. ISSN 0964-2633. DOI: 10.1111/j.1365-2788.2012.01542.x.
  18. ↑ PATTERSON, T.; RAPSEY, C. M.; GLUE, P.. Systematic review of cognitive development across childhood in Down syndrome: implications for treatment interventions. Journal of Intellectual Disability Research, 2012-03-12, roč. 57, čís. 4, s. 306–318. Dostupné online [cit. 2019-10-27]. ISSN 0964-2633. DOI: 10.1111/j.1365-2788.2012.01536.x.
  19. ↑ a b c d e f g h i KLIEGMA, Robert M.. Down Syndrome and Other Abnormalities of Chromosome Number. 19. vydanie. vyd. Philadelphia : Nelson textbook of pediatrics, 2011. ISBN 978-1-4377-0755-7. S. kapitola 76.
  20. ↑ PELLOCK, John M.; NORDLI, Douglas R.; SANKAR, Raman. Pellock’s Pediatric Epilepsy. New York, NY : Springer Publishing Company, 2017-08. Dostupné online. ISBN 9781620700730.
  21. ↑ a b c d e f g h EPSTEIN, Charles J.. The Consequences of Chromosome Imbalance. Cambridge : Cambridge University Press. Dostupné online. ISBN 9780511529702. S. 369–380.
  22. ↑ BERNSTEIN, DANIEL, 1953- SHELOV, STEVEN P.. Pediatrics for medical students. [s.l.] : [s.n.]. Dostupné online.
  23. ↑ TECKLIN, JAN STEPHEN, EDITOR.. Pediatric physical therapy. [s.l.] : [s.n.]. Dostupné online. ISBN 9781451173451.
  24. ↑ a b DOMINO, FRANK J.. The 5-minute clinical consult 2007. [s.l.] : Lippincott Williams & Wilkins, 2007. Dostupné online. ISBN 0781763347.
  25. ↑ a b c d e f g h i WEIJERMAN, Michel E.; DE WINTER, J. Peter. Clinical practice. European Journal of Pediatrics, 2010-12, roč. 169, čís. 12, s. 1445–1452. PMID: 20632187 PMCID: PMC2962780. Dostupné online [cit. 2019-09-27]. ISSN 0340-6199. DOI: 10.1007/s00431-010-1253-0.
  26. ↑ WILSON G., COOLEY C.. Preventive management of children with congenital anomalies and syndromes. 2 ed. vyd. Cambridge : Cambridge University Press, 2006. ISBN 978-0-521-61734-5. S. 190.
  27. ↑ Williams textbook of endocrinology.. Philadelphia : Elsevier/Saunders, 2011. (12th ed..) Dostupné online. ISBN 9781437703245.
  28. ↑ a b c d e f g h i j k l m n o p q r s t MALT, Eva Albertsen; DAHL, Renate Charlotte; HAUGSAND, Trine Marie. Health and disease in adults with Down syndrome. Tidsskrift for Den Norske Laegeforening: Tidsskrift for Praktisk Medicin, Ny Raekke, 2013-02-05, roč. 133, čís. 3, s. 290–294. PMID: 23381164. Dostupné online [cit. 2019-09-15]. ISSN 0807-7096. DOI: 10.4045/tidsskr.12.0390.
  29. ↑ KENT, Ray D.; VORPERIAN, Houri K.. Speech Impairment in Down Syndrome: A Review. Journal of Speech, Language, and Hearing Research, 2013-02, roč. 56, čís. 1, s. 178–210. Dostupné online [cit. 2019-10-27]. ISSN 1092-4388. DOI: 10.1044/1092-4388(2012/12-0148).
  30. ↑ MCGUIRE, DENNIS, Chicoine, Brian. Mental Wellness in Adults with Down Syndrome.. Bethesda : Woodbine House, 2006. ISBN 978-1-890627-65-2. S. 49.
  31. ↑ MARGULIES, PHILLIP.. Down syndrome. [s.l.] : Rosen Pub. Group, 2007. Dostupné online.
  32. ↑ SCHWARTZ, M. William. The 5-minute pediatric consult. 6th ed.. vyd. Philadelphia : Wolters Kluwer Health/Lippincott Williams & Wilkins, 2012. ISBN 978-1-4511-1656-4. S. 289.
  33. ↑ T21 Connect | B-12 and Down syndrome [online]. t21connect, [cit. 2020-12-07]. Dostupné online. Archivované 2020-10-24 z originálu. (po anglicky)
  34. ↑ HEAD, Elizabeth; POWELL, David; GOLD, Brian T.. Alzheimer's Disease in Down Syndrome. European journal of neurodegenerative disease, 2012-12, roč. 1, čís. 3, s. 353–364. PMID: 25285303 PMCID: PMC4184282. Dostupné online [cit. 2020-12-07]. ISSN 2279-5855.
  35. ↑ MILLS, Stuart. Alzheimer’s disease | Down's Syndrome Association [online]. www.downs-syndrome.org.uk, [cit. 2020-12-07]. Dostupné online. (po anglicky)
  36. ↑ RODMAN, Regina; PINE, Harold S.. The Otolaryngologist’s Approach to the Patient with Down Syndrome. Otolaryngologic Clinics of North America, 2012-06, roč. 45, čís. 3, s. 599–629. Dostupné online [cit. 2019-12-26]. ISSN 0030-6665. DOI: 10.1016/j.otc.2012.03.010.
  37. ↑ EVANS-MARTIN, F. FAY.. Down syndrome. New York : Chelsea House, 2009. Dostupné online. ISBN 978-1-4381-1950-2.
  38. ↑ a b c d TINTINALLI, Judith E.. The Child with Special Health Care Needs. Emergency Medicine: A Comprehensive Study Guide. New York : McGraw-Hill Companies, 2010. ISBN 978-0-07-148480-0. S. Kapitola 138.
  39. ↑ a b GOLDSTEIN, Sam. Handbook of neurodevelopmental and genetic disorders in children. 2. vyd. New York : Guilford Press, 2011. ISBN 978-1-60623-990-2. S. 365.
  40. ↑ PRASHER, VEE P.. Neuropsychological assessments of dementia in Down syndrome and intellectual disabilities. [s.l.] : Springer, 2009. Dostupné online. ISBN 978-1-84800-248-7.
  41. ↑ URBANO, Richard. Health Issues Among Persons With Down Syndrome. [s.l.] : Academic Press, 2010. ISBN 978-0-12-374477-7. S. 129.
  42. ↑ a b c d NIXON, Daniel. Down Syndrome, Obesity, Alzheimer’s Disease, and Cancer: A Brief Review and Hypothesis. Brain Sciences, 2018-03-24, roč. 8, čís. 4, s. 53. Dostupné online [cit. 2019-12-26]. ISSN 2076-3425. DOI: 10.3390/brainsci8040053.
  43. ↑ a b c d e SEEWALD, Laura; TAUB, Jeffrey W.; MALONEY, Kelly W.. Acute leukemias in children with Down syndrome. Molecular Genetics and Metabolism, 2012-09, roč. 107, čís. 1-2, s. 25–30. Dostupné online [cit. 2019-12-26]. ISSN 1096-7192. DOI: 10.1016/j.ymgme.2012.07.011.
  44. ↑ LEE, P; BHANSALI, R; IZRAELI, S. The biology, pathogenesis and clinical aspects of acute lymphoblastic leukemia in children with Down syndrome. Leukemia, 2016-06-10, roč. 30, čís. 9, s. 1816–1823. Dostupné online [cit. 2019-12-26]. ISSN 0887-6924. DOI: 10.1038/leu.2016.164.
  45. ↑ TAMBLYN, J A; NORTON, A; SPURGEON, L. Prenatal therapy in transient abnormal myelopoiesis: a systematic review. Archives of Disease in Childhood - Fetal and Neonatal Edition, 2015-05-08, roč. 101, čís. 1, s. 67–71. Dostupné online [cit. 2019-12-26]. ISSN 1359-2998. DOI: 10.1136/archdischild-2014-308004. (po anglicky)
  46. ↑ a b GAMIS, Alan S.; SMITH, Franklin O.. Transient myeloproliferative disorder in children with Down syndrome: clarity to this enigmatic disorder. British Journal of Haematology, 2012-09-12, roč. 159, čís. 3, s. 277–287. Dostupné online [cit. 2019-12-26]. ISSN 0007-1048. DOI: 10.1111/bjh.12041.
  47. ↑ BHATNAGAR, Neha; NIZERY, Laure; TUNSTALL, Oliver. Transient Abnormal Myelopoiesis and AML in Down Syndrome: an Update. Current Hematologic Malignancy Reports, 2016-08-10, roč. 11, čís. 5, s. 333–341. Dostupné online [cit. 2019-12-26]. ISSN 1558-8211. DOI: 10.1007/s11899-016-0338-x.
  48. ↑ THOMAS-TIKHONENKO, ANDREI, ÉDITEUR SCIENTIFIQUE.. Cancer Genome and Tumor Microenvironment. [s.l.] : Springer Science+Business Media, LLC, 2010. Dostupné online. ISBN 978-1-4419-0710-3.
  49. ↑ GRABER, Evan; CHACKO, Elizabeth; REGELMANN, Molly O.. Down Syndrome and Thyroid Function. Endocrinology and Metabolism Clinics of North America, 2012-12, roč. 41, čís. 4, s. 735–745. Dostupné online [cit. 2019-12-26]. ISSN 0889-8529. DOI: 10.1016/j.ecl.2012.08.008.
  50. ↑ MOORE, S. W.. Down syndrome and the enteric nervous system. Pediatric Surgery International, 2008-07-17, roč. 24, čís. 8, s. 873–883. Dostupné online [cit. 2019-12-26]. ISSN 0179-0358. DOI: 10.1007/s00383-008-2188-7.
  51. ↑ a b c CAWSON, R. A.. Cawson's essentials of oral pathology and oral medicine. [s.l.] : Churchill Livingstone, 2012. Dostupné online. ISBN 978-0-443-10125-0.
  52. ↑ a b c NEWMAN, MICHAEL G. (1947- ...)., ÉDITEUR SCIENTIFIQUE. TAKEI, HENRY H., ÉDITEUR SCIENTIFIQUE. KLOKKEVOLD, PERRY R., ÉDITEUR SCIENTIFIQUE. CARRANZA, FERMIN A. (1926- ...)., ÉDITEUR SCIENTIFIQUE.. Carranza's clinical periodontology. [s.l.] : W.B. Saunders, cop. 2006. Dostupné online. ISBN 1-4160-2400-X.
  53. ↑ a b c d e DEAN, RALPH E. MCDONALD; DAVID R. AVERY; JEFFREY A.. Dentistry for the child and adolescent. 8. vyd. St. Louis : Mosby, 2004. ISBN 978-0-323-02450-1. S. 164–168, 190–194, 474.
  54. ↑ a b c WYSOCKI, J. PHILIP SAPP; LEWIS R. EVERSOLE; GEORGE P.. Contemporary oral and maxillofacial pathology. 2. vyd. St. Louis : Mosby, 2002. ISBN 978-0-323-01723-7. S. 39-40.
  55. ↑ a b c REGEZI, JOSEPH A; SCIUBBA, JAMES J; JORDAN, RICHARD C K. Oral Pathology: Clinical Pathologic Correlations. 5. vyd. St Louis, Missouri : Saunders Elsevier, 2008. ISBN 978-1455702626. S. 353–354.
  56. ↑ a b c d PRADHAN, Mandakini; DALAL, Ashwin; KHAN, Faisal. Fertility in men with Down syndrome: a case report. Fertility and Sterility, 2006-12, roč. 86, čís. 6, s. 1765.e1–1765.e3. Dostupné online [cit. 2019-12-26]. ISSN 0015-0282. DOI: 10.1016/j.fertnstert.2006.03.071.
  57. ↑ How do health care providers diagnose Down syndrome? [online]. http://www.nichd.nih.gov/, [cit. 2019-09-15]. Dostupné online. (po anglicky)
  58. ↑ Down Syndrome: Other FAQs [online]. http://www.nichd.nih.gov/, [cit. 2019-09-21]. Dostupné online. (po anglicky)
  59. ↑ ROIZEN, Nancy J; PATTERSON, David. Down's syndrome. The Lancet, 2003-04, roč. 361, čís. 9365, s. 1281–1289. Dostupné online [cit. 2019-09-21]. ISSN 0140-6736. DOI: 10.1016/s0140-6736(03)12987-x.
  60. ↑ a b Facts About Down Syndrome ... [online]. PsycEXTRA Dataset, 2009, [cit. 2019-09-21]. Dostupné online.
  61. ↑ STEINBOCK, BONNIE.. Life before birth : the moral and legal status of embryos and fetuses. [s.l.] : Oxford University Press, 2011. Dostupné online. ISBN 9780195341621.
  62. ↑ Life with Down syndrome is full of possibilities [online]. USA TODAY, [cit. 2019-09-21]. Dostupné online. (po anglicky)
  63. ↑ MALT, Eva Albertsen; DAHL, Renate Charlotte; HAUGSAND, Trine Marie. Health and disease in adults with Down syndrome. Tidsskrift for Den Norske Laegeforening: Tidsskrift for Praktisk Medicin, Ny Raekke, 2013-02-05, roč. 133, čís. 3, s. 290–294. PMID: 23381164. Dostupné online [cit. 2019-09-21]. ISSN 0807-7096. DOI: 10.4045/tidsskr.12.0390.
  64. ↑ Global, regional, and national life expectancy, all-cause mortality, and cause-specific mortality for 249 causes of death, 1980–2015: a systematic analysis for the Global Burden of Disease Study 2015. Lancet (London, England), 2016-10-08, roč. 388, čís. 10053, s. 1459–1544. PMID: 27733281 PMCID: PMC5388903. Dostupné online [cit. 2019-09-27]. ISSN 0140-6736. DOI: 10.1016/S0140-6736(16)31012-1.
  65. ↑ Global, regional, and national incidence, prevalence, and years lived with disability for 310 diseases and injuries, 1990–2015: a systematic analysis for the Global Burden of Disease Study 2015. Lancet (London, England), 2016-10-08, roč. 388, čís. 10053, s. 1545–1602. PMID: 27733282 PMCID: PMC5055577. Dostupné online [cit. 2019-09-27]. ISSN 0140-6736. DOI: 10.1016/S0140-6736(16)31678-6.
  66. ↑ Global, regional, and national age-sex specific all-cause and cause-specific mortality for 240 causes of death, 1990-2013: a systematic analysis for the Global Burden of Disease Study 2013. Lancet, 2015-01-10, roč. 385, čís. 9963, s. 117–171. PMID: 25530442 PMCID: PMC4340604. Dostupné online [cit. 2019-09-27]. ISSN 0140-6736. DOI: 10.1016/S0140-6736(14)61682-2.
  67. ↑ EVANS-MARTIN, F. FAY.. Down syndrome. [s.l.] : Chelsea House, 2009. Dostupné online. ISBN 9781438119502.
  68. ↑ a b c ACOG Practice Bulletin No. 77: Screening for Fetal Chromosomal Abnormalities. Obstetrics & Gynecology, 2007-01, roč. 109, čís. 1, s. 217–228. Dostupné online [cit. 2020-09-04]. ISSN 0029-7844. DOI: 10.1097/00006250-200701000-00054.
  69. ↑ a b c CANICK, Jacob. Prenatal screening for trisomy 21: recent advances and guidelines. Clinical Chemistry and Laboratory Medicine, 2012-01-01, roč. 50, čís. 6. Dostupné online [cit. 2020-09-04]. ISSN 1437-4331. DOI: 10.1515/cclm.2011.671.
  70. ↑ TABOR, Ann; ALFIREVIC, Zarko. Update on Procedure-Related Risks for Prenatal Diagnosis Techniques. Fetal Diagnosis and Therapy, 2010, roč. 27, čís. 1, s. 1–7. Dostupné online [cit. 2020-09-04]. ISSN 1421-9964. DOI: 10.1159/000271995.
  71. ↑ MANSFIELD, Caroline; HOPFER, Suellen; MARTEAU, Theresa M.. Termination rates after prenatal diagnosis of Down syndrome, spina bifida, anencephaly, and Turner and Klinefelter syndromes: a systematic literature review. Prenatal Diagnosis, 1999-09, roč. 19, čís. 9, s. 808–812. <808::aid-pd637>3.3.co;2-2 Dostupné online [cit. 2019-09-15]. ISSN 0197-3851. DOI: 10.1002/(sici)1097-0223(199909)19:9<808::aid-pd637>3.3.co;2-2.
  72. ↑ GRAHAM, Ruth. How Down Syndrome Is Redefining the Abortion Debate [online]. Slate Magazine, [cit. 2019-01-09]. [(2018-05-31) Dostupné online.]
  73. ↑ NATOLI, Jaime L.; ACKERMAN, Deborah L.; MCDERMOTT, Suzanne. Prenatal diagnosis of Down syndrome: a systematic review of termination rates (1995-2011). Prenatal Diagnosis, 2012-02, roč. 32, čís. 2, s. 142–153. Dostupné online [cit. 2019-09-15]. ISSN 0197-3851. DOI: 10.1002/pd.2910.
  74. ↑ CHOI, Hyunkyung; VAN RIPER, Marcia; THOYRE, Suzanne. Decision Making Following a Prenatal Diagnosis of Down Syndrome: An Integrative Review. Journal of Midwifery & Women's Health, 2012-02-03, roč. 57, čís. 2, s. 156–164. Dostupné online [cit. 2020-09-04]. ISSN 1526-9523. DOI: 10.1111/j.1542-2011.2011.00109.x.
  75. ↑ Antenatal care Introduction CG62 [online]. web.archive.org, 2013-01-26, [cit. 2020-09-04]. Dostupné online. Archivované 2013-01-26 z originálu.
  76. ↑ PUSZYK, William M.; CREA, Francesco; OLD, Robert W.. Noninvasive prenatal diagnosis of aneuploidy using cell-free nucleic acids in maternal blood: promises and unanswered questions. Prenatal Diagnosis, 2008-01, roč. 28, čís. 1, s. 1–6. Dostupné online [cit. 2020-09-04]. ISSN 0197-3851. DOI: 10.1002/pd.1902.
  77. ↑ a b MERSY, E.; SMITS, L.J.M.; VAN WINDEN, L.A.A.P.. Noninvasive detection of fetal trisomy 21: systematic review and report of quality and outcomes of diagnostic accuracy studies performed between 1997 and 2012. Human Reproduction Update, 2013-02-08, roč. 19, čís. 4, s. 318–329. Dostupné online [cit. 2020-09-04]. ISSN 1460-2369. DOI: 10.1093/humupd/dmt001.
  78. ↑ BIANCHI, Diana W.; PARKER, R. Lamar; WENTWORTH, Jeffrey. DNA Sequencing versus Standard Prenatal Aneuploidy Screening [online]. http://dx.doi.org/10.1056/NEJMoa1311037, 2014-02-26, [cit. 2020-09-04]. DOI: 10.1056/NEJMoa1311037. Dostupné online. DOI:10.1056/nejmoa1311037 (EN)
  79. ↑ AGATHOKLEOUS, M.; CHAVEEVA, P.; POON, L. C. Y.. Meta-analysis of second-trimester markers for trisomy 21. Ultrasound in Obstetrics & Gynecology, 2013-01-24, roč. 41, čís. 3, s. 247–261. Dostupné online [cit. 2020-09-04]. ISSN 0960-7692. DOI: 10.1002/uog.12364.
  80. ↑ MALONE, Fergal D.; DʼALTON, Mary E.. First-Trimester Sonographic Screening for Down Syndrome. Obstetrics & Gynecology, 2003-11, roč. 102, čís. 5, Part 1, s. 1066–1079. Dostupné online [cit. 2020-09-04]. ISSN 0029-7844. DOI: 10.1097/00006250-200311000-00033.
  81. ↑ ALLDRED, S Kate; DEEKS, Jonathan J; GUO, Boliang. Second trimester serum tests for Down's Syndrome screening. Cochrane Database of Systematic Reviews, 2012-06-13. Dostupné online [cit. 2020-09-04]. ISSN 1465-1858. DOI: 10.1002/14651858.cd009925.
  82. ↑ VERWEIJ, E.J.; VAN DEN OEVER, J.M.E.; DE BOER, M.A.. Diagnostic Accuracy of Noninvasive Detection of Fetal Trisomy 21 in Maternal Blood: A Systematic Review. Fetal Diagnosis and Therapy, 2012, roč. 31, čís. 2, s. 81–86. Dostupné online [cit. 2020-09-04]. ISSN 1421-9964. DOI: 10.1159/000333060.
  83. ↑ BENN, Peter; BORRELL, Antoni; CUCKLE, Howard. Prenatal Detection of Down Syndrome using Massively Parallel Sequencing (MPS): a rapid response statement from a committee on behalf of the Board of the International Society for Prenatal Diagnosis, 24 October 2011. Prenatal Diagnosis, 2012-01, roč. 32, čís. 1, s. 1–2. Dostupné online [cit. 2020-09-04]. ISSN 0197-3851. DOI: 10.1002/pd.2919.
  84. ↑ LOZANO, RAFAEL NAGHAVI, MOHSEN FOREMAN, KYLE LIM, STEPHEN SHIBUYA, KENJI ABOYANS, VICTOR ABRAHAM, JERRY ADAIR, TIMOTHY AGGARWAL, RAKESH AHN, STEPHANIE Y ALVARADO, MIRIAM ANDERSON, H ROSS ANDERSON, LAURIE M ANDREWS, KATHRYN G ATKINSON, CHARLES BADDOUR, LARRY M BARKER-COLLO, SUZANNE BARTELS, DAVID H BELL, MICHELLE L BENJAMIN, EMELIA J BENNETT, DERRICK BHALLA, KAVI BIKBOV, BORIS BIN ABDULHAK, AREF BIRBECK, GRETCHEN BLYTH, FIONA BOLLIGER, IAN BOUFOUS, SOUFIANE BUCELLO, CHIARA BURCH, MICHAEL BURNEY, PETER CARAPETIS, JONATHAN CHEN, HONGLEI CHOU, DAVID CHUGH, SUMEET S COFFENG, LUC E COLAN, STEVEN D COLQUHOUN, SAMANTHA COLSON, K ELLICOTT CONDON, JOHN CONNOR, MYLES D COOPER, LESLIE T CORRIERE, MATTHEW CORTINOVIS, MONICA DE VACCARO, KAREN COURVILLE COUSER, WILLIAM COWIE, BENJAMIN C CRIQUI, MICHAEL H CROSS, MARITA DABHADKAR, KAUSTUBH C DAHODWALA, NABILA DE LEO, DIEGO DEGENHARDT, LOUISA DELOSSANTOS, ALLYNE DENENBERG, JULIE DES JARLAIS, DON C DHARMARATNE, SAMATH D DORSEY, E RAY DRISCOLL, TIM DUBER, HERBERT EBEL, BETH ERWIN, PATRICIA J ESPINDOLA, PATRICIA EZZATI, MAJID FEIGIN, VALERY FLAXMAN, ABRAHAM D FOROUZANFAR, MOHAMMAD H FOWKES, FRANCIS GERRY R FRANKLIN, RICHARD FRANSEN, MARLENE FREEMAN, MICHAEL K GABRIEL, SHERINE E GAKIDOU, EMMANUELA GASPARI, FLAVIO GILLUM, RICHARD F GONZALEZ-MEDINA, DIEGO HALASA, YARA A HARING, DIANA HARRISON, JAMES E HAVMOELLER, RASMUS HAY, RODERICK J HOEN, BRUNO HOTEZ, PETER J HOY, DAMIAN JACOBSEN, KATHRYN H JAMES, SPENCER L JASRASARIA, RASHMI JAYARAMAN, SUDHA JOHNS, NICOLE KARTHIKEYAN, GANESAN KASSEBAUM, NICHOLAS KEREN, ANDRE KHOO, JON-PAUL KNOWLTON, LISA MARIE KOBUSINGYE, OLIVE KORANTENG, ADOFO KRISHNAMURTHI, RITA LIPNICK, MICHAEL LIPSHULTZ, STEVEN E OHNO, SUMMER LOCKETT MABWEIJANO, JACQUELINE MACINTYRE, MICHAEL F MALLINGER, LESLIE MARCH, LYN MARKS, GUY B MARKS, ROBIN MATSUMORI, AKIRA MATZOPOULOS, RICHARD MAYOSI, BONGANI M MCANULTY, JOHN H MCDERMOTT, MARY M MCGRATH, JOHN MENSAH, GEORGE A MERRIMAN, TONY R MICHAUD, CATHERINE MILLER, MATTHEW MILLER, TED R MOCK, CHARLES MOCUMBI, ANA OLGA MOKDAD, ALI A MORAN, ANDREW MULHOLLAND, KIM NAIR, M NATHAN NALDI, LUIGI NARAYAN, K M VENKAT NASSERI, KIUMARSS NORMAN, PAUL O'DONNELL, MARTIN OMER, SAAD B ORTBLAD, KATRINA OSBORNE, RICHARD OZGEDIZ, DORUK PAHARI, BISHNU PANDIAN, JEYARAJ DURAI RIVERO, ANDREA PANOZO PADILLA, ROGELIO PEREZ PEREZ-RUIZ, FERNANDO PERICO, NORBERTO PHILLIPS, DAVID PIERCE, KELSEY POPE, C ARDEN PORRINI, ESTEBAN POURMALEK, FARSHAD RAJU, MURUGESAN RANGANATHAN, DHARANI REHM, JÜRGEN T REIN, DAVID B REMUZZI, GUISEPPE RIVARA, FREDERICK P ROBERTS, THOMAS DE LEÓN, FELIPE RODRIGUEZ ROSENFELD, LISA C RUSHTON, LESLEY SACCO, RALPH L SALOMON, JOSHUA A SAMPSON, UCHECHUKWU SANMAN, ELLA SCHWEBEL, DAVID C SEGUI-GOMEZ, MARIA SHEPARD, DONALD S SINGH, DAVID SINGLETON, JESSICA SLIWA, KAREN SMITH, EMMA STEER, ANDREW TAYLOR, JENNIFER A THOMAS, BERNADETTE TLEYJEH, IMAD M TOWBIN, JEFFREY A TRUELSEN, THOMAS UNDURRAGA, EDUARDO A VENKETASUBRAMANIAN, N. VIJAYAKUMAR, LAKSHMI VOS, THEO WAGNER, GREGORY R WANG, MENGRU WANG, WENZHI WATT, KERRIANNE WEINSTOCK, MARTIN A WEINTRAUB, ROBERT WILKINSON, JAMES D WOOLF, ANTHONY D WULF, SARAH YEH, PON-HSIU YIP, PAUL ZABETIAN, AZADEH ZHENG, ZHI-JIE LOPEZ, ALAN D MURRAY, CHRISTOPHER J L ALMAZROA, MOHAMMAD A MEMISH, ZIAD A. Global and regional mortality from 235 causes of death for 20 age groups in 1990 and 2010: a systematic analysis for the Global Burden of Disease Study 2010.. [s.l.] : [s.n.]. Dostupné online.
  85. ↑ MORRIS, J.K.; MUTTON, D.E.; ALBERMAN, E.. Revised estimates of the maternal age specific live birth prevalence of Down's syndrome. Journal of Medical Screening, 2002-03, roč. 9, čís. 1, s. 2–6. Dostupné online [cit. 2020-07-03]. ISSN 0969-1413. DOI: 10.1136/jms.9.1.2.
  86. ↑ CARRELL, DOUGLAS T.. Paternal Influences on Human Reproductive Success. [s.l.] : Cambridge University Press, 2013. Dostupné online. ISBN 978-1-107-02448-9.
  87. ↑ HIRATA, Satoshi; HIRAI, Hirohisa; NOGAMI, Etsuko. Chimpanzee Down syndrome: a case study of trisomy 22 in a captive chimpanzee. Primates, 2017-02-21, roč. 58, čís. 2, s. 267–273. Dostupné online [cit. 2020-09-04]. ISSN 0032-8332. DOI: 10.1007/s10329-017-0597-8.
  88. ↑ Second case of 'Down syndrome' in chimpanzees identified in Japan [online]. UPI, [cit. 2020-09-04]. Dostupné online. (po anglicky)

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Downov_syndróm&oldid=7891643“