Eleonóra Kastílska (1241)

	Eleonóra Kastílska
	kráľovná Anglicka, grófka z Ponthieu
Panovanie
Korunovácia	19. august 1272
Biografické údaje
Narodenie	1241; Kastílske kráľovstvo
Úmrtie	28. november 1290 (48 – 49 rokov); Harby, Anglicko
Pochovanie	Westminsterské opátstvo, Londýn, Anglicko
Rodina
Manžel	Eduard I.
Potomstvo	Eduard II.; Eleonóra; Alfonz; ...
Otec	Ferdinand III.
Matka	Johana
Ďalšie tituly
Kráľovná Anglicka
	20. november 1272 – 28. november 1290
Grófka z Ponthieu
	16. marec 1279 – 28. november 1290
Predchodca	Johana
Nástupca	Eduard II.
Odkazy
	Eleonóra Kastílska; (multimediálne súbory na commons)
	Historický portál; Biografický portál

Eleonóra Kastílska (* 1241 – † 29. november 1290, Harby) bola grófka z Ponthieu a anglická kráľovná ako prvá manželka kráľa Eduarda I. Manželstvo bolo zrejme vydarené, o Eduardovom vzťahu k Eleonóre vypovedá, že ju s obľubou nazýval milovanou manželkou^[1] a po jej skone dal postaviť tzv. Eleonórine kríže, ktoré kopírovali cestu pohrebného sprievodu do Londýna.

Život

Eleonóra bola dcérou kastílskeho kráľa Ferdinanda III. a jeho druhej manželky Johany z Ponthieu. Ponuka na sobáš s anglickým následníkom Eduardom vzišla z iniciatívy jeho otca Henricha III.^[2] a Eleonórin brat Alfonz X. ju s podmienkou, že ženích bude mať dostatočný pravidelný príjem, prijal.

Eduard, Eleonórin vrstovník, sa vydal s honosným sprievodom na kastílsky dvor a v Las Huelgas bol svojím budúcim švagrom Alfonzom pasovaný za rytiera.^[3] 18. októbra 1254 sa v Las Huelgas konala dynastická svadba. Po šiestich týždňoch plných svadobných osláv sa novomanželia vydali do Gaskonska.

Eduard a Eleonora *(stredoveká iluminácia)*

„	Tam Eduarda privítal jeho otec ako Božieho anjela, s nesmiernym jasotom.	“
– Matthew Paris^[4]

Spoločne s Eduardovými rodičmi sa stretli s francúzskym príbuzenstvom na kráľovskom dvore v Paríži a potom sa usídlili v Bordeaux. Eduard sa v Guyenne stal nástupcom svojho strýka Simona z Montfortu, ktorého miestni obyvatelia pre tvrdú vládu zatratili.^[5]

Roku 1255 sa manželia vrátili z európskej pevniny do Anglicka, kde sa Eduard dostal do sporu s otcom. Tu sa tiež v lete 1256 stretli s Eleonóriným bratom Henrichom. Roku 1257 sa vzbúrili Walesania a niekoľko rokov trvajúce politické nepokoje nakoniec vyústili v zápase na bojovom poli. 14. mája 1264 v bitke pri Lewes sa podarilo Simonovi Montfortovi, vodcovi kráľovskej opozície zajať kráľa, princa Eduarda a Richarda z Cornwallu a nechal ich uväzniť. Eleonóra po dobu manželovho väznenia bola na čestné slovo uväznená vo Westminsterskom paláci. Eduardovi sa neskôr podarilo z väznenia uniknúť a 4. augusta 1265 porazil vďaka lesti strýka Simona pri Eveshame. O rok neskôr sa Eleonóre podarilo po troch dcérach konečne porodiť prvého syna.

Svätá zem

Po upokojení atmosféry sa manželia na pápežskú výzvu vydali spoločne s francúzskym kráľom Ľudovítom, ktorý napriek podlomenému zdraviu^[6] túžil po šírení pravej viery prostredníctvom križiackej výpravy. Aby mohol financovať náklady spojené s výpravou, musel sa Eduard zadĺžiť u samotného Ľudovíta a požiadať parlament o pôžičku. Jeho družina vraj nebola príliš početná a tvorila asi len 1 000 vojakov. Mnohí účastníci výpravy boli Eduardovi blízki priatelia a rodinní príslušníci, vrátane jeho manželky Eleonóry. Pôvodným cieľom výpravy bolo oslobodenie pevnosti v Akko, ale Ľudovít sa odchýlil a dorazil do Tunisu, kde sa jeho vojsku podarilo dobyť Kartágo. Ďalšiemu úspechu sa postavila do cesty epidémia.^[7]

V čase príchodu anglickej výpravy v máji 1271, bol Ľudovít IX. a jeho syn Ján mŕtvy.^[8] Väčšia časť francúzskeho vojska sa vrátila späť do Francúzska, ale časť sa pridala k Eduardovi a jeho tisíckam rytierom.^[9] Princ pokračoval do Akka, aby sa pripojil k deviatej križiackej výprave. Krátko nato napadol mesto Quaqun. Roku 1272 sa Eduardovi podarilo so sultánom Bajbarsom uzavrieť desaťročné prímerie.^[10] Eleonóra počas pobytu na východe porodila dve dcéry. Pri návrate na európsky kontinent zastihla cestujúcich divoká búrka, ktorá zapríčinila stroskotanie lode. Z útrap kruciáty a stroskotania sa zotavovali na Sicílii, kde ich zastihla správa o skone kráľa Henricha.^[11]

Kráľovská koruna

Eduard ako nový kráľ zložil v Paríži lénnu prísahu novému francúzskemu kráľovi Filipovi III., synovi svätého Ľudovíta.

„

Zaväzujem sa Ti vernosťou všetky zeme, ktoré by som od Teba mal mať v držaní.^[12]

“

Potom sa manželia takmer rok zdržiavali v Bordeaux^[13] a až 14. augusta 1274 boli vo Westminsterskom opátstve korunovaní. V októbri roku 1274 vykonal Eduard dôkladnú kontrolu činnosti kráľovských a panských úradníkov a zneužívania úradnej moci.^[14] Eleonóra sa na manželovej činnosti vo veľkej miere podieľala^[15] a pokúšala sa vďaka svojim rodovým zväzkom ovplyvniť dianie v Aragónsku,^[16] kam sa francúzsky kráľ Filip III. vydal na križiacku výpravu.

Eduard čelil ďalšiemu waleskému povstaniu a tiež zhoršovaniu Eleonórinho zdravia, na ktorom sa zrejme podpísali početné pôrody. Chorá kráľovná sa rozhodla pre cestu na kontinent, chcela sa vrátiť do Guyenne. So zastávkou na parížskom dvore, kde Eduard vzdal hold novému kráľovi Filipovi IV. Peknému,^[17] sa vydali na ostrov Oléron a Talmont, obľúbenej plantagenetskej rezidencie. Potom kráľovná zakotvila na polostrove rieky Dordogne v Condate, kde mala sídlo so svojou malou zoologickou záhradou s papagájmi, gepardmi a tigrami. Túto dobu trávila uhladzovaním sporov medzi rehoľnými rádmi a tiež vyjednávaním medzi aragónskym a sicílskym kráľom o prepustení Aragóncami zajatého Karla zo Salerna. Dcéru Eleonóru zasnúbila s aragónskym princom Alfonzom a sama poslala požadované výkupné za cenného zajatca.

Smrť

Nákres Eleonórinho náhrobku od majstra Torela

Roku 1289 sa kráľovský pár vrátil do Anglicka, kde sa Eleonórin zdravotný stav zhoršil. Eduard sa urýchlene vrátil z výpravy smerovanej k potlačeniu škótskeho povstania^[18] a spoločne pomaly cestovali do Lincolnu. V Harby došlo ku kríze a Eleonóra po prijatí posledného pomazania zomrela. Eduard bol celý čas pri jej lôžku a manželia sa tak stihli po tridsaťšesťročnom manželstve rozlúčiť.

„	Jej telo bolo prevezené do Londýna, kde ho prevzal kráľ, obklopený celou kráľovskou šľachtou a svojimi prelátmi. Bolo nabalzamované a pochované vo westminsterskom opátstve s najväčšou slávou. Všade, kde pobýval, nariadil kráľ vztýčiť na pamiatku kráľovnej veľký kríž, a dal na ňom namaľovať jej obraz.	“
– Thomas Walsingham^[19]

Tzv. Eleonórine kríže boli postavené na miestach, kde pohrebný sprievod s kráľovnej pozostatkami nocoval. Jednalo sa o Lincoln, Grantham, Stamford, Geddington, Northampton, Stony Stratford, Woburn, Dunstable, St Albans, Waltham, Westcheap a Charing. Telo zosnulej bolo najskôr pochované vo Westminsterskom opátstve do hrobu Eduarda Vyznávača, kým nebol zhotovený bronzový náhrobok od majstra Viliama Torela, ktorý je spoločne s náhrobkom Henricha III. jedným z prvých so skutočnou podobou zosnulého.^[20] Kópia Torelovho náhrobku bola tiež v katedrále v Lincolne, kde boli uložené vnútornosti kráľovnej a ďalší náhrobok bol tiež v dominikánskom kláštore v Blackfriars v Londýne, kde bolo pochované srdce. Spoločne s Eduardom bola v súsoší na priečelí katedrály v Lincolne.^[21]

Rodokmeň

Alfonz IX.

Ferdinand III.

Berengaria Kastílska

Eleonóra Kastílska

Šimon z Dammartinu

Johana z Ponthieu

Mária z Ponthieu

Referencie

Literatúra

Pernoudová, Régine (2002), Žena v době katedrál, Praha: Vyšehrad, ISBN 80-7021-544-5
Morgan, Kenneth O. (1999), Dějiny Británie, Praha: Nakladatelství Lidové noviny, ISBN 80-7106-347-9
Bridge, Antony (1995), Křížové výpravy, Praha: Academia, ISBN 80-200-0512-9
Duggan, Alfred (1973), Křižácké výpravy, Praha: Orbis
Hrochová, Věra (1982), Křížové výpravy ve světle soudobých kronik, Praha: Státní pedagogické nakladatelství

Iné projekty

Commons ponúka multimediálne súbory na tému Eleonóra Kastílska (1241)

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Eleonora Kastilská (1241) na českej Wikipédii.

[1] Pernoudová 2002, s. 203

[2] Pernoudová 2002, s. 200

[3] Pernoudová 2002, s. 200

[4] Pernoudová 2002, s. 201

[5] Pernoudová 2002, s. 203

[6] Bridge 1995, s. 206

[7] Bridge 1995, s. 206

[8] Duggan 1973, s. 203

[9] Hrochová 1982, s. 232

[10] Hrochová 1982, s. 232

[11] Pernoudová 2002, s. 204

[12] Morgan 1999, s. 125

[13] Morgan 1999, s. 125

[14] Morgan 1999, s. 126

[15] Pernoudová 2002, s. 204

[16] Pernoudová 2002, s. 204

[17] Pernoudová 2002, s. 205

[18] Pernoudová 2002, s. 206 – 207

[19] Pernoudová 2002, s. 207

[20] Pernoudová 2002, s. 200

[21] Pernoudová 2002, s. 207

[1]

[2]

[3]

[4]

[5]

[6]

[7]

[8]

[9]

[10]

[11]

[12]

[13]

[14]

[15]

[16]

[17]

[18]

[19]

[20]

[21]