Frontálny útok
Frontálny útok predstavuje mohutný priamy úder na hlavné pozície nepriateľa, vedený spravidla otvoreným dobre priestupným terénom. Je jedným zo základných princípov bojovej činnosti, aj tie najkomplikovanejšie manévre sa dajú rozložiť na malé frontálne útoky.
Charakteristika
[upraviť | upraviť zdroj]- jednotky útočia zhruba na jednej línii vedľa seba
- každá jednotka má kontakt so svojími dvomi susednými jednotkami
- susedné jednotky sa môžu navzájom podporovať, t. j. optimálne prevediteľný minimálne 3 útvarmi, pričom okrajové tvoria tzv. krídla a stredová resp. stredové vedú hlavný útok.
- útok je rozdelený na úseky, kde každá jednotka patriaca do úseku ma dopredu presne určený cieľ boja
- útok sa vedie v jednom alebo viacerých radách za sebou, tzv. sledoch.
Základná idea taktiky
[upraviť | upraviť zdroj]Zmyslom taktiky je prudkým priamym útokom rozbiť a zničiť hlavné síly protivníka alebo jednoducho preraziť cez jeho kľúčové pozície. Keďže susedné jednotky sa vzájomne kryjú a podporujú, môžu úplne využiť svoje silné stránky a neodkrývajú pritom svoje slabiny. Tiež sa dajú nasadiť prakticky všetky bojové sily dopredu.
Výhody
[upraviť | upraviť zdroj]- jednoduchosť – netreba nič vysvetľovať a zaobíde sa často aj bez komplikovaného výcviku jednotiek.
- Všetky sily sa môžu sústrediť hlavne na útok a na potrebnom mieste.
- Protivník pri stretnutí s ktoroukoľvek časťou formácie riskuje, že bude odrezaný prípadné ničený krížovou paľbou z boku. Toto samozrejme za predpokladu, že sám nevedie frontálnu obranu.
Dokonca i pri boji v takom ťažkom teréne ako v meste môže mať svoje výhody, aj keď je nepriateľ dobre pripravený ale roztrúsený, t. j. bez frontálnej obrany.
Nevýhody
[upraviť | upraviť zdroj]- Vyžaduje obyčajne značné roztiahnutie vojska do strán a to znamená dosť veľké sily. Použiteľná len proti slabšiemu protivníkovi alebo pri dorážaní inak oslabeného nepriateľa.
- Keď sa rozpadne, t. j. niektoré jednotky stratia kontakt so susedmi, napr. v zlom teréne, tak je nebezpečenstvo lokálneho prielomu a to môže dosť často znamenať aj katastrofu pre celú formáciu.
- Ak je obranca vybavený dostatočnou palebnou silou a je opevnený a má dobrý palebný výhľad, je táto technika za normálnych okolností úplne nepoužiteľná. Napr. proti pechote sú nasadzované guľomety, proti tankom protitankové zbrane. Tieto prostriedky však pre svoj optimálny účinok musia byť kryté v bunkroch alebo zákopoch a mať primeranú kamufláž.
Protitaktika
[upraviť | upraviť zdroj]- Slabinou tejto formácie sú krídla a tylo, preto je dobré túto formáciu obísť a napádať tieto časti na zraniteľných miestach (je však potrebná prevaha v pohyblivosti).
- Ak sa proti silnému protivníkovmu frontálonemu útoku nedá momentálne použiť žiadna protitaktika, tak je potrebné vyčkávať až sa nepriateľ dostane do nevýhodnej situácie alebo terénu (členitý terén, mesto, ruiny mesta), kde sa niektoré časti spomalia a odkryjú svojim nepriateľom nechránené slabé miesta. Na tie je potom potrebné viesť útok.
Dejiny použitia
[upraviť | upraviť zdroj]Pred 19. storočím táto taktika s drobnými modifikáciami dominovala bojovým poliam (hoc aj vtedy mohla viesť ku katastrofe – pozri bitka pri Kannách či bitka pri Kreščaku), no s rozvojom palných zbraní jej význam stále klesal. Na začiatku 19. storočia bola rýchlo potlačovaná v prospech nápaditejších manévrovacích a obchvatných spôsobov boja a na konci Napoleonských vojen už bola až na výnimky považovaná vyslovene za akt neschopnosti a bezradnosti veliteľa a stále častejšie bola označovaná ako samovražedná.
Ak pred 19. storočím bol považovaný frontálny útok, ktorý skončil katastrofou akosi zo svojej vlastnej prirodzenosti, za výnimku, od 19. storočia je to naopak a úspešné použitie frontálneho útoku je teraz považované za malý zázrak, ktorý sa nezaobíde bez špecifických podmienok. Popri výnimočných úspešných akciách (bitka pri Isandlwane) sa tu objavujú prvé debakle (bitka pri Gettysburgu) signalizujúce koniec frontálneho útoku ako jednoduchej všeobecne použiteľnej metódy. Definitívny koniec tejto taktiky ohlásila Prvá svetová vojna a masové rozšírenie guľometov. Napriek tomu sa objavila aj na bojiskách druhej svetovej vojny, kde ju Červená armáda používala ako hlavnú taktiku v zimnej vojne a relatívne často sa objavovala aj vo bojoch na východnom fronte. Ani Sovietsky zväz si však nemohol dovoliť obrovské straty, ktoré prinášala, a prestala sa (až na niektoré výnimočné operácie) používať.
Frontálny útok z vojenskej taktiky ale sotva vymizne. Aj v súčasnosti sa používa na účely spomenuté vyššie, oproti minulosti sa však charakter bojových operácii zmenil natoľko, že k strategickému frontálnemu útoku na úrovní frontov sa už armády nepúšťajú.