Preskočiť na obsah

Galileove mesiace

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Galileove mesiace – štyri najväčšie mesiace planéty Jupiter

Galileove mesiace sú štyri najväčšie a najjasnejšie Jupiterove mesiaceEurópa, Ganymede, Kalisto a Io. Sú to vôbec prvé nebeské telesá objavené ďalekohľadom a prvé známe mesiace inej planéty ako Zem. Patria k najväčším mesiacom slnečnej sústavy. Tri z nich majú ľadový povrch, štvrtý (Io) zase povrch tvorený horninami.[1]

Galileo Galilei, objaviteľ štyroch najväčších mesiacov Jupitera

Prvé pozorovania uskutočnil nemecký astronóm Simon Marius možno už v novembri 1609. Objav však publikoval až v roku 1614 v práci Mundus Iovialis. Galileo Galilei mesiace prvýkrát spozoroval 7. januára 1610 a považoval ich najprv za hviezdy. Po čase zistil, že nejde o hviezdy, ale o telesá obiehajúce okolo Jupitera. Objav publikoval 13. marca 1610 v spise Sidereus Nuncius („Hviezdny posol“). Tento objav mal pre astronómiu veľký význam, pretože preukázal, že existujú nebeské telesá, ktoré neobiehajú okolo Zeme a zároveň znamenal veľkú podporu pre uznanie heliocentrického systému.[2][3]

Galileo Galilei pôvodne nazýval mesiace podľa svojich mecenášov „Medicejské hviezdy“ (Sidera Medicea) a označoval ich rímskymi číslicami I. – IV, keďže medicejskí bratia boli tiež štyria. Toto označenie sa používalo do konca 19. storočia a viedlo k zmätkom. Preto bolo na odporúčanie Johannesa Keplera prijaté pomenovanie, ktoré navrhol Simon Marius.[4][5]

Galileo Galilei (či Simon Marius) však pravdepodobne nebol prvý človek, ktorý tieto mesiace videl. Polynézania majú taký vynikajúci zrak, že ešte dnes udivujú schopnosťou vidieť (za priaznivých podmienok) mesiace Jupitera.[chýba zdroj]

Tabelárne zobrazenie

[upraviť | upraviť zdroj]

Galileove mesiace sú (v poradí od najbližšieho k Jupiteru po najvzdialenejší):

Meno Obrázok Priemer
(km)
Hmotnosť
(kg)
Stredný polomer
obehu (km)
Obežná
doba (dni)
Io 3 643 8,93×1022 421 800 1,77
Európa 3 122 4,8×1022 671 100 3,55
Ganymede 5 262 1,48×1023 1 070 400 7,16
Kalisto 4 821 1,08×1023 1 882 700 16,69

Obežné dráhy

[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. OWEN, Tobias Chant. The Galilean satellites. In: Encyclopædia Britannica [online]. Encyclopædia Britannica, 1998-08-24, [cit. 2024-10-19]. Dostupné online.
  2. BENKOVIČOVÁ, Kristína. Mesiac nie je dokonalá guľa. Galilei naštrbil antické predstavy o vesmíre. Veda na dosah (Bratislava: Centrum vedecko-technických informácií SR), 2024-03-21. Dostupné online [cit. 2024-10-19].
  3. KEPLER, Jan. Sidereus nuncius čili Hvězdný posel [online]. Praha: Český rozhlas, 2009-01-04, [cit. 2024-10-19]. Dostupné online.
  4. KRATOCHVÍL, Zdeněk. Galileo Galilei – Vynálezy a astronomické objevy. OSEL (Objective Source E-Learning) (Telč: Osel), 2020-05-10. Dostupné online [cit. 2024-10-19]. ISSN 1214-6307.
  5. Galilean Moons of Jupiter [online]. NASA, 2013, [cit. 2024-10-19]. Dostupné online.

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]