Múzeum

Interiér prírodovedného múzea v anglickom Oxforde.

Múzeum je vedecká inštitúcia (ústav), ktorá plánovite zhromažďuje, triedi, odborne uchováva a ďalej vedecky spracováva zbierky hmotných dokladov o spoločenskom a kultúrnom vývine človeka a spoločnosti, o vývoji a zmenách prírody a prostredia. Úlohou múzeí je aj osvetová a kultúrna činnosť. Múzeá delíme na vlastivedné – zaoberajú sa materiálom týkajúcim sa územia nášho štátu, a špecializované – zaoberajú sa konkrétnou činnosťou, odborom, osobnosťou (napr. technické múzeum). K špecializovaným múzeám patria i galérie.

Funkcie múzea

Funkcie, ktoré sa musia splniť na dosiahnutie hlavných cieľov múzea, určujú vzťahy medzi predmetmi a osobami: na jednej strane medzi predmetom a kurátorom, na druhej strane medzi predmetom a verejnosťou (Pecquet - O´Byrne 1979, s 84-91):

Základné funkcie - slúžia ako forma pre priamy vzťah medzi predmetom a verejnosťou, sú určujúce pre všeobecnú organizáciu a vyplývajú z programových úloh múzea. Zahŕňajú: stále expozície, študijné priestory, zvláštne priestory, priestory na prezentáciu a demonštráciu, prednášky a iné podujatia.

Vstupné funkcie - pripravujú cestu pre tieto vzťahy a vyplývajú zo základných funkcií. Zahŕňajú vstupné oblasti, informáciu, orientáciu, predaj, šatňu a toalety, výdaj lístkov, miesta stretnutia, bufet.

Logistické funkcie - slúžia na obstarávanie predmetov a zahŕňajú bezpečnosť a dovoz v múzeu a nad zbierkami, prechod a skladovanie spotrebných tovarov, zbierkové predmety a pomocný materiál, dielne a manipulačné priestory na prípravu výstav a prezentácie, výrobu výstavných pomôcok a pod.

Koordinačné funkcie - podliehajú trom vyššie uvedeným funkciám a fyzicky a intelektuálne organizujú ich vzťahy.

Dejiny a periodizácia vývinu múzeí

Periodizácia bola až do 16. storočia pomerne nejasná, pramene fragmentované a nespoľahlivé. V literatúre sa vyskytujú viaceré spôsoby periodizácie, ktoré sa líšia hlavne použitím a východiskami. Kritériami v delení sú napr. motív vzniku múzeí a miera ich publicity a prístupnosti, kultúrne a prírodovedné ohraničenie, epochy západného umenia, za orientačný medzník sa niekedy považuje aj priemyselná revolúcia.

Delenie podľa Friedricha Waidachera, ktoré je najčastejšie používané, vychádza z prvého konkrétneho vystúpenia inštitúcie múzea a z existencie dôkazov o zbierkotvornej činnosti.

Predmuzeálne obdobie

Je obdobie od najstarších dôkazov z časov Mezopotámie zo začiatku 2. tisícročia pred Kristom až po klenotnice v 14. storočí. Medzi najstaršie zbierky patrí zbierka princeznej Bel–Šalti–Nannar. Obsahovala vzácne predmety, ktoré boli opatrené zoznamom. Práve tento zoznam svedčí o tom, že predmety boli zámerne evidované a neslúžili na uctievanie božstva.

V predmuzeálnom období vznikala v antickom Grécku vo viacerých mestách (napr. Alexandria, Helikón, Pergamon) inštitúcia múseion – umelecké stredisko, chrám zasvätený múzam, bohyniam umenia a vedy. Zahŕňalo obytné aj pracovné miestnosti, akadémiu, náboženský chrám, knižnice, atď. Počas stredoveku stratili antické predmety hodnotu a do popredia sa dostali svedectvá kresťanskej minulosti (relikvie, posvätné dary) sústreďované v kostoloch a kláštoroch.

Protomuzeálne obdobie

Trvalo od 14. po 17. storočie a do popredia sa dostali šľachtickí zberatelia a ich zbierky. V renesančnom Taliansku podporovali umenie členovia významného rodu Mediciovcov. Osobitní zberatelia v 15. storočí boli aj rímski pápeži (Pavol I., Sixtus IV.). Vďaka pápežským zbierkam bolo vytvorené Kapitolské múzeum antického sochárstva.

V protomuzeálnom období vznikali tzv. komory umenia a divov. K ich zakladaniu viedol pôžitok z poznávania zriedkavých, neobvyklých vecí a zvierat. Azda najznámejšia takáto komora bola komora arcivojvodu Ferdinanda II. Tirolského, ktorá obsahovala klenotnicu, zbierky historických obrazov, prírodnín, rukopisov, atď.

Paleomuzeálne obdobie

Datované v rozmedzí od 17. do 18. storočia. V tomto období vznikali prvé verejné múzeá. Podnetom k ich vzniku boli väčšinou dary zbierkových predmetov od bohatých mešťanov. Takýto prípad nastal napr. pri univerzite v Bazileji (1661), alebo v Oxforde (1683). Múzeá v paleomuzeálnom období boli však sprístupnené veľmi obmedzene.

Mezomuzeálne obdobie

Toto obdobie trvalo od konca 18. storočia do prvej polovice 20. storočia. Vznikali prvé verejné štátne múzeá ako inštitúcie. Za prvé takéto moderné múzeum sa považuje British Museum v Londýne z roku 1753.

Vznikali mnohé nové druhy múzeí, ako napr. umelecké múzeá, galérie, národné múzeá, múzeá umeleckého priemyslu, etnologické či technické múzeá. Veľký vplyv na vznik nových múzeí mali svetové výstavy, na ktorých boli prezentované najlepšie exponáty z krajín.

V mezomuzeálnom období sa začali riešiť problematiky osvetlenia, priestorovej formy, ale aj stavanie samostatných budov pre múzeá.

Neomuzeálne obdobie

Je datované od konca 2. svetovej vojny až po súčasnosť. Počas vojenských konfliktov bolo veľa múzeí, ako aj múzejných zbierok zničených, múzeá boli zneužívané ideologickými smermi, vznikla múzejná pedagogika a opäť nové druhy múzeí: ekologické múzeum a neighborhood museum. Ekologické múzeum kladie dôraz na vzťah človeka k životnému prostrediu. Neighborhood museum (múzeum susedstva, mestskej štvrte) vzniklo v USA v priebehu hnutia za občianske práva.

Typy múzeí

Tak ako sa múzea líšia predmetom svojich zbierok, majú aj rôzne poslania a rozdielne ciele.

Všeobecné múzeá (napr. Národné múzeum) sú veľké inštitúcie národného alebo medzinárodného charakteru. Plnia všetky funkcie uvedené nižšie u špecializovaných múzeí.

Múzeá umenia a galérie (napr. Národná galéria) sa orientujú na dva základné okruhy verejnosti. Prvým okruhom sú návštevníci, druhým sú zberatelia, donátori, mecenáši, vďaka ktorým môžu galérie plniť svoju funkciu a teda mať kvalitné zbierky a prostriedky na ich prevádzku. Najdôležitejším zadaním, ktoré musia galérie riešiť je upútanie pozornosti verejnosti, keďže samotné vystavovanie kultúrneho dedičstva priťahuje iba malú časť populácie. Múzea a galérie, ktoré sú orientované na moderné umenie sa často snažia o provokatívny prístup pomocou kontroverzných výstav.

Historické múzeá skrývajú veľký potenciál z hľadiska návštevnosti, lebo o svoje kultúrne dedičstvo má záujem vzdelaná a bohatá spoločnosť, čo sa zrkadlí aj na súkromných dotáciách. Na druhej strane týmto múzeám pomáha aj štát, ktorý organizuje oslavy rôznych historických výročí a taktiež média, ktoré pripomínajú a analyzujú udalosti z minulosti. K oslavnej funkcii expozícii historických múzeí by sa mal pridať aj kritický pohľad či kontroverzné názory, aby mohli obsiahnuť väčší zámer a ukázať rovnakú udalosť z viacerých uhlov pohľadu.

Pamiatky a historické miesta sú priamou konkurenciou pre historické múzea. Pamiatky sú historickými stavbami alebo zvyškami takýchto stavieb (napr. ruiny), ktoré spoločnosť považuje za dôležité a hodné uchovania z hľadiska kultúrneho dedičstva. Ak hovoríme o samotných pamiatkach bez funkcie múzea, máme na mysli napr. hrady bez dochovaného vnútorného zariadenia a bez inštalovaných zbierok muzeálneho typu. Podstatou ponuky je v tomto prípade prehliadka samotnej stavby alebo historického miesta. Prepojenie historických miest s múzeami alebo galériami pritiahne vždy viac návštevníkov.

Múzeá vedy, techniky a technológie zaznamenávajú za posledných 15 rokov nárast záujmu, čo súvisí s rýchlym rozvojom technológii v tomto období a taktiež tým, že tieto múzea ich vedia vhodne využiť do svojich expozícii. Ide tu o múzea s najvyššou mierou interakcie. Slúžia ako vzdelávacie centrá, orientujú sa skôr na procesy ako na objekty a preto sú zaujímavé pre žiakov, študentov, rodiny s malými deťmi a mladých ľudí. Väčšinu exponátov môže návštevník chytiť, ovládať. Expozície sú taktiež sprevádzané prednáškami o vynálezoch a akciami, kde si pod vedením lektora môžu návštevníci vyskúšať postupy.

Antropologické a etnografické múzeá majú vzácne zbierky a orientujú sa na vedecký výskum a uchovávanie kultúrneho dedičstva. Vzhľadom ku rozsahu a významu svojich zbierok nemajú núdzu o návštevníkov. Do programu však zaraďujú aj tematicky zamerané prednášky s významnými odborníkmi. Faktorom, ktorý najviac ohrozuje tieto múzea sú požiadavky zemí, ktoré boli pôvodnými vlastníkmi exponátov, na vrátenie kultúrneho dedičstva do pôvodnej krajiny. Podobnú kategóriu tvoria múzea prírodného bohatstva a ich orientácia na životné prostredie, ekologické problémy a ochranu prírody.

Zoologické a botanické záhrady síce nie sú chápané ako múzeá, ale z hľadiska medzinárodnej typológie a podľa možnosti využívať marketingové nástroje, majú podobné rysy. Podľa Kotlera sú najnavštevovanejším typom múzea na svete. Prvá moderná zoologická záhrada v strednej Európe bola založená vo Viedni v roku 1752. Zoologické a botanické záhrady majú podobné ciele ako múzea a to zachovávať vzácne a ohrozené druhy a sprístupňovať ich verejnosti. Múzea a galérie sú pre nich priamymi konkurentmi. Zoologické záhrady majú na rozdiel od niektorých typov múzeí najširšie spektrum zákazníkov zo všetkých spoločenských a sociálnych vrstiev.

Špecializované múzeá sa venujú jednej problematike, oslovujú špecifický okruh návštevníkov a ich úspech závisí na miere publicity a jej intenzite. Špecializované múzeá môžu byť zasvätené slávnej osobnosti, zasvätené historickej dobe alebo udalosti, zasvätené inštitúcii alebo sieňou slávy venovanej športovému odvetviu, filmu či hudbe. K špecializovaným múzeám ďalej patria múzeá, ktoré sa venujú oblasti priemyslu alebo obchodu a detské múzea, ako napr. múzeum hračiek.

Členenie podľa veľkosti

Veľké, tzv. encyklopedické múzeá (napr. Louvre, British Museum, Národné múzeum), ktoré majú rad rôznych zbierok a oslovujú rôzne kategórie návštevníkov s rozličnými cieľmi a záujmami.
Malé múzeá lokálneho významu, ktoré sa sústreďujú na návštevníkov z obce, blízkeho okolia alebo na náhodných návštevníkov, turistov alebo ľudí, cestujúcich do tejto oblasti služobne.

Iné projekty

Commons ponúka multimediálne súbory na tému Múzeum

Externé odkazy

Múzeá na Slovensku

Zdroje

Umelecký portál

FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.
WAIDACHER Friedrich. Príručka všeobecnej muzeológie. Bratislava: Slovenské národné múzeum - Národné múzejné centrum, 1999, 477 s. ISBN 80-8060-015-5
JOHNOVÁ, Radka. Marketing kulturního dědictví a umění. 1. vyd. Praha : Grada Publishing, a.s., 2008, s. 31 - 34, ISBN 978-80-247-2724-0.