Oranžová revolúcia

Na námestí nezávislosti v Kyjeve sa 22. novembra 2004 prvýkrát zhromaždili oranžoví demonštranti

Oranžová revolúcia bola séria protestov, mítingov, štrajkov a občianska revolúcia na Ukrajine, organizovaná a uskutočnená prívržencami Viktora Juščenka, jedného z dvoch hlavných kandidátov v prezidentských voľbách v novembri až decembri roku 2004. Akcia sa začala 22. novembra 2004 ako reakcia na zmanipulované voľby, kedy Centrálna volebná komisia vyhlásila za víťaza volieb protikandidáta Viktora Janukovyča (podporovaného odchádzajúcim prezidentom Leonidom Kučmom). Demonštranti vybojovali opakovanie prezidentských volieb, ktoré vyhlásil Najvyšší súd Ukrajiny na 26. decembra 2004. Pod intenzívnym dohľadom domácich a medzinárodných pozorovateľov boli druhé voľby vyhlásené za „spravodlivé a slobodné“. Konečné výsledky ukázali víťazstvo Juščenka (52 %) nad Janukovyčom (44 %). Juščenko bol vyhlásený za oficiálneho víťaza a jeho inauguráciou 23. januára 2005 v Kyjeve, oranžová revolúcia skončila.

Oranžová stužka - symbol solidarity s Oranžovou revolúciou na Ukrajine

Následkom kompromisu, dosiahnutého frakciami úradu vlády, bolo prijatie Konštitučnej reformy, ktorá obmedzila kompetencie prezidenta.

V nasledovných prezidentských voľbách v januári a februári 2010 Janukovyč (49 %) porazil Juliju Tymošenkovú (45 %) (aj Juščenka 5 %) a 25. februára 2010 sa stal prezidentom Ukrajiny. Janukovyč bol odstavený od moci o štyri roky neskôr vo februári 2014 po zrážkach Euromaidan na Námestí nezávislosti v Kyjeve. Na rozdiel od bezkrvovej oranžovej revolúcie tieto protesty si vyžiadali viac ako 100 úmrtí.

Názory na revolúciu v Ukrajine

Putna: „Ukrajina vznikla ako nezávislý štát v roku 1991, dlhodobo kolísala medzi európskou a ruskou orientáciou. Veľká časť jej politických aj hospodárskych elít je prepojená s Ruskom. Zato sa však v Kyjeve už dve revolučné vlny pokúsili obrátiť Ukrajinu k Európe: ‚Oranžová revolúcia‘ v roku 2004 a ‚Majdan‘ v roku 2013. Na rozdiel od ruských pomerov ich avšak nepodporovala iba úzka časť intelektuálna elita, ale význačná časť obyvateľov a tiež nemalá časť náboženských štruktúr, prinajmenšom gréckokatolícka cirkev na západnej Ukrajine a Ukrajinská pravoslávna cirkev, ktorá sa odtrhla od moskovského patriarchátu. ‚Oranžová revolúcia‘ nakoniec zašla na rozhádanosť demokratických vodcov a na ruský hospodársky nátlak.“^[1]

Rychlík, Zilynskyj a Magocsi: „V januári 2005 mal skončiť druhý prezidentský mandát Leonida Kučmu, ktorý sa už neodhodlal znovu kandidovať. K prezidentským voľbám vypísaným na koniec roku 2004 sa preto upnuli nádeje širokých vrstiev prozápadne orientovaných občanov krajiny, ktorí v zmene v prezidentskom kresle videli možnosť novej orientácie Ukrajiny. Príslušná časť obyvateľov Ukrajiny si s ňou spájala predovšetkým vidinu zlepšenia svojej ekonomickej orientácie a to nezriedka veľmi naivne. Symbolom nádeje sa stal Viktor Juščenko a jeho blok Naša Ukrajina.“ […] „Prvé kolo prezidentských volieb sa uskutočnilo 31. októbra 2004. Voľby ukázali opäť pomerne zreteľne diferenciáciu nápad na Ukrajine: za Janukoviča sa postavil juhovýchod krajiny obývaný predovšetkým ruskojazyčným obyvateľstvom, zatiaľčo na severozápade zosiľovala podpora Juščenka a ‚Našej Ukrajiny‘. Juščenko sľuboval jednoznačnú orientáciu Ukrajiny na Západ, postupné zapojenie Ukrajiny do euroatlantických štruktúr, radikálne hospodárske reformy a odstránenie korupcie. Podporu vo voľbách mu poskytla Julija Tymošenková a jej ‚Vlasť‘. Janukovič presadzoval väčšiu decentralizáciu štátu, štátnu podporu krachujúcemu priemyslu a doterajšiu ‚neutrálnu‘ pozíciu Ukrajiny, ktorá v danej situácii znamenala posilnenie závislosti na Rusku.“ […] „Neregulérnosť volieb potvrdila aj medzinárodná pozorovateľská misia. Za tejto situácie Európska únia, podobne ako USA a Kanada, odmietla výsledky uznať, iba ruský prezident Putil blahoželal Janukovičovi k volebnému víťazstvu. Keď ústredná volebná komisia 24. novembra oficiálne potvrdila Janukovyčovo víťazstvo, priliala iba olej do ohňa. Demonštrácie zintenzívneli, miera a kvalita ich organizovanosti rástla a v centre Kyjeva, na Majdane sa usadili v stanovom mestečku Juščenkovi stúpenci. Objavili sa neoverené správy, že sa Janukovyč usiľuje o vyhlásenie výnimočného stavu, avšak prezident Kučma tieto povesti dementoval a jednoznačne vyhlásil, že nikdy nedá súhlas k zásahu armády proti ukrajinským občanom. Opozícia podala sťažnosť na priebeh volieb na Najvyšší súd Ukrajiny, ktorý 3. decembra výsledok zrušil a nariadil opakovanie ich druhého kola. Janukovyč sa musel s touto skutočnosťou zmieriť, Juščenkovu pozíciu však skomplikovala narýchlo dohodnutá novela ústavy, ktorá do budúcnosti obmedzovala právomoci prezidenta. Tento dokument 8. decembra schválili predpísanou dvojtretinovou väčšinou poslanci Najvyššej rady a stačil ho potom ešte podpísať končiaci prezident Leonid Kučma. Opakované druhé kolo volieb sa uskutočnilo 26. decembra 2004 a jeho výsledky boli oznámené až 11. januára 2005: zvíťazil Viktor Juščenko, ktorý získal 52 % hlasov, zatiaľčo Janukovyš len 44,19 %. Janukovyč podal novú sťažnosť k najvyššiemu súdu na priebeh volieb, ale tá bola zamietnutá. Juščenko bol slávnostne inaugorovaný do funkcie 23. januára 2005 a vymenoval podľa predbežnej dohoty za predsedníčku vlády svoju spojenkyňu vo voľbách Juliju Tymošenkovú.“^[2]

Zubov et al.: „K hlavným príčinám vyvolania oranžovej revolúcie patril protest obyvateľstva proti skorumpovanému okoliu prezidenta Kučmu, snaha skoncovať so zločinným prerastaním biznisu a moci, vybudovať právny štát a skoncovať so zneužívaním bezpečnostných orgánov zo strany vládnucej oligarchie. Otvorené pohŕdanie režimu vlastným národom, ktoré sa prejavilo v hanebnej falzifikácii výsledkov volieb, prekročilo medze toho, čo dokázali obyvatelia tolerovať, a vyvolalo masový odpor voči kandidatúre Janukovyča, ktorý zosobňoval pokračovanie bývalých vládnych metód.
Svoju úlohu zobrali aj iné hľadiská. Vo voľbách sa stretali záujmy finančne-priemyselných skupín, ktoré podporovali oboch kandidátov. Opozícia však dokázala dočasne prekonať vnútorné rozpory a úspešne využiť skúsenosti s bojom proti režimu, ktoré získala počas kampane Ukrajina bez Kučmu. Veľkú úlohu zohrala tiež jednotnosť Západu a USA, starých aj nových členov EÚ, NATO a OBSE, podľa ktorých názory prevzatie moci oranžovou koalíciou otváralo cestu k urýchlenej europizácii Ukrajiny a zabráneniu hegemónie Ruska v postsovietskom priestore.
Zostáva mimo všetku pochybnosť, že oranžová revolúcia bola starostlivo pripravená. Pozorovatelia poukazovali na to, ako rýchlo sa v ohromnom množstve rozšírila oranžová symbolika, ako dobre boli organizované, vybavené a zásobované stanové mestečká. Západné organizácie, pôsobiace v Kyjeve a v ostatných ukrajinských mestách dokázali s predstihom pripraviť mládežníckych a študentských aktivistov, ktorí stáli v čele akcií občianskej neposlušnosti, organizovať diskusie medzi inteligenciou, podporiť liberálne oznamovacie prostriedky a pod. Západné zdroje zdrcujúcim spôsobom porazili ruských politických stratégov a oznamovacie prostriedky, ktoré pôsobili ťažkopádne a vyvolali u ukrajinských občanov prirodzený protest proti hrubému vnucovaniu ich vôle.“^[3]

Krejčí: „Oranžová revolúcia (november 2004 až január 2005) bola jedna z farebných revolúcií, prevratov so západnou asistenciou, ktoré prebehli vo svete hlavne počas vlády amerického prezidenta George Busha ml.“^[4]

Referencie

↑ PUTNA, Martin C. Obrazy z kulturních dějin ruské religiozity. Vyd. 1. Praha : Vyšehrad, 2015. 336 s. ISBN 978-80-7429-534-8. S. 282.
↑ RYCHLÍK, Jan; ZILYNSKYJ, Bohdan; MAGOCSI, Paul Robert. Dějiny Ukrajiny. Vyd. 1. Praha : NLN, Nakladatelství Lidové noviny, 2015. 524 s. (Dějiny států.) ISBN 978-80-7106-409-1. S. 410 – 412.
↑ Dějiny Ruska 20. století. Ed. Andrej Zubov; preklad Libor Dvořák et al. Vyd. 1. Zväzok II. : 1939 – 2007. Praha : Argo, 2015. 769 s. ISBN 978-80-257-0964-1. S. 700.
↑ KREJČÍ, Oskar. Geopolitika Ruska. 1. vyd. Praha : Professional Publishing, 2017. 534 s. ISBN 978-80-906594-9-0. S. 417.

Pozri aj

Viktor Fedorovyč Janukovyč - provládny kandidát na prezidenta
Viktor Andrijovyč Juščenko - opozičný kandidát na prezidenta
Julija Volodymyrivna Tymošenková - jedna z vedúcich osobností opozície
Farebná revolúcia
Euromajdan (2013)

Iné projekty

Commons ponúka multimediálne súbory na tému Oranžová revolúcia

Externé odkazy

[1] PUTNA, Martin C. Obrazy z kulturních dějin ruské religiozity. Vyd. 1. Praha : Vyšehrad, 2015. 336 s. ISBN 978-80-7429-534-8. S. 282.

[2] RYCHLÍK, Jan; ZILYNSKYJ, Bohdan; MAGOCSI, Paul Robert. Dějiny Ukrajiny. Vyd. 1. Praha : NLN, Nakladatelství Lidové noviny, 2015. 524 s. (Dějiny států.) ISBN 978-80-7106-409-1. S. 410 – 412.

[3] Dějiny Ruska 20. století. Ed. Andrej Zubov; preklad Libor Dvořák et al. Vyd. 1. Zväzok II. : 1939 – 2007. Praha : Argo, 2015. 769 s. ISBN 978-80-257-0964-1. S. 700.

[4] KREJČÍ, Oskar. Geopolitika Ruska. 1. vyd. Praha : Professional Publishing, 2017. 534 s. ISBN 978-80-906594-9-0. S. 417.

[1]

[2]

[3]

[4]