Paul von Rennenkampf
| Paul von Rennenkampf | |
 ruský cársky generál | |
| Narodenie | 29. apríl 1854 Konuvere, Estónsko (dnes Märjamaa Parish v Estónsku) |
|---|---|
| Úmrtie | 1. apríl 1918 (63 rokov) Taganrog, Rusko |
| Odkazy | |
| Commons |  Paul von Rennenkampf |
Paul von Rennenkampf (rus. Павел Карлович фон Ренненкампф; * 29. apríl 1854, Konuvere, Ruské impérium, dnes Estónsko – † 1. apríl 1918, Taganrog, Rusko) bol ruský cársky generál, ktorý slúžil v ruskej imperiálnej armáde vyše 40 rokov. Bol spoluzodpovedný za jednu z najväčších porážok ruskej armády v prvej svetovej vojne počas bitky pri Tannenbergu.
Život
[upraviť | upraviť zdroj]Mladosť a raná kariéra
[upraviť | upraviť zdroj]Paul von Rennenkampf sa narodil 29. apríla 1854 v Konuvere v Estónsku. Pochádzal z rodiny pobaltských Nemcov. Ako 19-ročný sa prihlásil do imperiálnej ruskej armády a navštevoval pechotnú školu pre Junkerov v Helsinkách. Svoju vojenskú kariéru začal s litovským 5. kopijnickým regimentom. Promoval na Nikolajevskej vojenskej akadémii v Petrohrade v roku 1882. Školu skončil s najlepšími výsledkami v triede. Ako mladý dôstojník bol zaradený k 14. armádnemu zboru, kde slúžil do roku 1884 a následne vo varšavskom vojenskom okruhu a kazanskom vojenskom okruhu, do roku 1886. Následne sa z neho stal starší pobočník na veliteľstve donských Kozákov, kde slúžil od marca 1888. Ako štábny dôstojník 2. armádneho zboru pôsobil od októbra 1889 a neskôr, v roku 1890, bol vymenovaný do funkcie náčelníka štábu pevnosti Osowiec. V tom istom roku bol povýšený na plukovníka. Od novembra 1899 bol počas služby vo funkcii náčelníka štábu Transbajkalského okruhu povýšený na generálmajora.
Rennenkampf velil štyrom pechotným práporom, dvom kozáckym stotinám a dvom konským batériám počas vzbury Boxerov v rokoch 1900-1901 a bol zodpovedaný za dobytie Čchi-čchi-cha-eru a Ťi-linu v Mandžusku, čím odstránil nebezpečenstvo hroziace Charbinu a východočínskej železnici. Počas tohto ťaženia bol vyznamenaný rádom sv. Juraja 4. a 3. stupňa za svoju vzornú službu.
Po skončení povstania dostal Rennenkampf ponuku veliť cárovej čestnej stráži, avšak na cárovo počudovanie túto ponuku odmietol. Následne bol poverený velením 1. samostatnej jazdeckej brigáde, kde pôsobil do roku 1904.
Rusko-japonská vojna
[upraviť | upraviť zdroj]Vo februári 1904, po vypuknutí rusko-japonskej vojny bol Rennenkampf vymenovaný za veliteľa zabajkalskej kozáckej divízie. V júli 1904 bol povýšený na generálplukovníka a v tom istom mesiaci bol zranený. Zo zranenia sa liečil až do konca bitky o Liao-jang. Počas bitky na rieke Ša-che velil divízii a neskôr počas bojov o Šen-jang velil zboru. Počas bojov o Šen-jang nahradil generála Michaila Aleksejeva na pozícii veliteľa ľavého krídla. Po sérii porážok, za ktoré zodpovedal jeho predchodca sa mu podarilo stabilizovať situáciu. Po bitke o Šen-jang obvinil generál Alexander Samsonov generála Rennenkampfa zo zlyhania, keď mu údajne neposkytol požadovanú pomoc počas bojov. V tomto incidente spočívajú korene sporu, ktorý sa mal stať obom generálom počas prvej svetovej vojny osudným.
Medzi vojnami
[upraviť | upraviť zdroj]Po rusko-japonskej vojne Rennenkampf čiastočne získal svoju reputáciu späť, za zásluhy pri potlačení revolucionárov na Sibíri. Za potlačenie vzniku Čitskej republiky bol v decembri 1910 povýšený do hodnosti armádneho generála. V roku 1912 získal čestný titul generála-adjutant (v cárskom Rusku generál-adjutant slúžil ako osobný poradca cára) a následne bol vymenovaný za náčelníka štábu Vilniuského vojenského okruhu.
Prvá svetová vojna
[upraviť | upraviť zdroj]
Po začatí prvej svetovej vojny bolo Rennenkampfovi zverené velenie 1. ruskej armády, ktorá mala vpadnúť do Východného Pruska, postupujúc zo severovýchodu. Jeho správanie počas bitky pri Tannenbergu, konkrétne jeho zlyhanie kooperácie so Samsonovovou 2. armádou, vyústilo do veľkej kritiky jeho osobnosti od generála Jakova Žilinského, pričom niekoľko členov najvyššieho velenia sa ho pokúsilo odvolať z veliteľskej funkcie.
Po relatívne úspešnej bitke o Gumbinnen v polovici augusta 1914 nasledoval neúspech počas prvej bitky o Mazurské jazerá v tom istom mesiaci, ktorý prinútil ruské vojská stiahnuť sa z Východného Pruska. Ďalšia porážka v bitke o Lodž v novembri 1914 viedla k odvolaniu Rennenkampfa a obvineniam z neschopnosti a zrady (kvôli svojmu pôvodu). Rennenkampf rezignoval 6. októbra 1915. Po februárovej revolúcii v roku 1917 bol Ruskou dočasnou vládou uväznený v Petropavlovskej pevnosti v Petrohrade. Bol obvinený zo zločinnej činnosti počas vedenia bojov od roku 1914, vrátane sprenevery a neschopnosti veliť.
Smrť
[upraviť | upraviť zdroj]Po októbrovej revolúcii bol Rennenkampf oslobodený a presťahoval sa do Taganrogu na pobreží Azovského mora. Tam žil pod falošným priezviskom Mandusakis a vydával sa za gréckeho občana.
Napriek tomu jeho krytie bolo 16. marca 1918 prezradené a boľševici zistili jeho pravú totožnosť. Ponúkli mu veliteľskú pozíciu v Červenej armáde počas ruskej občianskej vojny, čo však Rennenkampf odmietol. Následne bol zatknutý a zanedlho, 1. apríla 1918, popravený na osobný príkaz Vladimira Antonova-Ovsejenka. Rennenkampfove osobné veci a umelecké predmety, ktoré získal počas Boxerského povstania sú v súčasnosti vystavené v Alferakiho paláci v Taganrogu.
Bibliografia
[upraviť | upraviť zdroj]- Connaughton, R.M (1988). The War of the Rising Sun and the Tumbling Bear—A Military History of the Russo-Japanese War 1904–5, London, ISBN 0-415-00906-5
- Jukes, Geoffry. The Russo-Japanese War 1904–1905. Osprey Essential Histories. (2002). ISBN 978-1-84176-446-7
- Warner, Denis & Peggy. The Tide at Sunrise, A History of the Russo-Japanese War 1904–1905. (1975). ISBN 0-7146-5256-3
Zdroj
[upraviť | upraviť zdroj]Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Paul von Rennenkampf na anglickej Wikipédii.
Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Paul von Rennenkampf