Wikipédia

Krištof Kolumbus

janovský moreplavec a objaviteľ v španielskych službách

Krištof Kolumbus (* medzi 25. augustom a 31. októbrom 1451, asi Janov – † 20. máj 1506, Valladolid) bol taliansky prieskumník a moreplavec, ktorý absolvoval štyri plavby cez Atlantický oceán a otvoril tak cestu európskemu prieskumu a kolonizácii Ameriky. Jeho expedície, ktoré sponzorovali španielske katolícke veličenstvá, boli prvým kontaktom Európy s Karibikom, Strednou a Južnou Amerikou.

Krištof Kolumbus
taliansky prieskumník a moreplavec
Posmrtný portrét od Sebastiana del Piomba z roku 1519. Nie sú známe žiadne autentické Kolumbove portréty
Posmrtný portrét od Sebastiana del Piomba z roku 1519. Nie sú známe žiadne autentické Kolumbove portréty
Krištof Kolumbus, podpis
1. guvernér Indie
V úrade
1492 – 1499
Predchodca úrad vznikol Francisco de Bobadilla Nástupca
Biografické údaje
Narodeniemedzi 25. augustom a 31. októbrom 1451
asi Janov, Janovská republika (dnešné Taliansko)
Úmrtie20. máj 1506 (asi 54 rokov)
Valladolid, Kastílska koruna (dnešné Španielsko)
Profesianámorný prieskumník
Rodina
RodičiaDomenico Colombo (otec)
Susanna Fontanarossa (matka)
SúrodenciBartolomej Kolumbus
Manželka
Filipa Moniz Perestrelo (1479 – 1484)
Partnerka
DetiDiego · Ferdinand
Odkazy
Spolupracuj na CommonsKrištof Kolumbus
(multimediálne súbory)

Vedci sa všeobecne zhodujú, že Kolumbus sa narodil v Janovskej republike a ako prvým jazykom hovoril ligúrskym dialektom. V mladom veku odišiel na more a cestoval na veľké vzdialenosti až na sever Britských ostrovov a na juh až do dnešnej Ghany. Oženil sa s portugalskou šľachtičnou Filipou Moniz Perestrelovou a niekoľko rokov pôsobil v Lisabone. Neskôr si však vzal kastílsku milenku, pričom s každou ženou mal jedného syna. Hoci bol Kolumbus do veľkej miery vzdelaný sám sebou, bol veľmi sčítaný v geografii, astronómii a histórii. Sformuloval plán hľadania prechodu západným morom do Východnej Indie v nádeji, že bude profitovať z lukratívneho obchodu s korením. Po Kolumbovom vytrvalom lobovaní vo viacerých kráľovstvách sa katolícki panovníci kráľovná Izabela I. a kráľ Ferdinand II. dohodli na sponzorovaní cesty na západ. Kolumbus opustil Kastíliu v auguste 1492 s troma loďami a 12. októbra zakotvil v Amerike už iba s jednou loďou (čím sa skončilo obdobie ľudského osídlenia Ameriky, ktoré sa v súčasnosti označuje ako predkolumbovská doba). Miestom jeho zakotvenia bol ostrov v dnešných Bahamách, ktorý jeho domorodí obyvatelia nazývali Guanahaní. Kolumbus následne navštívil ostrovy dnes známe ako Kuba a Hispaniola a na území dnešného Haiti založil kolóniu La Navidad. Išlo o prvé európske osídlenie v Amerike od začiatku severských kolónií, ktoré sa uskutočnili o 500 rokov skôr. Kolumbus sa vrátil do Kastílie začiatkom roka 1493 a priniesol so sebou množstvo zajatých domorodcov. Správa o jeho plavbách sa čoskoro rozšírila po celej Európe.

Kolumbus uskutočnil ďalšie tri plavby do Nového sveta. V roku 1493 preskúmal ostrov Guadeloupe, v roku 1498 Trinidad a severné pobrežie Južnej Ameriky a v roku 1502 východné pobrežie Strednej Ameriky. Mnohé z jeho názvov, ktoré dal najmä ostrovom, sa stále používajú. Pokračoval v hľadaní cesty do Východnej Indie a miera, do akej si bol vedomý, že Amerika je úplne samostatná pevnina, je neistá. Nikdy sa jasne nezriekol svojej viery, že sa dostal na Ďaleký východ, a pôvodným obyvateľom, s ktorými sa stretol, dal meno indios („indiáni“). Ako koloniálny guvernér bol Kolumbus jeho súčasníkmi obvinený z výraznej brutality a čoskoro bol z tejto funkcie odvolaný. Kolumbov napätý vzťah s Kastílskou korunou a jej menovanými koloniálnymi správcami v Amerike viedol k jeho uväzneniu a vysťahovaniu z Hispanioly v roku 1500 a neskôr k zdĺhavým súdnym sporom ohľadom výhod, ktoré im on a jeho dediči tvrdili. Kolumbove výpravy začali obdobie skúmania, dobývania a kolonizácie, ktoré trvalo celé stáročia, a pomohlo tak vytvoriť moderný západný svet. Transfery medzi Starým a Novým svetom, ktoré nasledovali po jeho prvej plavbe, sú známe ako Kolumbovská výmena.

Stáročia po svojej smrti bol veľmi uctievaný, ale vnímanie verejnosti sa v posledných desaťročiach roztrieštilo, pretože vedci venujú väčšiu pozornosť škodám spôsobeným za jeho vlády, najmä blízkemu vyhladeniu pôvodného obyvateľstva Hispanioly z Taína z dôvodu zlého zaobchádzania a európskych chorôb, ako ich zotročenie. Navrhovatelia histórie teórie Čiernej legendy tvrdia, že Kolumbus bol nespravodlivo znevažovaný ako súčasť širšieho protikatolíckeho sentimentu. Mnoho pamiatok a inštitúcií na západnej pologuli nesie jeho meno, vrátane krajiny Kolumbia a Federálneho dištriktu Kolumbia.

Raný život

upraviť
 
Krištof Kolumbus pred bránami kláštora Santa María de la Rábida so synom Diegom, Benet Mercadé

Meno Krištof Kolumbus je slovenská verzia latinského Christophorus Columbus. V ligúrčine sa volá Cristoffa Corombo, po taliansky Cristoforo Colombo a po španielsky Cristóbal Colón.[1] Narodil sa medzi 25. augustom a 31. októbrom 1451 na území Janovskej republiky[2] (dnes súčasť moderného Talianska), presné miesto však zostáva sporné.[3] Jeho otcom bol Domenico Colombo,[1] tkáč vlny, ktorý pracoval v Janove aj Savone a ktorý tiež vlastnil stánok so syrmi, v ktorom mladý Krištof pracoval ako pomocník. Jeho matkou bola Susanna Fontanarossa.[1] Mal troch bratov - Bartolomea, Giovanniho Pellegrina a Giacoma (nazývaného tiež Diego),[4] ako aj sestru menom Bianchinetta.[5] Jeho brat Bartolomeo pracoval aspoň časť svojej dospelosti v kartografickej dielni v Lisabone.[6]

Kolumbus nikdy nepísal vo svojom rodnom jazyku, o ktorom sa predpokladá, že išlo o janovskú odrodu ligúrčiny: jeho meno v janovskom jazyku zo 16. storočia by bolo Cristoffa[7] Corombo.[8] V jednom zo svojich spisov hovorí, že vo veku 10 rokov išiel na more. V roku 1470 sa rodina Kolumbovcov presťahovala do Savony, kde Domenico prevzal krčmu. V tom istom roku bol Krištof na janovskej lodi najatej v službách Reného z Anjou na podporu jeho pokusu o dobytie Neapolského kráľovstva. Niektorí moderní autori tvrdia, že nepochádzal z Janova, ale z španielskeho Aragónska[9] alebo z Portugalska.[10]

V roku 1473 Kolumbus začal učiť ako obchodný zástupca pre dôležité janovské rodiny Centurione, Di Negro a Spinola. Neskôr si údajne urobil výlet na Chios, egejský ostrov, ktorý vtedy ovládol Janov.[11] V máji 1476 sa zúčastnil ozbrojeného konvoja vyslaného Janovom na prepravu hodnotného nákladu do severnej Európy. Pravdepodobne zakotvil v anglickom Bristole a írskom Galway. V roku 1477 možno odišiel aj na Island.[12][13] Je známe, že na jeseň 1477 odplával na portugalskej lodi z Galway do Lisabonu, kde našiel svojho brata Bartolomea, a tí pokračovali v obchodovaní s rodinou Centurione. Kolumbus pôsobil v Lisabone v rokoch 1477 - 1485. Oženil sa s Filipou Moniz Perestrelovou, dcérou guvernéra Porto Santo a portugalského šľachtica lombardského pôvodu Bartolomeja Perestrella.[14]

 
Kolumbova kópia Cesty Marca Pola s ručne napísanými poznámkami v latinčine na okrajoch

V roku 1479 alebo 1480 sa mu narodil syn Diego Kolumbus. V rokoch 1482 až 1485 obchodoval Kolumbus pozdĺž pobrežia západnej Afriky a dosiahol na portugalské obchodné miesto Elmina na pobreží Guiney (v dnešnej Ghane).[15] Pred rokom 1484 sa Kolumbus vrátil do Porto Santo, aby zistil, že jeho manželka zomrela.[16] Vrátil sa do Portugalska, aby vysporiadal jej majetok a vzal so sebou svojho syna Diega. V roku 1485 odišiel z Portugalska do Kastílie, kde si v roku 1487 našiel milenku, 20-ročnú sirotu menom Beatriz Enríquez de Arana.[17] Je pravdepodobné, že sa Beatriz stretla s Kolumbom, keď bol v Córdobe, v mieste zhromažďovania mnohých janovských obchodníkov, a kde sa v pravidelných intervaloch nachádzal súd katolíckych panovníkov. Beatriz, v tom čase nezosobášená, porodila v júli 1488 Kolumbovho prirodzeného syna Fernanda Kolumba, pomenovaného podľa aragónskeho panovníka. Kolumbus spoznal chlapca ako jeho potomka. Kolumbus poveril svojho staršieho, legitímneho syna Diega, aby sa postaral o Beatriz a vyplatil jej dôchodok, ktorý jej bol po jeho smrti odložený, ale Diego bol pri plnení svojich povinností nedbanlivý.

Ambiciózny Kolumbus sa nakoniec naučil po latinsky, portugalsky a kastílsky. Veľa čítal o astronómii, geografii a histórii. Podľa historika Edmunda Morgana,

Kolumbus nebol vedecký človek. Napriek tomu študoval tieto knihy, urobil v nich stovky okrajových poznámok a prišiel s predstavami o svete, ktoré boli príznačne jednoduché a silné a niekedy nesprávne ...[18]

Kolumbus celý život prejavoval veľký záujem o Bibliu a biblické proroctvá, pričom vo svojich listoch a denníkoch často citoval biblické texty. Na sklonku života vytvoril Knihu proroctiev, v ktorej je jeho kariéra prieskumníka interpretovaná vo svetle kresťanskej eschatológie a apokalyptizmu.

Carol Delaney tvrdí, že Kolumbus bol milenialista a že tieto viery motivovali jeho pátranie po Ázii rôznymi spôsobmi. Kolumbus často písal o hľadaní zlata v denníkoch svojich plavieb a o získavaní drahých kovov „v takom množstve, že panovníci… sa podujú a pripravia na dobytie Božieho hrobu“. V súvislosti so svojou štvrtou plavbou Kolumbus napísal, že „Jeruzalem a vrch Sion musia byť prestavané kresťanskými rukami“.[19] Bolo tiež napísané, že „obrátenie všetkých ľudí na kresťanskú vieru“ je ústrednou témou Kolumbových spisov, ktorá je ústrednou zásadou niektorých miléniových vier. Pri konkrétnejšej identifikácii svojich motivácií Hamandi píše, že „oslobodenie Jeruzalema z rúk moslimov“ by sa dalo dosiahnuť „využitím zdrojov novoobjavených krajín“.

Hľadanie Ázie

upraviť

Pozadie

upraviť
 
Toscanelliho predstavy o geografii Atlantického oceánu (zobrazené na modernej mape), ktoré priamo ovplyvňovali Kolumbove plány

Pod hegemóniou Mongolskej ríše nad Áziou (Pax Mongolica alebo mongolský mier) sa Európania dlho tešili z bezpečného prechodu po súši, Hodvábnej cesty, do Indie (ktorá sa vtedy stavala zhruba ako celá južná a východná Ázia) a Číny, ktoré boli zdroje cenného tovaru, ako sú korenie a hodváb. Pádom Konštantínopola v prospech osmanských Turkov v roku 1453 bola pozemná cesta do Ázie uzavretá pre kresťanských obchodníkov.[20] Portugalskí moreplavci sa pokúšali nájsť námornú cestu do Ázie.

V roku 1470 navrhol florentský astronóm Paolo dal Pozzo Toscanelli portugalskému kráľovi Alfonzovi V., že plavba na západ cez Atlantik bude rýchlejšou cestou k ostrovom Moluky, Katay a Cipangu ako cestou okolo Afriky, Alfonz však jeho návrh odmietol.[21] V 80. rokoch 15. storočia navrhli bratia Kolumbovci plán dosiahnuť Indiu plavbou na západ cez „oceánske more“ (Atlantik). Do roku 1481 poslal Toscanelli Kolumbovi mapu, z ktorej vyplýva, že je možná cesta do Ázie smerom na západ.[22][23] Kolumbove plány skomplikovalo otvorenie juhovýchodného prechodu do Ázie okolo Afriky Bartolomeuom Diazom v roku 1488, keď dosiahol mys dobrej nádeje (dnešná Južná Afrika).[24]

Geografické hľadiská

upraviť

Takmer všetci vzdelaní ľudia zo Západu chápali, minimálne od čias Aristotela, že Zem je guľatá.[25][26] O sférickosti Zeme hovorí aj Ptolemaiova práca, na ktorej bola do veľkej miery založená stredoveká astronómia. Medzi kresťanských spisovateľov, ktorých diela zreteľne odrážajú presvedčenie, že Zem je guľatá, patrí Svätý Beda Ctihodný, vo svojom Zúčtovanie času, ktoré napísal okolo roku 723. V Kolumbových časoch techniky nebeskej navigácie, ktoré využívajú polohu slnka a hviezd na oblohe, spolu s pochopením, že Zem je sféra, dávno používali astronómovia a začali ich zavádzať námorníci.[27]

Už v 3. storočí pred naším letopočtom Eratosthenes správne vypočítal obvod Zeme pomocou jednoduchej geometrie a štúdiom tieňov vrhaných objektmi na dvoch vzdialených miestach.[28][29] V 1. storočí pred naším letopočtom Poseidónios potvrdil Eratosthenove výsledky porovnaním hviezdnych pozorovaní na dvoch samostatných miestach. Tieto merania boli medzi vedcami všeobecne známe, ale Ptolemaiovo použitie menších, staromódnych jednotiek vzdialenosti viedlo Kolumba k podceneniu veľkosti Zeme asi o tretinu.[30]

 
„Kolumbova mapa“, nakreslená cca 1490 v lisabonskej dielni Bartolomea a Krištofa Kolumba[31]

Z diela Petra z Ailly Imago Mundi (1410) sa Kolumbus dozvedel o Alfraganovom odhade, že stupeň zemepisnej šírky (alebo stupeň zemepisnej dĺžky pozdĺž rovníka) preklenul 56 2⁄3 arabských míľ (čo zodpovedá 66,2 námorným míľam alebo 122,6 kilometrom), avšak neuvedomil si, že to bolo vyjadrené skôr v arabskej míle (asi 1 830 metrov) ako v kratšej rímskej míle (asi 1 480 metrov), ktorú poznal. Kolumbus preto odhadol veľkosť Zeme na asi 75% Eratosthenovho výpočtu a vzdialenosť od Kanárskych ostrovov po Japonsko na 2 400 námorných míľ (asi 23% skutočného čísla).[32]

Väčšina vedcov ďalej akceptovala Ptolemaiov odhad, že Eurázia sa rozprestiera na 180° zemepisnej dĺžky, namiesto skutočných 130° (na čínsku pevninu) alebo 150° (do Japonska na zemepisnej šírke v Španielsku). Kolumbus veril v ešte vyšší odhad a ponechal menšie percento vody. V d'Aillyho diele Imago Mundi prečítal Kolumbus odhad Marinusa z Tyre, že pozdĺžne rozpätie Eurázie bolo 225°.[33] Iní ľudia naznačujú, že sa riadil Ezdrášovým výrokom, že „šesť častí [zemegule] je obývateľných a siedma je pokrytá vodou“. Vedel tiež o tvrdení Marca Pola, že Japonsko (ktoré nazval „Cipangu“) bolo asi 2 414 kilometrov na východ od Číny („Katay“) a bližšie k rovníku ako v skutočnosti je. Bol ovplyvnený Toscanelliho predstavou, že obývané ostrovy sú ešte ďalej na východ ako Japonsko, vrátane bájnej Antillie, o ktorej si myslel, že nebude ležať oveľa ďalej na západ ako Azory.

Kolumbus preto odhadoval vzdialenosť od Kanárskych ostrovov na západ do Japonska na asi 9 800 kilometrov (5 300 námorných míľ) alebo 3 700 kilometrov (2 000 námorných míľ), podľa toho, aký odhad použil pre pozdĺžne rozpätie Eurázie. Je známe, že skutočná hodnota je oveľa väčšia: asi 20 000 kilometrov (11 000 námorných míľ).[34] Žiadna loď v 15. storočí nemohla niesť dostatok potravy a čerstvej vody na tak dlhú cestu a nebezpečenstvo spojené s plavbou cez nezmapovaný oceán by bolo veľmi vysoké. Väčšina európskych moreplavcov dôvodne usúdila, že plavba na západ z Európy do Ázie je nerealizovateľná. Katolícke veličenstvá však po dokončení drahej vojny na Pyrenejskom polostrove túžili získať konkurenčnú výhodu nad ostatnými európskymi krajinami pri hľadaní obchodu s Indiou. Kolumbov projekt, hoci bol pritiahnutý za vlasy, obsahoval prísľub takejto výhody.

Námorné úvahy

upraviť

Hoci sa Kolumbus mýlil v počte stupňov zemepisnej dĺžky, ktoré oddeľovali Európu od Ďalekého východu, a v diaľke, ktorú predstavoval každý stupeň, tak mal cenné vedomosti o pasátoch, ktoré sa ukázali ako kľúč k jeho úspešnej navigácii po Atlantickom oceáne. Počas jeho prvej plavby v roku 1492 poháňali Kolumbovu flotilu prudké pasáty z východu, ktoré sa bežne nazývali „veľkonočné“, a to dobu piatich týždňov od Kanárskych ostrovov po Bahamy. Presným prvým bodom pozorovania a zakotvenia na pevnine bol ostrov San Salvador. Návrat do Španielska proti tomuto prevládajúcemu vetru by si vyžadoval niekoľko mesiacov namáhavej techniky plachtenia, ktorá sa nazýva bitie, počas ktorej by pravdepodobne boli vyčerpané jedlo a pitná voda.

Namiesto toho sa Kolumbus vrátil domov sledovaním zakrivených pasátov na severovýchod do stredných zemepisných šírok severného Atlantiku, kde dokázal zachytiť „západné pasáty“, ktoré fúkajú na východ k pobrežiu západnej Európy. Tam sa zase vetry krivia na juh smerom k Pyrenejskému polostrovu.[35][36]

Nie je jasné, či sa Kolumbus o vetroch dozvedel z vlastnej skúsenosti s plavbou, alebo či o nich počul od ostatných. Zdá sa, že zodpovedajúcu techniku efektívneho cestovania v Atlantiku využili najskôr Portugalci, ktorí ju označili ako Volta do mar („obrat mora“). Kolumbove znalosti atlantických vetrových vzorov boli v čase jeho prvej plavby nedokonalé. Keď sa Kolumbus počas sezóny hurikánov plavil priamo z Kanárskych ostrovov na západ, obiehal takzvané konské zemepisné šírky v strede Atlantiku, čím riskoval, že sa buď utíši, alebo že narazí na tropický cyklón, avšak obom sa, náhode, vyhol.

Hľadanie finančnej podpory na plavbu

upraviť
 
Kolumbus ponúka svoje služby portugalskému kráľovi; Chodowiecki, 17. storočie

Asi okolo roku 1484 predstavil Kolumbus svoje plány portugalskému kráľovi Jánovi II.[37] Navrhol, aby kráľ vybavil tri robustné lode a poskytol Kolumbovi jednoročný čas na plavbu do Atlantiku, hľadanie západnej cesty do Orientu a na návrat. Kolumbus tiež požiadal, aby sa stal „veľkoadmirálom oceánu“, vymenovaným za guvernéra všetkých krajín, ktoré objavil, a aby dostal jednu desatinu všetkých výnosov z týchto krajín. Kráľ predložil Kolumbov návrh svojim expertom, ktorí ho odmietli. Podľa ich názoru bol Kolumbov odhad cestovnej vzdialenosti 3 860 km príliš nízky. Kolumbus odcestoval z Portugalska do Janova i Benátok, povzbudenia sa mu však nedostalo ani od jedného z nich. V roku 1488 sa Kolumbus opäť obrátil na portugalský dvor, čo malo za následok, že ho Ján II. opäť pozval na audienciu. Toto stretnutie sa tiež ukázalo ako neúspešné, čiastočne preto, že krátko nato sa Bartolomeo Diaz vrátil do Portugalska so správami o svojom úspešnom obídení južného cípu Afriky (neďaleko Mysu dobrej nádeje).[38]

 
Kolumbus pred kráľovnou, ako si to predstavoval Emanuel Gottlieb Leutze, 1843

Kolumbus si získal audienciu u panovníkov Ferdinanda II. Aragónskeho a Izabely I. Kastílskej, ktorí manželstvom spojili niekoľko kráľovstiev na Pyrenejskom polostrove a vládli spolu. 1. mája 1486, po udelení povolenia, predložil Kolumbus svoje plány kráľovnej Izabele, ktorá ich následne postúpila výboru. Španielski experti, rovnako ako ich náprotivní v Portugalsku, odpovedali, že Kolumbus hrubo podcenil vzdialenosť do Ázie. Túto myšlienku vyhlásili za nepraktickú a odporučili svojim kráľovským výsostiam, aby navrhovanú akciu odovzdali ďalej. Aby Kolumbus nebral svoje myšlienky inde a možno udržiaval svoje možnosti otvorené, katolícke veličenstvá mu poskytli príspevok v celkovej výške asi 14 000 maravedisov za rok alebo okolo ročného platu námorníka.[39] V máji 1489 mu kráľovná poslala ďalších 10 000 maravedisov a v tom istom roku mu panovníci poskytli list, v ktorom nariaďovali všetkým mestám a obciam pod ich doménou, aby mu poskytovali stravu a ubytovanie bez akýchkoľvek nákladov.

Kolumbus tiež poslal svojho brata Bartolomeja na dvor anglického kráľa Henricha VII., aby sa informoval, či by anglická koruna mohla sponzorovať jeho výpravu, ale v tomto procese ho zajali piráti a dorazil až začiatkom roku 1491.[40] V tom čase sa Kolumbus stiahol do kláštora La Rábida, kde mu španielska koruna poslala 20 000 maravedisov, aby si kúpil nové oblečenie, a inštrukcie, aby sa mohol vrátiť na španielsky dvor a obnoviť rokovania.[41]

Dohoda so španielskou korunou

upraviť

Kolumbus čakal v tábore kráľa Ferdinanda, kým Ferdinand a Izabela v januári 1492 dobyjú Granadu, poslednú moslimskú baštu na Pyrenejskom polostrove. Rada, ktorú viedol Izabelin spovedník Hernando de Talavera, považovala Kolumbov návrh dosiahnuť Indiu za nepravdepodobný. Kolumbus odišiel do Francúzska, keď zasiahol Ferdinand, a najskôr poslal Talaveru a biskupa Diega Dezu, aby apelovali na kráľovnú.[42] Izabelu nakoniec presvedčil kráľovský úradník Luis de Santángel, ktorý tvrdil, že Kolumbus prinesie svoje nápady inde, a ponúkol pomoc pri zabezpečovaní financovania. Izabela potom poslala kráľovskú stráž, aby priniesla Kolumba, ktorý prešiel niekoľko kilometrov smerom do Córdoby.

V apríli 1492 kráľ Ferdinand a kráľovná Izabela sľúbili Kolumbovi, že ak uspeje, dostane hodnosť admirála oceánskeho mora a bude menovaný za miestodržiteľa a guvernéra všetkých nových krajín, ktoré si môže nárokovať pre Španielsko. Mal právo nominovať tri osoby, z ktorých by si panovníci jednu vybrali, na ktorýkoľvek úrad v nových krajinách. Mal by nárok na 10 percent všetkých výnosov z nových území na neurčitý čas. Ďalej by mal tiež možnosť kúpiť osminový podiel v akomkoľvek obchodnom podniku s novými krajinami a získať osminu zisku.

Kolumbus bol neskôr v roku 1500 zatknutý a prepustený z funkcie. Spolu so svojimi synmi Diegom a Fernandom potom viedli dlhé série súdnych procesov proti kastílskej korune, známej ako pleitos colombinos, ktoré tvrdili, že koruna nezákonne porušila svoje zmluvné záväzky voči Kolumbovi a jeho dedičom. Rodina Kolumbusovcov mala vo svojom prvom súdnom spore určitý úspech, pretože rozsudok z roku 1511 potvrdil Diegovo postavenie miestodržiteľa, ale znížil jeho právomoci. Diego obnovil súdne spory v roku 1512, ktoré trvali do roku 1536, a ďalšie spory pokračovali až do roku 1790.[43]

Plavby

upraviť
Bližšie informácie v hlavnom článku: Plavby Krištofa Kolumba
 
Kapitánska zástava Kolumbových lodí

V rokoch 1492 až 1504 absolvoval Kolumbus štyri spiatočné plavby medzi Španielskom a Amerikou, pričom každú plavbu sponzorovala Kastílska koruna. Na svojej prvej plavbe nezávisle objavil Ameriku. Tieto plavby znamenali začiatok európskeho prieskumu a kolonizácie Ameriky, a sú preto dôležité pre vek objavovania i pre západnú históriu.

Kolumbus vždy, napriek množiacim sa dôkazom o opaku, trval na tom, že krajiny, ktoré navštívil počas týchto plavieb, sú súčasťou ázijského kontinentu, ako to predtým opísal Marco Polo a ďalší európski cestovatelia. Kolumbovo odmietnutie pripustiť, že krajiny, ktoré navštívil a ktoré žiada pre Španielsko, nie sú súčasťou Ázie, by mohlo čiastočne vysvetliť, prečo bol americký kontinent pomenovaný po florentskom prieskumníkovi Amerigovi Vespuccim a nie po Kolumbovi.[44]

Prvá plavba (1492 – 1493)

upraviť
 
Plavby Krištofa Kolumba (hypotetické)

Večer 3. augusta 1492 Kolumbus s tromi loďami vyplával z Palos de la Frontera. Najväčšou bola karaka, Santa María, ktorú vlastnil a riadil Juan de la Cosa pod priamym Kolumbovým velením.[45] Ďalšie dve boli menšie kavarely, prezývané Pinta a Niña,[46] ktoré kormidlovali bratia Pinzónovci (Martín Alonso a Vicente Yáñez). Kolumbus najskôr priplával na Kanárske ostrovy, ktoré Kastília vo veľkej miere dobyla. Obnovil zásoby a vykonal opravy, potom 6. septembra odišiel zo San Sebastiánu de La Gomera, a plavba tak trvala päť týždňov cez oceán.

13. septembra 1492 Kolumbus poznamenal, že ihla jeho kompasu už nesmerovala k severnej hviezde. Kedysi sa verilo, že Kolumbus objavil magnetickú deklináciu, ale neskôr sa ukázalo, že tento jav už bol známy, a to v Európe, ako aj v Číne.[47]

 
Prvá plavba (hypotetická). Moderné miestne mená v čiernej farbe, Kolumbove miestne mená v modrej farbe

7. októbra posádka spozorovala „[početné] kŕdle vtákov“.[48] 11. októbra Kolumbus zmenil smer flotily na západ a preplával celú noc, veriac, že sa čoskoro nájde pevnina. Večer okolo 10:00 si myslel, že vidí svetlo „ako malá vosková stúpajúca a klesajúca sviečka“.[49] O štyri hodiny neskôr spozoroval Rodrigo de Triana na Pinte pevninu a okamžite krikom zalarmoval zvyšok posádky. Potom to kapitán Pinty Martín Alonso Pinzón išiel skontrolovať a zalarmoval Kolumba vypálením lombarda.[50][51] Kolumbus neskôr tvrdil, že na zemi už videl svetlo o niekoľko hodín skôr, čím si sám vyžiadal doživotný dôchodok, ktorý sľúbili Ferdinand a Izabela prvému človeku, ktorý si uvidí pevninu.[52] Kolumbus nazval tento ostrov (v dnešných Bahamách) San Salvador (čo znamená „Svätý Spasiteľ“); domorodci ho volali Guanahaní.[53] Kolumbus vo svojom denníku z 12. októbra 1492 napísal o pôvodných obyvateľoch, s ktorými sa prvýkrát stretol:

Mnoho mužov, ktorých som videl, má na tele jazvy, a keď som im urobil znamenie, aby som zistil, ako sa to stalo, naznačili mi, že do San Salvadoru ich prichádzajú zajať ľudia z iných blízkych ostrovov; bránia sa najlepšie ako vedia. Verím, že sem ľudia z pevniny prichádzajú, aby ich brali ako otrokov. Mali by byť dobrými a zručnými služobníkmi, pretože veľmi rýchlo opakujú, čo im hovoríme. Myslím si, že sa z nich veľmi ľahko môžu stať kresťania, pretože sa zdajú byť bez vyznania. Ak sa to páči nášmu Pánovi, vezmem ich šesť k vašej Výsosti, keď odídem, aby sa naučili náš jazyk.[54]

 
Replika Santa Maríe, Kolumbovej vlajkovej lode počas jeho prvej plavby
 
Kolumbovo zakotvenie (12. októbra 1492), obraz Dióscora Pueblu

Kolumbus nazval obyvateľov krajín, ktoré navštívil, indios („indiáni“).[55][56][57] Spočiatku sa stretol s národmi Lucayan, Taíno a Arawak. Kolumbus si všimol ich zlaté ušné ozdoby a vzal časť zajatcov Arawakov. Trval na tom, aby ho viedli k zdroju zlata.[58] Kolumbus poznamenal, že vďaka ich primitívnym zbraniam a vojenskej taktike boli domorodci náchylní na ľahké dobývanie, keď napísal: „Títo ľudia sú vo vojnových záležitostiach veľmi jednoduchí ... Dokázal som ich dobyť s 50 mužmi a vládnuť im, ako som chcel.“[59]

Preskúmal aj severovýchodné pobrežie Kuby, kde 28. októbra zakotvil. Martín Alonso Pinzón vzal 22. novembra Pintu na nedovolenú výpravu za ostrovom „Babeque“ alebo „Baneque“, o ktorom mu domorodci tvrdili, že je bohatý na zlato. Kolumbus ďalej pokračoval k severnému pobrežiu Hispaniola, kde zakotvil 5. decembra.[60] Tam Santa María na Štedrý deň 1492 narazila na plytčinu a musela byť opustená. Vrak bol použitý ako cieľ pre streľbu z dela, aby zapôsobil na pôvodné obyvateľstvo. Kolumba prijal rodený kasik Guacanagari, ktorý mu dal povolenie zobrať za sebou niektorých svojich mužov. Kolumbus zanechal 39 mužov vrátane tlmočníka Luisa de Torresa a založil osadu La Navidad na dnešnom Haiti.[61] Kolumbus zajal ďalších domorodcov a pokračoval v skúmaní. Pokračoval v plavbe pozdĺž severného pobrežia Hispanioly s jedinou loďou, až kým 6. januára nestretol Pinzóna a Pintu.

 
Návrat Krištofa Kolumba; jeho publikum pred kráľom Ferdinandom a kráľovnou Izabelou, obraz Eugèna Delacroixa

13. januára 1493 urobil svoju poslednú zastávku počas prvej plavby v Novom svete v Rincónskom zálive na východnom konci polostrova Samaná na severovýchode Hispanioly. Tam narazil na bojovných Ciguayosov, jediných domorodcov, ktorí ponúkli násilný odpor počas jeho prvej cesty do Ameriky.[62] Ciguayovia odmietli vymeniť množstvo lukov a šípov, ktoré si Kolumbus želal; pri nasledujúcom strete bol jeden Ciguayo bodnutý do zadku a ďalší zranený šípom v hrudi.[63] Kvôli týmto udalostiam nazval Kolumbus prívod Šípovým zálivom.

Kolumbus smeroval do Španielska na Niñe, ale búrka oddelila túto loď s Pintou a prinútila Niñu zastaviť sa na ostrove Santa Maria na Azorských ostrovoch. Polovica jeho posádky vystúpila na breh, kde sa pomodlila v kaplnke, aby poďakovala za to, že prežila búrku. Ale keď sa modlili, uväznil ich guvernér ostrova, údajne pre podozrenie z pirátstva. Po dvojdňovej odstávke boli väzni prepustení a Kolumbus opäť vyplával do Španielska.[64]

Ďalšia búrka ho prinútila vstúpiť do prístavu v Lisabone. Kotvil vedľa hliadkovej lode prístavu kráľa dňa 4. marca 1493 v Portugalsku. Tam sa porozprával s Bartolomeom Diasom, ktorý pred niekoľkými rokmi, v rokoch 1488 - 1489, obišiel Mys dobrej nádeje. Diasov úspech skomplikoval Kolumbove pokusy zabezpečiť financovanie portugalským dvorom, pretože bezpečná cesta do Indie, ktorú Dias propagoval, riskovala riskantnú domnelú západnú cestu. Kolumbus nenašiel v Lisabone portugalského kráľa Jána II., tak mu napísal mu list a čakal na jeho odpoveď. Ján požiadal Kolumba, aby šiel za ním do Vale do Paraíso severne od Lisabonu. Vzťahy medzi Portugalskom a Kastíliou boli v tom čase zlé. Kolumbus sa išiel stretnúť s Jánom vo Vale do Paraíso. Keď Ján počul o Kolumbovej ceste, povedal mu, že je presvedčený, že je to v rozpore s Alcáçovasovkou zmluvou z roku 1479.

Po tom, čo strávil viac ako týždeň v Portugalsku a vzdal úctu Eleonore z Viseu, opäť vyplával do Španielska. Fernão de Magalhães bol mladý chlapec a strážca Eleanorovho dvora; je pravdepodobné, že videl Kolumba počas tejto návštevy. Po návrate dňa 15. marca 1493 bol Kolumbus veličenstvami srdečne prijatý. Správa o jeho plavbe sa rýchlo rozšírila po celej Európe. Väčšina ľudí spočiatku verila, že sa dostal do Ázie.[65] Séria pápežských príkazov položila základ pre to, ako by si Španielsko a Portugalsko rozdelili korisť novo preskúmaných krajín.[66]

Druhá plavba (1493 – 1496)

upraviť
 
Kolumbova druhá plavba

24. septembra 1493 vyplával z prístavu v Cádize s flotilou 17 lodí prevážajúcich 1 200 mužov a zásobami na založenie stálych kolónií v Novom svete. Medzi pasažiermi boli kňazi, poľnohospodári a vojaci, ktorí boli novými kolonistami. To odrážalo novú politiku vytvárania nielen „kolónií vykorisťovania“, ale aj „kolónií osídlenia“, z ktorých sa mali začať misie venované konvertovaniu domorodcov na kresťanstvo.[67] Moderné štúdie naznačujú, že „medzi členmi posádky mohli byť aj čierni Afričania, ktorí pricestovali do Nového sveta asi desať rokov pred začiatkom obchodu s otrokmi“.[68]

Rovnako ako pri prvej plavbe sa flotila zastavila na Kanárskych ostrovoch, z ktorých 13. októbra vyplávala južnejším smerom ako pri predchádzajúcej výprave. 3. novembra Kolumbus spozoroval ostrov, ktorý pomenoval Dominika (latinsky nedeľa); neskôr v ten deň zakotvil v Marie-Galante, ktorú pomenoval Santa María la Galante. Po plavbe okolo Les Saintes (Los Santos, „Svätí“) dorazil na ostrov Guadeloupe, ktorý pomenoval Santa María de Guadalupe de Extremadura, podľa obrazu Panny Márie uctievanej v španielskom kláštore Villuercas v Guadalupe. Tento ostrov preskúmaval od 4. do 10. novembra.

Michele da Cuneo, Kolumbov kamarát z detstva zo Savony, sa s ním plavil počas druhej plavby a napísal: „Podľa môjho názoru, odkedy Janov bol Janovom, sa nikdy nenarodil človek tak dobre vybavený a znalý moreplavectvu ako spomínaný lord admirál.“ Kolumbus pomenoval malý ostrov „Saona ... na počesť Michele da Cuneo, jeho priateľa zo Savony“.[69] Na tejto plavbe ho sprevádzal aj Pedro de las Casas, otec kňaza Bartolomého de las Casasa.[70]

 
Inšpirácia Krištofa Kolumba od Josého Maríu Obregóna, 1856

Diskutuje sa o presnom priebehu Kolumbovej plavby cez Malé Antily, ale zdá sa pravdepodobné, že sa obrátil na sever a spozoroval a pomenoval niekoľko ostrovov, medzi ktoré patria:

Kolumbus tiež zazrel reťazec Panenských ostrovov, ktorý nazval Islas de Santa Úrsula y las Once Mil Vírgenes, „Ostrovy svätej Uršule a 11 000 panien“ (skrátený na dobových mapách aj v bežnej reči na Islas Vírgenes). Ďalej pomenoval ostrovy Virgin Gorda („Tučná Panna“), Tortola a Petrov ostrov (San Pedro).

K jednej z prvých potýčok medzi domorodými Američanmi a Európanmi od čias Vikingov došlo 14. novembra, kedy v Saint Croix Kolumbovi muži prenasledovali kanoe niektorých Karibov a ich väzňov, ktorí ich strieľali šípmi. Najmenej jeden Európan bol smrteľne zranený a všetci domorodci v kanoe boli zabití alebo zajatí. Michele da Cuneo, ktorý sa bitky zúčastnil, uviedol, že mu Kolumbus ponechal jednu zo zajatých žien, ktorú zbil a znásilnil.[72][73] Pokračoval na Panenské ostrovy a zakotvil v Portoriku, ktoré pomenoval San Juan Bautista na počesť svätého Jána Krstiteľa (čo bol názov, ktorý neskôr dostalo hlavné mesto San Juan). Tu 19. novembra zachránili Európania niektoré ženy zo skupiny najmenej 20 osôb, ktorú miestni Karibovia chovali ako sexuálne otrokyne. Ženy vysvetlili, že boli zajatí všetci zajatci mužského pohlavia a že ich potomkovia boli vykastrovaní a prinútení slúžiť Karibom, kým neboli dosť starí na to, aby ich bolo možné jesť. Európania zachránili troch z týchto chlapcov.[74]

Dňa 22. novembra sa Kolumbus vrátil do Hispanioly, kde mal v úmysle navštíviť pevnosť La Navidad. Pevnosť však našiel ruinách, zničenú Taínosmi.[75] Medzi ruinami boli mŕtvoly 11 z 39 Španielov, ktorí tu zostali ako prví kolonisti v Novom svete. Potom preplával viac ako 100 kilometrov na východ pozdĺž severného pobrežia Hispanioly a založil novú osadu, ktorú nazval La Isabela, v dnešnej Dominikánskej republike.[76] La Isabela sa však ukázala ako zle umiestnená poloha a osídlenie trvalo len krátko.

Otroctvo, osadníci a daň

upraviť
 
 
Zmenšený model Kolumbovho domu v osade La Isabela (hore) a skutočné pozostatky domu (dole)

V roku 1494 poslal Kolumbus Alonsa de Ojeda (ktorého súčasník opísal ako „vždy prvého, kto odobral krv všade, kde bola vojna alebo hádka“) na Cibao (kde sa ťažilo zlato),[77] čo malo za následok, že Ojeda zajal niekoľko domorodcov obvinených z krádeže. Ojeda jednému domorodcovi odrezal uši a ostatných poslal v reťaziach do La Isabely, kde ich Kolumbus prikázal sťať.[78] Počas svojej krátkej vlády Kolumbus popravil španielskych kolonistov za menšie trestné činy a ako ďalšiu formu trestu použil rozštvrtenie.[79] Na konci roku 1494 si choroby a hladomor vyžiadali dve tretiny španielskych osadníkov.[80] Domorodí nahuatlský jazyk zobrazoval spoločenské zrútenie, ktoré sprevádzalo epidémiu: "Mnoho ľudí zomrelo na tento mor a mnoho ďalších zomrelo od hladu. Nemohli vstať, aby hľadali jedlo, a všetci ostatní boli príliš chorí, aby sa o nich mohli starať, takže zomreli od hladu vo svojich posteliach."

V roku 1494 sa Kolumbus podelil o svoje miestodržiteľstvo s jedným zo svojich vojenských dôstojníkov menom Margarit a nariadil mu, aby uprednostnil pokresťančenie domorodcov, avšak časť ich nosov a uší by im mala byť odrezaná kvôli krádeži. Margaritého muži vykorisťovali domorodcov bitím, znásilňovaním a zotročovaním, pričom nikto na Hispaniole nebol pokrstený ďalšie dva roky. Kolumbov brat Diego varoval Margarita, aby sa riadil admirálovými príkazmi, čo ho vyprovokovalo k tomu, aby si vzal tri karavely späť do Španielska. Fray Buil, ktorý mal vykonávať krsty, ho sprevádzal. Po príchode do Španielska na konci roku 1494 sa Buil sťažoval na španielskom dvore na bratov Kolumbov a že tam nebolo zlato. Skupiny Margaritových vojakov, ktorí zostali na západe, pokračovali v brutálnej aktivite na domorodcov. Namiesto toho, aby to zakázal, sa Kolumbus podieľal na zotročovaní domorodého obyvateľstva.[81] Vo februári 1495 vzial 1500 Arawakov, z ktorých sa niektorí vzbúrili proti útlaku kolonistov a mnohých z nich následne Karibovci prepustili alebo zajali. V tom mesiaci dodal Kolumbus približne 500 týchto Američanov do Španielska, aby ich mohli predať ako otrokov; asi 40% zomrelo na ceste a polovica zvyšných bola po príchode chorá. V júni toho roku španielska koruna poslala do kolónie na Hispaniole lode a zásoby, ktoré mu pomohol zaobstarať florentský obchodník Gianotto Berardi. V októbri získal Berardi takmer 40 000 maradevís za otrokov, o ktorých sa tvrdilo, že boli buď kanibali alebo väzni.

Domorodci z Hispanioly boli systematicki potlačovaní vďaka systému encomienda implementovaný Kolumbom.[82] Pripomínalo to feudálny systém v stredovekej Európe, pretože sa tento systém zakladal na pánovi, ktorý ponúkol „ochranu“ triede ľudí, ktorí nútene pracovali.[83] Okrem toho španielski kolonisti pod Kolumbovou vládou začali kupovať a predávať domorodcov ako otrokov vrátane detí. Kolumbov systém nútenej práce opísal jeho syn Ferdinand: „Na Cibao, kde sa nachádzali zlaté bane, mal každý človek od štrnástich rokov alebo vyššie platiť veľký jastrabí zvon zlatého prachu (Jastrabie zvony sa mali plniť zlatom každé tri mesiace); všetci ostatní mali platiť dvadsaťpäť kíl bavlny. Kedykoľvek Indián zaplatil svoju daň, mal dostať mosadzný alebo medený žetón, ktorý musel nosiť na krku ako dôkaz, že zaplatil; ktorýkoľvek Ind nájdený bez takéhoto znaku mal byť potrestaný.“ Veličenstvá, ktoré navrhli žetóny, vyzvali k ľahkému trestu, avšak každému Indovi nájdenému bez medeného žetónu boli odrezané ruky, čo bol pravdepodobne rozsudok smrti.[84] Pretože na ostrove nebolo dostatok zlata, domorodci nemali šancu splniť Kolumbovu kvótu a údajne týchto trestov spáchali tisíce (systém daní sa takmer do roku 1497 zrútil).

Kolumbus ochorel v roku 1495 a, ako píše David Stannard, „to, akú malú zdržanlivosť si nad svojimi mužmi zachoval, zmizla, keď prešiel dlhým obdobím zotavovania. Garda kradla, zabíjala, znásilňovala a mučila domorodcov a snažila sa ich prinútiť, aby prezradili miesto, kde sa nachádzajú vymyslené pokladnice zlata.“[85] Podľa Las Casasa zahynulo v tomto období 50 000 domorodcov (hoci súčasní historici kritizujú jeho nedostatok objektivity a jeho odhady počtu obyvateľov sú často odmietané). Po zotavení Kolumbus zorganizoval úsilie svojich vojsk a vytvoril eskadru niekoľkých stoviek ťažko ozbrojených mužov a viac ako dvadsiatich útočných psov.[86] Jeho muži a psy prenasledovali a zabili domorodcov, ktorí sa pokúsili o útek, ako aj tisíce chorých a neozbrojených. Las Casas pripomína, že ruky ich zajatcov boli odrezané a ponechané „visiace na kúsku kože“ ako varovanie pre ich kmeň; ďalej vojaci uzavreli stávky na ich schopnosť použiť meč na odseknutie hlavy alebo ich jediným úderom rozrezať na polovicu. Arawakovia sa pokúsili bojovať proti Kolumbovým mužom, ale chýbalo im ich brnenie, zbrane, meče a kone. Po zajatí boli obesení alebo upálení na smrť. Podľa Bartolomého de Las Casasa boli domorodci obesení v trinástich skupinách „na pamiatku nášho Vykupiteľa a Jeho dvanástich apoštolov“. Keď domorodci na Hispaniole začali bojovať proti svojim utláčateľom, Kolumbovi muži zajali v jednom nájazde 1 500 arawakovských mužov, žien a detí. Najsilnejších 500 ľudí bolo poslaných do Španielska, aby sa predali ako otroci, pričom 40% z nich zomrelo na ceste.

Tretia plavba (1498 – 1500)

upraviť
 
Tretia plavba

Hlavným cieľom tretej plavby bolo overiť existenciu kontinentu, o ktorom sa portugalský kráľ Ján II. domnieval, že sa nachádza na juhozápad od Kapverd. 30. mája 1498 odišiel Kolumbus so šiestimi loďami zo španielskeho Sanlúcar na svoju tretiu cestu do Nového sveta. Tri z lodí smerovali priamo na Hispaniolu s potrebnými zásobami, zatiaľ čo Kolumbus vzal ďalšie tri na prieskum toho, čo by sa mohlo nachádzať na juhu karibských ostrovov, ktoré už navštívil, vrátane očakávaného prechodu do kontinentálnej Ázie.[87] Kolumbus viedol svoju flotilu na portugalský ostrov Porto Santo, rodnú zem svojej manželky. Potom odplával na Madeiru a strávil tam istý čas, kým odplával na Kanárske ostrovy a Kapverdy.

Po tom, čo sa niekoľko dní vietor utíšil v útlme stredného Atlantiku, Kolumbova flotila znovu nabrala vietor a s nízkym obsahom vody sa otočila na sever v smere na Dominiku. Muži zahliadli 31. júla územie Trinidad, ku ktorej prichádzali z juhovýchodu. Flotila sa plavila pozdĺž južného pobrežia a vstúpila do Dračích úst, kotvila neďaleko skaly Soldado, kde nadviazali kontakt so skupinou Amerindiánov na kanoe. 1. augusta Kolumbus a jeho muži dorazili na pevninu blízko ústia juhoamerickej rieky Orinoko. Uznal, že to musí byť pevnina kontinentu, ale stále veril, že to bude Ázia. Hoci v tomto čase nevystúpil na breh, jeden z jeho mužov tam umiestnil španielsku vlajku.[88] 2. augusta Kolumbus a jeho muži zakotvili v Icacos Point. Od 4. do 12. augusta preskúmali záliv Paria, ktorý oddeľuje Trinidad od dnešnej Venezuely, neďaleko delty Orinoka. 5. augusta zakotvili na pevnine Južnej Ameriky na polostrove Paria. Kolumbus potom priplával na ostrovy Chacachacare a Margarita (k týmto ostrovom sa dostal 14. augusta)[89] a zazrel Tobago a Grenadu.[90]

V zlom zdravotnom stave sa Kolumbus 19. augusta vrátil do Hispanioly, kde zistil, že mnoho španielskych osadníkov novej kolónie sa vzbúrilo proti jeho vláde. Tvrdili, že ich uviedol do omylu ohľadom údajne bohatého bohatstva Nového sveta. Viacero vracajúcich sa osadníkov a námorníkov lobovalo proti Kolumbovi na španielskom dvore a obvinili jeho a jeho bratov z veľmi zlého hospodárenia. Kolumbus nechal časť svojej posádky obesiť kvôli neposlušnosti. Mal ekonomický záujem na zotročení domorodcov z Hispanioly, a preto ich nedočkal krstu, čo vyvolalo kritiku niektorých cirkevníkov.

Obvinenia z tyranstva

upraviť
 
Francisco de Bobadilla zatýka Kolumba

V októbri 1499 vyslal Kolumbus do Španielska dve lode so žiadosťou, aby Španielsky dvor vymenoval kráľovského komisára, ktorý by mu pomohol vládnuť.[91] Do tejto doby sa k dvoru dostali aj obvinenia z tyranstva a nekompetentnosti z jeho strany. V roku 1500 ho Koruna nechala odvolať v pozícií guvernéra, zatknúť a transportovať reťazami do Španielska. Veličenstvá ho nahradili Franciscom de Bobadillom, členom rádu calatravských rytierov. Bobadilla bol dvorom poverený aj vyšetrovaním obvinení z brutality vznesených proti Kolumbovi. Bobadilla, ktorý pricestoval do Santo Dominga, zatiaľ čo Kolumbus bol preč počas skúmania svojej tretej cesty, sa okamžite stretol so sťažnosťami na všetkých troch bratov Kolumbovcov: Krištofa, Bartolomea a Diega.[92] Pre Španielsko uviedol, že Kolumbus na vládnutie Hispanioly pravidelne používal mučenie a mrzačenie.

Podľa správy Kolumbus kedysi potrestal muža, ktorý bol uznaný vinným z krádeže kukurice, odrezaním uší a nosa a následným predajom do otroctva. Svedectvá zaznamenané v správe uviedli, že Kolumbus zablahoželal svojmu bratovi Bartolomejovi k „obrane rodiny“, keď ten nariadil žene, aby chodila nahá ulicami, a potom si nechala vyrezať jazyk, aby naznačila, že bol Kolumbus pokorný.[93] Dokument tiež popisuje, ako Kolumbus potlačil domorodé nepokoje a vzburu: najskôr nariadil brutálny zásah, pri ktorom bolo zabitých veľa domorodcov, a potom predviedol svoje rozporcované telá ulicami v snahe odradiť od ďalšej rebélie.[94]

Na začiatku októbra 1500 sa Kolumbus a Diego predstavili Bobadillovi a boli uväznení v reťaziach na palube La Gordy, Kolumbovej vlastnej lode.[95] Boli vrátení do Španielska a zotrvali vo väzení šesť týždňov, kým kráľ Ferdinand nariadil ich prepustenie. Krátko nato kráľ a kráľovná povolali bratov Kolumbovcov do paláca Alhambra v Granade. Tam počul kráľovský pár prosby bratov; obnovili ich slobodu a bohatstvo; a po dlhom presviedčaní súhlasil s financovaním štvrtej Kolumbovej plavby. Avšak nebola mu vrátená pozícia guvernéra. Odteraz sa novým guvernérom Západnej Indie mal stať Nicolás de Ovando y Cáceres.

Štvrtá plavba (1502 – 1504)

upraviť
 
Kolumbova štvrtá plavba

Kolumbus uskutočnil štvrtú plavbu nominálne pri hľadaní Melackého prielivu do Indického oceánu. V sprievode svojho brata Bartolomea a jeho 13-ročného syna Fernanda opustil 11. mája 1502 Cádiz so svojou vlajkovou loďou Santa María a plavidlami Gallega, Vizcaína a Santiago de Palos. Odplával do Arzily na marockom pobreží, aby zachránil portugalských vojakov, o ktorých počul, že ich Maurovia obkľúčili.

15. júna zakotvili v Carbete na ostrove Martinik (Martinica). Schyľovalo sa k hurikánu, a tak pokračoval ďalej v nádeji, že nájde úkryt na Hispaniole. Do Santo Dominga pricestoval 29. júna, bol mu však zamietnutý prístav a nový guvernér odmietol počúvať jeho predpovede búrok. Namiesto toho, zatiaľ čo Kolumbove lode sa kryli pri ústí rieky Rio Jaina, prvá španielska flotila s pokladmi plávala do hurikánu. Kolumbove lode prežili len s malými škodami, zatiaľ čo 29 z 30 lodí guvernérskej flotily bolo dňa 1. júla stratených počas búrky. Okrem lodí bolo do mora odovzdaných 500 životov (vrátane života Francisca de Bobadilla) a obrovský náklad zlata.

 
Erb, ktorý udelil Krištofovi Kolumbovi a Kolónom pápež Alexander VI. motu proprio v roku 1502

Po krátkej zastávke na Jamajke odplával do Strednej Ameriky a 30. júla dorazil na ostrov Guanaja (Isla de Pinos) na ostrovoch v zálive pri pobreží Hondurasu. Bartolomeo tu našiel domorodých obchodníkov a veľkú kanoe, ktorá bola označená ako „dlhá ako galéra“ a plná nákladu. 14. augusta zakotvil na kontinentálnej pevnine v Puerto Castilla neďaleko Trujilla v Hondurase. Strávil dva mesiace preskúmaním pobrežia Hondurasu, Nikaraguy a Kostariky, potom 16. októbra prišiel do zátoky Almirante v Paname. Na začiatku decembra roku 1502 utrpel Kolumbus a jeho posádka prudkú búrku.[96]

 
Kolumbus ohromuje jamajských domorodcov predpovedaním zatmenia Mesiaca z roku 1504

V Paname sa dozvedel od Ngobevcov o zlate a úžine k inému oceánu, miestny vodca Quibían mu však povedal, aby nešiel okolo určitého bodu po rieke. Po dlhom skúmaní založil v januári 1503 posádku pri ústí rieky Belén. 6. apríla jedna z lodí uviazla v rieke. V rovnakom čase na posádku zaútočil Quibían a ostatné lode boli poškodené. Červy poškodili aj lode v tropických vodách.

Kolumbus 16. apríla odišiel do Hispanioly a smeroval na sever. 10. mája zbadal Kajmanie ostrovy a pomenoval ich „Las Tortugas“ podľa početných morských korytnačiek.[97] Jeho lode utrpeli ďalšie škody v búrke pri pobreží Kuby. Nemohli ďalej cestovať, 25. júna 1503 sa dostali na pláž v zálive sv. Anny na Jamajke.

Po dobu jedného roka zostal Kolumbus a jeho muži uviaznutí na Jamajke. Španiel Diego Méndez a niektorí domorodci pádlovali na kanoe, aby dostali pomoc od Hispanioly. Guvernér Nicolás de Ovando y Cáceres Kolumba nenávidel a bránil všetkému úsiliu o jeho záchranu a jeho mužov. Medzitým si Kolumbus v zúfalej snahe prinútiť domorodcov, aby pokračovali v zásobovaní jeho a jeho hladných mužov, získal ich priazeň predpovedaním zatmenia Mesiaca na 29. februára 1504 pomocou astronomických máp Abrahama Zacuta. Pomoc nakoniec dorazila dňa 29. júna 1504, avšak nie vďaka guvernérovi, a Kolumbus a jeho muži dorazili do španielskeho Sanlúcaru 7. novembra.

Neskorý život, choroba a smrť

upraviť
 
Hrob v sevillskej katedrále. Pozostatky nesú králi Kastílie, Leónu, Aragónska a Navarry

Kolumbus vždy požadoval konvertovanie neveriacich ako jeden z dôvodov svojich výskumov, avšak v neskorších rokoch začal byť čoraz nábožnejší. Pravdepodobne za asistencie svojho syna Diega a jeho priateľa kartuziánskeho mnícha Gaspara Gorricia vytvoril počas svojich neskorších rokov dve knihy: Knihu privilegií (1502), v ktorej podrobne popisuje a dokumentuje odmeny španielskej koruny a Knihu proroctiev (1505), v ktorej svoje úspechy považoval za bádateľa, ale za splnenie biblického proroctva v kontexte kresťanskej eschatológie.

V neskorších rokoch požadoval, aby mu španielska koruna poskytla 10 percent zo všetkých ziskov dosiahnutých v nových krajinách, ako je stanovené v kapitolách Santa Fe. Pretože bol zbavený svojich povinností guvernéra, koruna sa touto zmluvou necítila byť viazaná a jeho požiadavky boli zamietnuté. Po jeho smrti jeho dedičia žalovali Korunu za časť ziskov z obchodu s Amerikou, ako aj za ďalšie odmeny. To viedlo k zdĺhavej sérii právnych sporov známych ako pleitos colombinos („kolumbijské žaloby“).

Počas prudkej búrky pri svojej prvej spiatočnej plavbe, keď mal 41 rokov, utrpel útok na to, čo sa v tom čase považovalo za dnu. V nasledujúcich rokoch bol postihnutý chrípkou a inými horúčkami, krvácaním z očí, dočasnou slepotou a dlhotrvajúcimi záchvatmi dny. Útoky sa stupňovali trvaním a závažnosťou, niekedy ho nechali ležať celé mesiace na lôžku a vyvrcholili jeho smrťou o 14 rokov neskôr.

Na základe Kolumbovho životného štýlu a opísaných symptómov majú moderní lekári podozrenie, že skôr ako na dnu trpel reaktívnou artritídou.[98] Reaktívna artritída je zápal kĺbov spôsobený črevnými bakteriálnymi infekciami alebo po získaní určitých pohlavne prenosných chorôb (predovšetkým chlamýdiou alebo kvapavkou). „Zdá sa pravdepodobné, že [Kolumbus] získal reaktívnu artritídu pri otrave jedlom na jednej zo svojich oceánskych plavieb kvôli zlej sanitácii a nesprávnej príprave jedla,“ píše doktor Frank C. Arnett, reumatológ a profesor vnútorného lekárstva, patológie a laboratórnej medicíny na lekárskej fakulte University of Texas v Houstone.

Zomrel 20. mája 1506 vo veku 54 rokov v španielskom Valladolide.[99]

Umiestnenie pozostatkov

upraviť

Kolumbove pozostatky boli najskôr pochované v kláštore vo Valladolide,[100] potom sa z vôle jeho syna Diega presunuli do kláštora La Cartuja v Seville (južné Španielsko). Možno boli exhumované v roku 1513 a boli pochované v katedrále v Seville. Okolo roku 1536 boli pozostatky Kolumba a jeho syna Diega premiestnené do katedrály v Colonial Santo Domingo v dnešnej Dominikánskej republike. Podľa niektorých správ, okolo roku 1796, kedy Francúzsko ovládlo celý ostrov Hispaniola, boli Kolumbove pozostatky presunuté do Havany na Kube. Potom, čo sa Kuba po španielsko-americkej vojne v roku 1898 osamostatnila, boli pozostatky premiestnené späť do španielskej katedrály v Seville, kde boli umiestnené na prepracovanom katafalku. V júni 2003 boli z týchto pozostatkov odobraté vzorky DNA, ako aj z Kolumbovho brata Diega a mladšieho syna Fernanda. Počiatočné pozorovania naznačovali, že sa nezdalo, že by kosti zodpovedali Kolumbovej telesnej stavbe alebo veku po smrti.[101] Extrakcia DNA sa ukázala ako ťažká; bolo možné izolovať iba krátke fragmenty mitochondriálnej DNA. Tieto sa zhodovali so zodpovedajúcou DNA od Kolumbovho brata, čo podporilo, že obaja mali spoločnú matku.[102] Takéto dôkazy spolu s antropologickými a historickými analýzami viedli vedcov k záveru, že pozostatky patrili Krištofovi Kolumbovi.[103]

V roku 1877 objavil kňaz v Santo Domingu olovenú skrinku s nápisom: „Objaviteľ Ameriky, prvý admirál“. Venovanie, ktoré našli v nasledujúcom roku, malo nápis „Posledné z pozostatkov prvého admirála, objaviteľa Krištofa Kolumba.“[104] Skrinka obsahovala kosti ruky a nohy a tiež guľku. Tieto pozostatky považoval lekár a námestník ministra zahraničných vecí USA John Eugene Osborne za legitímne, keď v roku 1913 navrhol, aby v rámci otváracieho ceremoniálu prešli cez Panamský prieplav. Tieto pozostatky boli uložené v bazilickej katedrále Santa María la Menor a potom boli premiestnené do Kolumbovho majáka (slávnostne otvoreného v roku 1992). Úrady v Santo Domingu nikdy neumožnili exhumovať tieto pozostatky, takže nie je potvrdené, či sú aj z Kolumbovho tela.

Referencie

upraviť
  1. ↑ a b c Chisholm, Hugh, (22 Feb. 1866–29 Sept. 1924), Editor of the Encyclopædia Britannica (10th, 11th and 12th editions). [s.l.] : Oxford University Press, 2007-12-01. Dostupné online.
  2. ↑ MORISON, SAMUEL ELIOT, 1887-1976.. Admiral of the ocean sea : a life of Christopher Columbus. Boston : Little, Brown and Co, 1942. Dostupné online. ISBN 0-930350-37-5.
  3. ↑ PHILLIPS, WILLIAM D.. The worlds of Christopher Columbus. Cambridge [England] : Cambridge University Press, 1992. Dostupné online. ISBN 0-521-35097-2.
  4. ↑ LAWRENCE, James A.. [Catalogue]. Springfield, O. : : The Springfield Pub. Co.,, 1905. Dostupné online.
  5. ↑ BERGREEN, LAURENCE.. Columbus : the four voyages. New York : Viking, 2011. Dostupné online. ISBN 978-1-101-54432-7.
  6. ↑ Encyclopædia Britannica, 1993 ed., Vol. 16, pp. 605ff / Morison, Christopher Columbus, 1955 ed., pp. 14ff
  7. ↑ Rime diverse, Pavia, 1595, p. 117
  8. ↑ GÜNTERT, Georges. Kindlers Literatur Lexikon (KLL). Stuttgart : J.B. Metzler, 2020. Dostupné online. ISBN 978-3-476-05728-0. S. 1–4.
  9. ↑ Christopher Columbus writings prove he was Spanish, claims study [online]. The Telegraph, [cit. 2020-12-22]. Dostupné online. (po anglicky)
  10. ↑ (v portugalčine) "Armas e Troféus." Revista de História, Heráldica, Genealogia e Arte. 1994 - VI serie — Tomo VI — pp. 5-52. Retrieved 21 November 2011.
  11. ↑ Preston, Thomas, (23 May 1860–7 March 1900), Professor of Natural Philosophy, University College, Dublin, from 1891; Science and Art Inspector for Ireland from 1894. [s.l.] : Oxford University Press, 2007-12-01. Dostupné online.
  12. ↑ MORISON, SAMUEL ELIOT, 1887-1976.. Admiral of the ocean sea : a life of Christopher Columbus. Boston : Little, Brown and Co, 1942. Dostupné online. ISBN 0-930350-37-5.
  13. ↑ MORISON, SAMUEL ELIOT, 1887-1976.. Admiral of the ocean sea : a life of Christopher Columbus. Boston : Little, Brown and Co, 1942. Dostupné online. ISBN 0-930350-37-5.
  14. ↑ FREITAS, Antonio Maria de] [from old catalog. The wife of Columbus. [s.l.] : New York, Press of Stettiner, Lambert & co., 1893. Dostupné online.
  15. ↑ FERNÁNDEZ-ARMESTO, Felipe. Columbus, Christopher (?–20 May 1506), explorer. [s.l.] : Oxford University Press, 2000-02. (American National Biography Online.) Dostupné online.
  16. ↑ DYSON, JOHN, 1943-. Columbus--for gold, God, and glory. Toronto : Viking, 1991. Dostupné online. ISBN 0-670-83725-3.
  17. ↑ FERNÁNDEZ-ARMESTO, Felipe. Columbus, Christopher (?–20 May 1506), explorer. [s.l.] : Oxford University Press, 2000-02. (American National Biography Online.) Dostupné online.
  18. ↑ SCHLENE, V. J.. Christopher Columbus: Bridge Between the Old and New World. OAH Magazine of History, 1991-03-01, roč. 5, čís. 4, s. 47–48. Dostupné online [cit. 2020-12-22]. ISSN 0882-228X. DOI: 10.1093/maghis/5.4.47.
  19. ↑ SHEEHAN, Kevin. Science in the Spanish and Portuguese Empires, 1500-1800. [s.l.] : Stanford University Press, 2008-12-18. Dostupné online. ISBN 978-0-8047-5358-6. S. 233–246.
  20. ↑ JEAKLE, Will. Six Things You Didn’t Know About Christopher Columbus [online]. Forbes, [cit. 2020-12-22]. Dostupné online. (po anglicky)
  21. ↑ The Christian Century in Japan, 1549–1650. By <italic>C. R. Boxer</italic>, Camões Professor of Portuguese, King's College, University of London. (Berkeley: University of California Press. 1951. Pp. xv, 535. $7.50.). The American Historical Review, 1952-10. Dostupné online [cit. 2020-12-22]. ISSN 1937-5239. DOI: 10.1086/ahr/58.1.118.
  22. ↑ MORISON, SAMUEL ELIOT, 1887-1976.. Admiral of the ocean sea : a life of Christopher Columbus. Boston : Little, Brown and Co, 1942. Dostupné online. ISBN 0-930350-37-5.
  23. ↑ SMITH, WALTER GEORGE. CHRISTOPHER COLUMBUS. AN ADDRESS DELIVERED BEFORE THE AMERICAN CATHOLIC HISTORICAL SOCIETY. Records of the American Catholic Historical Society of Philadelphia, 1906, roč. 17, čís. 4, s. 374–398. Dostupné online [cit. 2020-12-22]. ISSN 0002-7790.
  24. ↑ MURPHY, PATRICK J.. Mutiny and its bounty : leadership lessons from the age of discovery. New Haven : Yale University Press, 2013. Dostupné online. ISBN 978-0-300-19523-1.
  25. ↑ CLELAND, Joel; RUSSELL, Jeffrey Burton. Inventing the Flat Earth: Columbus and Modern Historians. The History Teacher, 1993-05, roč. 26, čís. 3, s. 396. Dostupné online [cit. 2020-12-22]. ISSN 0018-2745. DOI: 10.2307/494674.
  26. ↑ ZINN, HOWARD, 1922-2010.. A people's history of the United States, 1492-present. New York : Perennial Classics, 2003. Dostupné online. ISBN 0-06-052837-0.
  27. ↑ COTTER, Charles H.. The Planispheric Astrolabe. 56 pages, illustrated, 19·0 × 24·5 cm, The National Maritime Museum, Greenwich, 1976, 55p.. Journal of Navigation, 1977-09, roč. 30, čís. 3, s. 525–525. Dostupné online [cit. 2020-12-22]. ISSN 0373-4633. DOI: 10.1017/s037346330004443x.
  28. ↑ The illustrated encyclopedia of the universe. New York : Watson-Guptill Publications, 2001. Dostupné online. ISBN 0-8230-2512-8.
  29. ↑ SAGAN, CARL. Listening. [s.l.] : University of Minnesota Press, 2020-04-21. Dostupné online. ISBN 978-1-4529-6116-3. S. 279–290.
  30. ↑ FREELY, JOHN,. Before Galileo : the birth of modern science in medieval Europe. New York, NY : [s.n.]. Dostupné online. ISBN 978-1-4683-0850-1.
  31. ↑ J.-P. DESROCHES. Marco Polo et le Livre des Merveilles.. Tourgéville : Illustria, 2008. Dostupné online. ISBN 978-2-35404-007-9.
  32. ↑ MORISON, SAMUEL ELIOT, 1887-1976.. Admiral of the ocean sea : a life of Christopher Columbus. Boston : Little, Brown and Co, 1942. Dostupné online. ISBN 0-930350-37-5.
  33. ↑ DYSON, JOHN, 1943-. Columbus--for gold, God, and glory. Toronto : Viking, 1991. Dostupné online. ISBN 0-670-83725-3.
  34. ↑ PHILLIPS, WILLIAM D.. The worlds of Christopher Columbus. Cambridge [England] : Cambridge University Press, 1992. Dostupné online. ISBN 0-521-35097-2.
  35. ↑ Wayback Machine [online]. web.archive.org, 2012-03-07, [cit. 2020-12-22]. Dostupné online. Archivované 2009-10-14 z originálu.
  36. ↑ Global Wind Systems [online]. earthguide.ucsd.edu, [cit. 2020-12-22]. Dostupné online.
  37. ↑ DYSON, JOHN, 1943-. Columbus--for gold, God, and glory. Toronto : Viking, 1991. Dostupné online. ISBN 0-670-83725-3.
  38. ↑ DYSON, JOHN, 1943-. Columbus--for gold, God, and glory. Toronto : Viking, 1991. Dostupné online. ISBN 0-670-83725-3.
  39. ↑ DYSON, JOHN, 1943-. Columbus--for gold, God, and glory. Toronto : Viking, 1991. Dostupné online. ISBN 0-670-83725-3.
  40. ↑ DYSON, JOHN, 1943-. Columbus--for gold, God, and glory. Toronto : Viking, 1991. Dostupné online. ISBN 0-670-83725-3.
  41. ↑ DYSON, JOHN, 1943-. Columbus--for gold, God, and glory. Toronto : Viking, 1991. Dostupné online. ISBN 0-670-83725-3.
  42. ↑ PHILLIPS, WILLIAM D.. The worlds of Christopher Columbus. Cambridge [England] : Cambridge University Press, 1992. Dostupné online. ISBN 0-521-35097-2.
  43. ↑ MCDONALD, MARK P.. Ferdinand Columbus : Renaissance collector (1488-1539). London : British Museum Press, 2005. Dostupné online. ISBN 978-0-7141-2644-9.
  44. ↑ FIELD, Alexander J.. Galbraith, John Kenneth (15 October 1908–29 April 2006), economist and author. [s.l.] : Oxford University Press, 2013-04. (American National Biography Online.) Dostupné online.
  45. ↑ DYSON, JOHN, 1943-. Columbus--for gold, God, and glory. Toronto : Viking, 1991. Dostupné online. ISBN 0-670-83725-3.
  46. ↑ EVANS, Emily. Emily Joyce Evans. Review of "Original Bauhaus" by Nina Wiedemeyer and "Original Bauhaus Workbook" by Friederike Holländer and Nina Wiedemeyer.. caa.reviews, 2020-09-30. Dostupné online [cit. 2020-12-23]. ISSN 1543-950X. DOI: 10.3202/caa.reviews.2020.90.
  47. ↑ SMITH, Peter J.; NEEDHAM, Joseph. Magnetic Declination in Mediaeval China. Nature, 1967-06, roč. 214, čís. 5094, s. 1213–1214. Dostupné online [cit. 2020-12-23]. ISSN 0028-0836. DOI: 10.1038/2141213b0. (po anglicky)
  48. ↑ NICHOLLS, STEVE.. Paradise found : nature in America at the time of discovery. Chicago : University of Chicago Press, 2009. Dostupné online. ISBN 978-0-226-58342-6.
  49. ↑ MORISON, SAMUEL ELIOT, 1887-1976.. Admiral of the ocean sea : a life of Christopher Columbus. Boston : Little, Brown and Co, 1942. Dostupné online. ISBN 0-930350-37-5.
  50. ↑ MORISON, SAMUEL ELIOT, 1887-1976.. Admiral of the ocean sea : a life of Christopher Columbus. Boston : Little, Brown and Co, 1942. Dostupné online. ISBN 0-930350-37-5.
  51. ↑ COLUMBUS, Christopher; MARKHAM, Clements R.. The Journal of Christopher Columbus (During His First Voyage, 1492-93). Cambridge : Cambridge University Press. Dostupné online. ISBN 978-0-511-70841-1. S. 1–12.
  52. ↑ LOPEZ, BARRY HOLSTUN, 1945-. The rediscovery of North America. Lexington, Ky. : University Press of Kentucky, 1990. Dostupné online. ISBN 0-8131-1742-9.
  53. ↑ BERGREEN, LAURENCE.. Columbus : the four voyages. New York : Viking, 2011. Dostupné online. ISBN 978-1-101-54432-7.
  54. ↑ COLUMBUS, CHRISTOPHER.. The log of Christopher Columbus. Camden, Me. : International Marine Pub. Co, 1987. Dostupné online. ISBN 0-87742-951-0.
  55. ↑ Encyclopedia of North American Indians. Boston : Houghton Mifflin Co, 1996. Dostupné online. ISBN 978-0-395-66921-1.
  56. ↑ HERBST, PHILIP H.. The color of words : an encyclopaedic dictionary of ethnic bias in the United States. Yarmouth Me : Intercultural Press, 1997. Dostupné online. ISBN 1-877864-97-8.
  57. ↑ WILTON, DAVID, 1963-. Word myths : debunking linguistic urban legends. New York : Oxford University Press, 2004. Dostupné online. ISBN 978-0-19-972534-2.
  58. ↑ ZINN, HOWARD, 1922-2010.. A people's history of the United States, 1492-present. New York : Perennial Classics, 2003. Dostupné online. ISBN 0-06-052837-0.
  59. ↑ COLUMBUS, Christopher; MARKHAM, Clements R.. The Journal of Christopher Columbus (During His First Voyage, 1492-93). Cambridge : Cambridge University Press. Dostupné online. ISBN 978-0-511-70841-1. S. 1–12.
  60. ↑ COLUMBUS, Christopher. Select Letters of Christopher Columbus. Cambridge : Cambridge University Press. Dostupné online. ISBN 978-0-511-70808-4. S. 1–18.
  61. ↑ 2.1 Swiss Monetary Policy since January 2008 [online]. dx.doi.org, [cit. 2020-12-23]. Dostupné online.
  62. ↑ Confronting Columbus : an anthology. Jefferson, N.C. : McFarland & Co, 1992. Dostupné online. ISBN 0-89950-696-8.
  63. ↑ COLUMBUS, Christopher; MARKHAM, Clements R.. The Cuba Reader. [s.l.] : Duke University Press, 2019. Dostupné online. ISBN 978-1-4780-0456-1.
  64. ↑ PETROVICH, Alisa; CATZ, Rebecca. Christopher Columbus and the Portuguese, 1476-1498. Ethnohistory, 1995, roč. 42, čís. 2, s. 368. Dostupné online [cit. 2020-12-25]. ISSN 0014-1801. DOI: 10.2307/483112.
  65. ↑ MORISON, SAMUEL ELIOT, 1887-1976.. Admiral of the ocean sea : a life of Christopher Columbus. Boston : Little, Brown and Co, 1942. Dostupné online. ISBN 0-930350-37-5.
  66. ↑ DIFFIE, BAILEY W. (BAILEY WALLYS), 1902-1983.. Foundations of the Portuguese empire, 1415-1580. Minneapolis : University of Minnesota Press, [1977]. Dostupné online. ISBN 0-8166-0782-6.
  67. ↑ BACCHUS, M. K.. Utilization, misuse, and development of human resources in the early West Indian colonies. Waterloo, Ont., Canada : Wilfrid Laurier University Press, 1990. Dostupné online. ISBN 0-88920-982-0.
  68. ↑ HALL, Trevor. Columbus, Christopher. [s.l.] : Oxford University Press, 2020-05-31. Dostupné online. ISBN 978-0-19-530173-1.
  69. ↑ HOFFMAN, Paul E.; FERNANDEZ-ARMESTO, Felipe; TAVIANI, Paolo Emilio. Columbus.. The William and Mary Quarterly, 1992-04, roč. 49, čís. 2, s. 372. Dostupné online [cit. 2020-12-31]. ISSN 0043-5597. DOI: 10.2307/2947279.
  70. ↑ TRABOULAY, DAVID M., 1939-. Columbus and Las Casas : the conquest and Christianization of America, 1492-1566. Lanham [Md.] : University Press of America, 1994. Dostupné online. ISBN 0-8191-9641-X.
  71. ↑ Health hazard evaluation report: HETA-2000-0092-2832, Charles Harwood Complex, Saint Croix, United States, Virgin Islands.. [s.l.] : [s.n.], 2001-03-01. Dostupné online.
  72. ↑ PHILLIPS, WILLIAM D.. The worlds of Christopher Columbus. Cambridge [England] : Cambridge University Press, 1992. Dostupné online. ISBN 0-521-35097-2.
  73. ↑ MORISON, SAMUEL ELIOT, 1887-1976.. Admiral of the ocean sea : a life of Christopher Columbus. Boston : Little, Brown and Co, 1942. Dostupné online. ISBN 0-930350-37-5.
  74. ↑ PHILLIPS, WILLIAM D.. The worlds of Christopher Columbus. Cambridge [England] : Cambridge University Press, 1992. Dostupné online. ISBN 0-521-35097-2.
  75. ↑ JOHNSON, Sherry; DE LA COVA, Antonio Rafael. Journal of American History, 2004-12-01, roč. 91, čís. 3, s. 1024. Dostupné online [cit. 2021-01-01]. ISSN 0021-8723. DOI: 10.2307/3662917.
  76. ↑ Cabin Crew Conflict. [s.l.] : Pluto Press, 2019-07-20. Dostupné online. ISBN 978-1-78680-489-1. S. 50–73.
  77. ↑ ALDERSON, Donald J.; KEEN, Benjamin. The Life of the Admiral Christopher Columbus by His Son Ferdinand. Books Abroad, 1961, roč. 35, čís. 4, s. 400. Dostupné online [cit. 2021-01-01]. ISSN 0006-7431. DOI: 10.2307/40116287.
  78. ↑ HORWITZ, TONY, 1958-2019,. A voyage long and strange : rediscovering the new world. New York : Henry Holt and Co, 2008. (1st ed.) Dostupné online. ISBN 978-0-8050-7603-5.
  79. ↑ NARANG, Vipin. Five Myths about India's Nuclear Posture. The Washington Quarterly, 2013-08, roč. 36, čís. 3, s. 143–157. Dostupné online [cit. 2021-01-01]. ISSN 0163-660X. DOI: 10.1080/0163660x.2013.825555.
  80. ↑ ALCHON, SUZANNE AUSTIN.. A pest in the land : new world epidemics in a global perspective. Albuquerque : University of New Mexico Press, 2003. (1st ed.) Dostupné online. ISBN 0-8263-2870-9.
  81. ↑ MORISON, SAMUEL ELIOT, 1887-1976.. Admiral of the ocean sea : a life of Christopher Columbus. Boston : Little, Brown and Co, 1942. Dostupné online. ISBN 0-930350-37-5.
  82. ↑ YEAGER, Timothy J.. Encomienda or Slavery? The Spanish Crown's Choice of Labor Organization in Sixteenth-Century Spanish America. The Journal of Economic History, 1995-12, roč. 55, čís. 4, s. 842–859. Dostupné online [cit. 2021-01-01]. ISSN 0022-0507. DOI: 10.1017/S0022050700042182. (po anglicky)
  83. ↑ MCALISTER, LYLE N.. Spain and Portugal in the New World, 1492-1700. Minneapolis : University of Minnesota Press, 1984. Dostupné online. ISBN 0-8166-1216-1.
  84. ↑ ZINN, HOWARD, 1922-2010.. A people's history of the United States, 1492-present. New York : Perennial Classics, 2003. Dostupné online. ISBN 0-06-052837-0.
  85. ↑ STANNARD, DAVID E.. American holocaust : Columbus and the conquest of the New World. New York : Oxford University Press, 1992. Dostupné online. ISBN 0-19-507581-1.
  86. ↑ STANNARD, DAVID E.. American holocaust : Columbus and the conquest of the New World. New York : Oxford University Press, 1992. Dostupné online. ISBN 0-19-507581-1.
  87. ↑ COLUMBUS, Christopher. Select Letters of Christopher Columbus. Cambridge : Cambridge University Press. Dostupné online. ISBN 978-0-511-70808-4. S. 108–174.
  88. ↑ BERGREEN, LAURENCE.. Columbus : the four voyages. New York : Viking, 2011. Dostupné online. ISBN 978-1-101-54432-7.
  89. ↑ BERGREEN, LAURENCE.. Columbus : the four voyages. New York : Viking, 2011. Dostupné online. ISBN 978-1-101-54432-7.
  90. ↑ Tripline [online]. Tripline, [cit. 2021-01-03]. Dostupné online. (po anglicky)
  91. ↑ FERNÁNDEZ-ARMESTO, Felipe. Columbus, Christopher (?–20 May 1506), explorer. [s.l.] : Oxford University Press, 2000-02. (American National Biography Online.) Dostupné online.
  92. ↑ BERGREEN, LAURENCE.. Columbus : the four voyages. New York : Viking, 2011. Dostupné online. ISBN 978-1-101-54432-7.
  93. ↑ Bone, James, (16 May 1872–23 Nov. 1962), London Editor of the Manchester Guardian, 1912–45. [s.l.] : Oxford University Press, 2007-12-01. Dostupné online.
  94. ↑ The Vanishing Vision. [s.l.] : University of California Press, 1995-12-31. Dostupné online. ISBN 978-0-520-30996-8. S. 77–99.
  95. ↑ BERGREEN, LAURENCE.. Columbus : the four voyages. New York : Viking, 2011. Dostupné online. ISBN 978-1-101-54432-7.
  96. ↑ MORISON, SAMUEL ELIOT, 1887-1976.. Admiral of the ocean sea : a life of Christopher Columbus. Boston : Little, Brown and Co, 1942. Dostupné online. ISBN 0-930350-37-5.
  97. ↑ BERGREEN, LAURENCE.. Columbus : the four voyages. New York : Viking, 2011. Dostupné online. ISBN 978-1-101-54432-7.
  98. ↑ ALHASHEM, Hussain M.; SWARD, Douglas G.; SETHURAMAN, Kinjal. Hyperbaric oxygen therapy for perioperative posterior ischemic optic neuropathy: a case report. Undersea and Hyperbaric Medicine, 2019-10-01, s. 701–707. Dostupné online [cit. 2021-01-04]. ISSN 1066-2936. DOI: 10.22462/10.12.2019.16.
  99. ↑ DYSON, JOHN, 1943-. Columbus--for gold, God, and glory. Toronto : Viking, 1991. Dostupné online. ISBN 0-670-83725-3.
  100. ↑ DYSON, JOHN, 1943-. Columbus--for gold, God, and glory. Toronto : Viking, 1991. Dostupné online. ISBN 0-670-83725-3.
  101. ↑ LIFE SHORTENING EFFECT OF OPIOIDS: TIME TO LAY THE MYTH TO REST. Internal Medicine Journal, 2015-05, roč. 45, s. 16–16. Dostupné online [cit. 2021-01-11]. ISSN 1444-0903. DOI: 10.1111/imj.12782_57.
  102. ↑ RZEPKA, Charles J.. Leonard, Elmore (11 October 1925–20 August 2013). [s.l.] : Oxford University Press, 2015-10. (American National Biography Online.) Dostupné online.
  103. ↑ ÁLVAREZ-CUBERO, M.J.; MTNEZ.-GONZALEZ, L.J.; SAIZ, M.. Nuevas aplicaciones en identificación genética. Cuadernos de Medicina Forense, 2010-06, roč. 16, čís. 1-2. Dostupné online [cit. 2021-01-11]. ISSN 1135-7606. DOI: 10.4321/S1135-76062010000100002. (po anglicky)
  104. ↑ BERGREEN, LAURENCE.. Columbus : the four voyages. New York : Viking, 2011. Dostupné online. ISBN 978-1-101-54432-7.

Literatúra

upraviť
  • DAMBORSKÝ, Jiří (ed.): Cesty Kryštofa Kolumba : Deníky, listy, dokumenty. Praha : Orbis , 1958. 577 s.
  • JANÁČEK, Josef: Čtyři plavby Kryštofa Kolumba. Praha : Panorama , 1992. 322 s. ISBN 80-7038-213-9 (1. vydanie: Kryštof Kolumbus. Praha : Svoboda , 1970. 197 s a tajemství zvonu ze Santa María. Praha : Mladá fronta, 2010. 223 s. ISBN 978-80-204-1950-7.

Iné projekty

upraviť

Zdroj

upraviť

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Christopher Columbus z anglickej Wikipédie.

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Krištof_Kolumbus&oldid=7948803“