Elyzejský palác
Súradnice: 48° 52′ 13″ s.š., 2° 18′ 59″ v.d.
Elyzejský palác (franc. Palais de l'Élysée) je budova v centre Paríža, od roku 1873 sídlo francúzskeho prezidenta.
Nachádza sa severne od rieky Seina v 8. obvode v blízkosti Avenue des Champs-Élysées a Place de la Concorde.
Dejiny
[upraviť | upraviť zdroj]Palác dal postaviť v rokoch 1718 - 1722 Henri-Louis de la Tour d'Auvergne, gróf z Evreux. Staviteľom bol podľa svojich plánov architekt Armand-Claude Mollet.
Po smrti prvého majiteľa v roku 1753 získala palác Madame de Pompadour, ktorá dala jeho interiéry prerobiť. Anglický park bol podľa jej predstáv zväčšený a rozšírený o kolonády, arkády a labyrint. V tej dobe bola už roky oficiálnou metresou kráľa Ľudovíta XV., ktorý rezidenciu v roku 1764 zdedil a využíval ju na ubytovanie svojich oficiálnych návštev a neskôr ako obrazáreň. V roku 1773 palác predal bankárovi, ale jeho vnuk Ľudovít XVI. ho získal v roku 1786 naspäť a daroval svojej sesternici, vojvodkyni Bourbónskej.
Počas Veľkej francúzskej revolúcie bola vojvodkyňa v apríli 1793 uväznená a palác s novým menom Hôtel de Bourbon bol najskôr prázdny a neskôr využívaný ako sklad nábytku a väzenie. V roku 1797 ho vojvodkyňa získala naspäť, ale neskôr odišla do exilu do Španielska a predala ho podnikateľskej rodine. V rokoch 1798 - 1805 v ňom boli súkromné byty.
V roku 1805 palác dostali Napoleonova sestra Caroline s manželom Joachimom Muratom a veľkolepo ho prestavali. Ešte dnes sa hlavné schodište (l’escalier d’honneur) volá „Muratovo schodište“ (Escalier Murat) a plesová sála „Muratov salón“. Prezident Georges Pompidou zvolával do Muratovho salónu zasadnutia francúzskej vlády (Conseil des Ministres). V roku 1806 Napoleon menoval Murata veľkovojvodom z Kleve a Bergu a v roku 1808 kráľom Neapola. Z tohto dôvodu Napoleon prevzal palác, ktorý v roku 1809 daroval po rozvode svojej bývalej manželke Joséphine de Beauharnais, ktorá ho vlastnila do roku 1812. Po bitke pri Waterloo tu Napoleon 22. júna 1815 podpísal svoju abdikáciu.
V roku 1816 sa palác vrátil do vlastníctva Bourbonovcov a Ľudovít XVIII. ho daroval svojmu čerstvo ženatému synovcovi Karolovi Ferdinandovi, vojvodovi z Berry, ktorý sa sem nasťahoval s manželkou Máriou Karolínou. Po smrti vojvodu v roku 1820 ho prevzal Ľudovít Filip Orleánsky, posledný francúzsky kráľ.
Národné zhromaždenie vyhlásilo palác dekrétom v roku 1848 za sídlo budúceho prezidenta Druhej republiky. Trvalo štyri roky než Ľudovít Napoleon Bonaparte (synovec Napoleona Bonaparte), bol zvolený za prvého prezidenta, ale v roku 1852 sa po štátnom prevrate vyhlásil za cisára. Až v roku 1870 po zajatí v prehratej prusko-francúzskej vojne bol zvrhnutý a vo Francúzsku bola vyhlásená po tretíkrát republika. Aj keď prvý prezident Tretej republiky, Adolphe Thiers, ešte úplne neúradoval z Elyzejského paláca, bol od roku 1873 definitívne oficiálnym sídlom úradu hlavy štátu. Prezidentovo sídlo, s nábytkom od dizajnéra Philippa Starcka, je na prvom poschodí.
22. januára 1963 tu podpísali Charles de Gaulle a Konrad Adenauer Elyzejskú dohodu.
Pozri aj
[upraviť | upraviť zdroj]Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Elyzejský palác
Externé odkazy
[upraviť | upraviť zdroj]Zdroj
[upraviť | upraviť zdroj]Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Élysée-Palast na nemeckej Wikipédii.