Salzburg

	Salzburg
	Soľnohrad
	mesto
	Erb
	Erb
Štát	Rakúsko
Spolková krajina	Salzbursko
Nadmorská výška	424 m n. m.
Súradnice	47°48′S 13°2′V / 47,800°S 13,033°V
Rozloha	65,678 km² (6 568 ha)
Obyvateľstvo	148 078 (1. 1. 2011)
Hustota	2 254,61 obyv./km²
PSČ	5020
	Lokalita svetového dedičstva UNESCO
Názov	Historic Centre of the City of Salzburg
Rok zápisu; (č. zasadnutia)	1996 (#20)
Číslo	784
Región	Európa a Severná Amerika
Kritériá	ii, iv, vi
	Wikimedia Commons: Salzburg
	Webová stránka: www.stadt-salzburg.at
	OpenStreetMap: mapa
	Geografický portál

Svetové dedičstvo UNESCO

O iných významoch výrazu Salzburg pozri Salzburg (rozlišovacia stránka).

Súradnice: 47°48′S 13°2′V / 47,800°S 13,033°V

Salzburg (historický slovenský názov Soľnohrad^[1]) je mesto v Rakúsku. Má 148 256 obyvateľov (je štvrtým najväčším mestom Rakúska) a je hlavným mestom spolkovej krajiny Salzbursko. Leží na rieke Salzach na úpätí Salzburských Álp.

Mesto má univerzitu (založenú roku 1622, znovu založenú roku 1964), medzinárodné letisko. Je dopravnou križovatkou (diaľnice), strediskom hudby (medzinárodné mozartovské festivaly) a predovšetkým je známe jedinečným historickým centrom s pamiatkami zo 17.-18. storočia. Staré mesto (historické mestské jadro) bolo v roku 1996 zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Priemysel je strojársky (automobilový, elektrotechnický), drevospracujúci, textilný a polygrafický.

Poloha

Mesto sa rozkladá v Salzburskej panve asi 25 km severne od pohoria Tennen a leží na oboch brehoch rieky Salzach. Rieka Salzach preteká mestom a formuje nezastavané mestské kopce, čím zo Salzburgu robí jedno z najzelenších veľkomiest Európy. K mestským kopcom patrí Kapucínska hora, Mníšska hora, Hraničná hora a Festungsberg, na ktorom tróni najväčší úplne zachovalý stredoveký hrad v Európe.

Na juhozápade mesta sa nachádza povesťami opradený, 1853 m vysoký Unterberg, na juhovýchode je rozmach mesta obmedzený 1288 m vysokou horou Gaisberg. Smerom na východ nie je ďaleko do kraja Salzkammergut v strede s pohorím Salzkammergutberge. Smerom na sever sa otvára Salzbursko, a lužné lesy pozdĺž rieky Salzach nadväzujú na území mesta rovnako ako nízka pahorkatina Flachgau, najmä Plainberg alebo hora Kalvárie Kalvarienberg so svojou pútnickou bazilikou Maria Plain, z ktorej je dobrý výhľad na celý Salzburg. Na severozápade hraničí územie mesta priamo s Bavorskom, rieka Saalach tvorí hranicu so susedným mestom Freilassing v Bavorsku.

Správne rozdelenie a mestské časti

Salzburg je dnes rozdelený na 13 katastrálnych území: Aigen, Bergheim, Gaisberg, Gnigl, Hallwang, Heuberg, Itzling, Leopoldskron, Maxglan, Morzg, Salzburg, Siezenheim a Wals.

Mestské časti:

Abfalter
Aigen
Aiglhof
Alpensiedlung
Altstadt
Andräviertel
Äußerer Stein
Burgfried
Elisabeth-Vorstadt
Esch-Mayrwies
Glanhofen

Glas
Gneis
Gnigl-Langwied
Herrnau
Itzling
Josefiau
Kasern
Kendlersiedlung
Kleinmaing-Thumegg
Lehen
Leopoldskron-Moos

Liefering
Maxglan
Morzg
Mülln
Neustadt
Nonntal
Parsch
Riedenburg
Sam
Schallmoos
Taxham

Susedné obce

S mestom susedia obce (od severu v smere hodinových ručičiek):

Obyvateľstvo

Rok sčítania	Počet obyvateľov
1869	27 858
1880	33 241
1890	38 081
1900	48 945
1910	56 423
1923	60 026
1934	69 447
1939	77 170
1951	102 927
1961	108 114
1971	129 919
1981	139 426
1991	143 978
2001	142 662
2015	148 256

Dejiny

Počiatky mesta a raný stredovek

Stopy osídlenia v tejto oblasti sú dokázateľné už od mladšej doby kamennej. Od roku 15 pred Kr. boli oddelené samostatné sídliska na brehu Salzachu, iuvavum, v roku 45 dostalo mesto právo municípia.

Z 5. storočia je doložený kláštor. Biskup Rupert Salzburský dostal v roku 699 darom od bavorského kniežaťa pozostatky starého rímskeho mesta, aby tu vykonával misiu, a zvolil si kláštor sv. Petra za svoje útočisko. Názov "Salzburg" je prvýkrát doložený v roku 755.

Roku 739 bolo založené salzburské biskupstvo, mesto sa stalo sídlom biskupa a v roku 774 bola založená prvá salzburská katedrála. Dňa 20. apríla 798 na žiadosť franského kráľa Karola Veľkého povýšil pápež Lev III. diecézu na arcibiskupstvo, ako územie cirkevného vplyvu, ktoré zahŕňalo takmer celé starobavorské kmeňové územia, tzn. Dolné a Horné Bavorsko, a Horné Falcko, a tiež väčšinu dnešného Rakúska.

Vrcholný a neskorý stredovek

Mesto potom patrilo k východofranskej ríši, ktorá bola neskôr premenovaná na Svätú ríšu rímsku.

Stavba pevnosti Hohensalzburg začala v roku 1077 z podnetu arcibiskupa Gebharda von Helfensteina, ale dokončená bola až za vlády jeho nástupcu. Keďže sa Gebhard v roku 1076 angažoval v sporoch o investitúru na strane pápeža a v roku 1077 na strane samozvaného kráľa Rudolfa Švábskeho, bol po ukončení sporu arcibiskup vyhnaný z dôvodu nevernosti cisárovi Henrichovi IV..

Po ríšskej kliatbe, ktorú cisár Friedrich I. Barbarossa uvalil v roku 1166 na Salzburg, lebo sa arcibiskup Konrád II. Babenberský ujal vlády nad Salzburgu bez udelenia cisárskeho léna, bolo mesto z moci cisárovho dôverníka, grófa z Plainu, v apríli 1167 z veľkej časti zničené. Roku 1168 bol za arcibiskupa zvolený najprv Vojtech III. Český, syn kráľa Vladislava II. a cisárov bratranec, ale keďže nepožiadal o nevyhnutné insígnie, bol roku 1174 opäť stálym regensburským ríšskym snemom zbavený úradu. 26. júna bol zvolený, do tej doby ako ríšsky prepošt v Berchtesgadene pôsobiaci Heinrich I. skôr ako "samozvaný" arcibiskup, ten však nebol potvrdený pápežom. Až benátskym mierom z roku 1177 sa museli ako Henrich tak aj Vojtech III. zriecť úradu a uvoľniť miesto bývalému mohučskému arcibiskupovi Konrádovi III. z Wittelsbachu. Po Konrádovom znovupovolaní do Mainzu v roku 1183 sa arcibiskupom už definitívne stal Vojtech, a to až do svojej smrti v roku 1200.

Jeho nástupcovi a odhodlanému prívržencovi rodu Stauf, arcibiskupovi Eberhardovi II. z Regensburgu, sa v rokoch 1200 - 1246 podarilo z grófstva, súdov a správnych úradov vybudovať jednotné arcibiskupské panstvo.

Roku 1275, vďaka uznaniu hranice kniežaťom bavorským, dospelo odtrhnutie Salzburgu od Bavorska do svojej poslednej fázy.

Roku 1328 arcibiskup vydal Zemské zriadenie, upravujúce správu arcibiskupstva v rámci Svätej ríše rímskej.

V rokoch 1348/49 vypukla veľká morová epidémia, ktorej padla za obeť takmer tretina obyvateľstva.

Roku 1481 poskytol cisár Fridrich III. mestu privilégium slobodnej voľby mestskej rady a starostov.

V roku 1492 bol založený pivovar Stiegl, ktorý je dnes najúspešnejší zo všetkých súkromných pivovarov Rakúska a tradičný podnik v hospodárstve Salzburska.

V roku 1511 arcibiskup Leonhard von Keutschach ukončil za použitia sily dlhoročné rozpory s radnicou: dal zajať starostu a mestskú radu a vynútil si vydanie mestských výsad.

Počas Nemeckej sedliackej vojny došlo v rokoch 1525 - 1526 k trojmesačnému povstaniu roľníkov a baníkov, pričom roľníci obliehali pevnosť (Festung).

Salzburg v dobe barokovej

Najväčšia baroková fontána strednej Európy

Na začiatku 17. storočia začala intenzívna barokizácia z vôle arcibiskupa Wolfa Dietricha z Raitenau, čo v dôsledku dalo výraznú novú podobu nielen Salzburgu, ale nepriamo viedlo aj k tomu, že sa barokový sloh rozšíril na sever od Álp. Ako stavebný majster pre katedrálu, ktorá v roku 1598 už po ôsmykrát vyhorela, bol najprv povolaný Vincenzo Scamozzi a po zosadení von Raitenau potom taliansky majster Santino Solari, ktorý v krátkej dobe do roku 1628 postavil kompletný malý dóm s výnimkou vežou.

Rozpory s Bavormi ohľadom soli a mýta viedli v roku 1611 k tzv. Soľnej vojne medzi Soľnohradskom a Bavorskom. von Raitenau obsadil v októbri ríšske prepoštstvo Berchtesgaden. Na to bavorské vojsko v sile 24 000 mužov obsadilo Salzburg a zabezpečilo arcibiskupove zosadenie a následnú voľbu Markusa Sittikusa von Hohenems. Markovmu nástupcovi, a súčasne tiež poslednému z troch barokových arcibiskupov Salzburgu, grófovi Parisovi z Lodronu, sa vďaka udržaniu chladnej politiky voči Bavorsku, rovnako ako vďaka ďalekosiahlo všeobecne neutrálnej politike, podarilo dosiahnuť to, že sa Salzburg nezúčastnil vravy Tridsaťročnej vojny.

Ako predstupeň salzburskej univerzity bolo v roku 1617 zriadené gymnázium, keď skoršie snahy stroskotali najmä kvôli nedostatku priestoru. Avšak už v roku 1622 bolo gymnázium premenené na Universität Salzburg s teologickou a filozofickou fakultou. V založeníuniverzity je možné vidieť snahu salzburského arcibiskupa o protireformačnú politiku.

Od polovice 15. storočia pracovalo v dürnberských baniach mnoho robotníkov z iných časti Nemeckej ríše, napr. aj zo Saska, ktorí so sebou priviezli aj svoju luteránskou vieru. Nová viera sa odtiaľto rozšírila medzi miestne, často nespokojné zemské obyvateľstvo; aj salzburskí obchodníci do arcidiecézy doviezli zo svojich obchodných ciest Lutherove idey. Po tom čo do začiatku 18. storočia už 22 000 protestantov bolo po malých skupinkách vyhostených, vydal nakoniec arcibiskup Leopold Anton von Firmian roka 1731 emigračný patent, na základe ktorého opustilo svoju vlasť cez 20 000 salzburských protestantov. To bolo síce v súlade s platným ríšskym právom, ktoré vychádzalo z princípu "Cuius regio, eius religio" (koho vláda, toho viera), ale kvôli veľkému množstvo protikatolíckych letákov vyvolalo veľký rozruch v celej Európe. Vedľa cirkevných motívov bola rozhodujúca tiež, predovšetkým pre nemajetných poddaných, nádej na zlepšenie ekonomickej situácie v emigrácii. Títo ľudia, ktorí vycestovali do východného Pruska, dostali darom od pruského kráľa zem a stali sa tak roľníkmi. Pre arcibiskupstvo malo toto veľké vysídľovanie katastrofálne hospodárske následky, ktoré však arcibiskupa Firmiana neodradili od toho, aby v rokoch 1736 až 1738 nepostavil rokokový zámok Leopoldskron. Tento zámok potom od roku 1918 patril divadelnému režisérovi Maxovi Reinhardt, ale bol od roku 1938 až do konca vojny vyvlastnený. Po vrátení zámku rodine Reinhardtovych ho majitelia predali Salcburskému semináru, ktorý ho užíva dodnes.

Skladateľ Wolfgang Amadeus Mozart sa roku 1756 narodil v Salzburgu a bol v rokoch 1769 až 1781 v službách arcibiskupa.

V rokoch 1772 - 1803, za úradovania arcibiskupa Hieronymusa von Colloredo-Mannsfeld bol Salzburg centrom neskorého osvietenstva. Školstvo bolo reformované podľa rakúskeho vzoru a do Salzburgu bolo povolaných množstvo vedcov a umelcov.

Salzburg po sekularizácii

S Ríšskym deputačným výnosom (Reichsdeputationshauptschluss) stratila platnosť svetská moc arcibiskupa salzburského. V roku 1803 bol Salzburg ako sekularizované kurfirstvo zjednotené s Freisingom a Passau pod vládu bývalého toskánskeho veľkovojvodu Ferdinanda III. s hodnosťou kurfirsta; v roku 1805 bolo územie zjednotené spolu s mestom Berchtesgaden v rámci rakúskeho cisárstva. V rokoch 1810 - 1816 bolo opäť pripojené kB avorsku a po Viedenskom kongrese pripadol Salzburg bez Berchtesgadenu a západného Flachgau (Rupertiwinkel) opäť Rakúsku ako súčasť Horného Rakúska.

Roku 1850 sa stal Salzburg, ktorý bol až doteraz spravovaný z Linzu, samostatnou rakúskou korunnou krajinou v hodnosti vojvodstva a dostalo cisárske vládne budovy.

Vr oku 1860 boli strhnuté mestské hradby, takže sa mesto mohlo ďalej rozširovať.

Roku 1886 bola uvedená do prevádzky prvá časť salzburské električkovej dráhy (Salzburger Straßenbahn).

V roku 1919 sa prvýkrát konali voľby podľa všeobecného volebného práva. V roku 1920 vznikol hudobný Salzburský festival.

29. mája 1921 bolo vypísané referendum pre tzv. anschluss (anexia, pripojenie) Nemeckého Rakúska k republikánskej (weimarskej) Nemeckej ríši.

Roku 1922 bolo prvýkrát uvedené v internátnom kostole "Veľké salzburské Theatrum mundi" od Huga z Hofmannsthalu, v réžii Maxa Reinhardta. Okolnosti, za ktorých bolo toto predstavenie vykonané, prinútili Karla Krausa, aby vystúpil z katolíckej cirkvi.

Národný socializmus a druhá svetová vojna

Pod vládou nacizmu došlo 30. apríla 1938 na námestí Residenzplatz k páleniu kníh a zatýkaniu Židov a politických protivníkov. 9. novembra, v rámci tzv. Krištáľovej noci, bola zničená salzburská synagóga.

Roku 1942 bol v meste Sankt Johann im Pongau zriadený tábor pre vojnových zajatcov Wehrmachtu.

V roku 1943 dal oblastný vodca Gustav Adolf Scheel v horách vystavať bunker protivzdušnej obrany.

1944/45: Celkom 15 bombových útokov amerického letectva zničilo alebo poškodilo 46 percent mestskej zástavby sa 7 600 bytmi; 14 563 osôb zostalo bez prístrešia, viac ako 550 ľudí prišlo oživot. Zasiahnutá bola predovšetkým železničnej stanice a jej okolia, ale takisto ajvnútornej časti mesta vrátane Domkuppelu a Mozartovho domu. Vzdušné útoky postihli aj Grödig, Hallein, Bischofshofen a Schwarzach im Pongau.

Po druhej svetovej vojne

Dňa 4. mája 1945 vpochodovali americké vojenské jednotky do mesta, ktoré bez boja odovzdal miestny veliteľ Wehrmachtu Hans Lepperdinger. Američania zriadili Richarda Hildmanna starostom a Adolfa Schemela zemským hajtmanom. Boli založené politické strany SPÖ, ÖVP a KPÖ. Utečenecké vlny ľudí bez štátnej príslušnosti (Displaced Persons - DP), občania nemeckej národnosti a Židia dorazili do mesta a okolia. V decembri 1946 sa nachádzalo asi 13 200 utečencov prevažne z východnej a strednej Európy na území Salzburgu. K ich umiestneniu bol zriadený DP-Lager (3 trvalé tábory a 5 prechodných). Najznámejším z nich bol Lager Parsch.

Niekdajší nacionálni socialisti boli internovaní v tábore Glasenbach v blízkosti mesta.

11. augusta 1945 sa konalo prvé povojnové predstavenie v rámci hudobného Salzburského festivalu.

26. septembra bol Salzburg miestom konania zemskej konferencie. Ako prvý spolková krajina sa Salzburg vyslovil pre znovunastolenie Rakúskej republiky a uznanie Viedne ako správneho sídla Renner. Územie Salzburgu spoločne sčastí Horného Rakúska a Štajerska tvorili americkú okupačné zónu v Rakúsku. Salzburg sa stal sídlom amerického vrchného velenia. V prvých týždňoch skonfiškovala okupačná mocnosť početné budovy a vykonávala totálnu kontrolu, ale čoskoro došlo k spolupráci so zemskými a mestskými úradmi. Až na jednotlivé výnimky sa obyvateľstvo zhodlo s okupačnými mocnosťami. Poskytnutie veľkej hospodárskej pomoci (Marshallov plán) a osobné výdavky príslušníkov okupačných jednotiek spôsobili rýchle ekonomické zotavenie a priniesli Salzburgu prívlastok "Zlatý Západ".

1. júla 1949 bol po deväťročnej stavebnej dobe odovzdaný pre potreby dopravy nový mestský most.
31. októbra 1953 bol vložený posledný diel električkovej dráhy a trolejbusu.
15. júla 1957 bol slávnostne otvorený 16-poschodový Hotel Europa, ktorý je dodnes najvyššou stavbou Salzburgu, a dodnes zaznieva názor, že v kontexte salzburskej architektúry je táto stavba označovaná od "poškvrny 50. rokov" až po "ochranyhodný dobový dokument".
1. mája 1959 sa konala prvá bohoslužba v znovu postavenóm dóme.
5. júla 1962, po dlhšie než 150 rokov trvajúcom prerušení, bola na Universität Salzburg obnovená výučba na katolícko-teologickej a filozofickej fakulte. Niekdajšia filozofická fakulta bola rozšírená o fakulty spoločenských vied, neskôr o fakultu kultúry a fakultu sociológie, politológie a národného hospodárstva.
29. júla 1963 bol znovu otvorený prestavaný Malý festivalový dom (Kleines Festspielhaus).
9. júla 1973 sa veľká časť Starého Mesta, ako aj niektoré časti Nového Mesta (napr. Linecká ulička) zmenila v pešou zónou, pričom stále existuje mnoho výnimiek .
3. októbra 1986 bola otvorená fakulta prírodných vied na juhu mesta.
1994 sa prvýkrát prebojoval futbalový klub Austria Salzburg proti Interu Miláno do finále pohára UEFA.
11. septembra 1997 bolo Staré mesto zapísané do zoznamu svetového dedičstva UNESCO.
23. júna 2001 bol slávnostne otvorený nový kultúrny dom.
V októbri 2003 zahájila činnosť Paracelsus Medizinische Universität ako prvá súkromná lekárska univerzita v Rakúsku.
Tiež v roku 2003 získal Salzburg vďaka otvoreniu štadiónu Wals-Siezenheim novú futbalovú arénu, kde sa v roku 2008 konali majstrovstvá Európy vo futbale.

Znak mesta

V mestskom znaku je v červenom poli umiestnená pocínovaná mestská hradba, v ktorej strednej časti sa nachádza mestská brána s otvorenými krídlami a vytiahnutou mrežou pod malou vežičkou s dvoma oknami, pričom do pozadia ustupujúce postranné časti valu majú každá po jednej strieľni. V pozadí za hradbou sa týčia tri niekoľkoposchodové veže s pozlátenými vrcholkami strechy, z nich najvyššia, osemboká stredná veža ukazuje steny z ktorých každá má pod lomenicovým zakončením štítové okno, pod ktorým je jednoduché okno a v spodnom poschodí po dvoch oknách. Na oboch postranných kruhových vežiach sú v horných poschodiach dve okná a v spodnom poschodí po jednom okne. Murivo je strieborné, alebo biele.

Okrem mestského znaku má mesto aj vlajku v mestských farbách bielej a červenej.